Vianočné sviatky bývajú nerozlučne spojené s deťmi. Zaiste, sú to práve deti, ktoré z príchodu týchto sviatkov prežívajú najviac nadšenia a radosti. Hovorí sa, že aj prvý adventný veniec zostrojil evanjelický duchovný Johann Henrich Wichern ešte v roku 1839, aby nedočkavým deťom, o ktoré sa staral, postupným zapaľovaním sviečok na veľkom kolese názorne ukazoval, ako sa ich túžobne očakávaný deň sviatkov postupne blíži.
No napriek tomu podstatu prepojenia Vianoc s deťmi treba vidieť v inej skutočnosti – mocný a nekonečný Boh v histórii človeka definitívne prehovoril tak, že svoje slovo zviditeľnil do podoby nepatrného, krehkého a zraniteľného dieťaťa. Aký to paradox pre tých, ktorý význam a zmysel hľadajú v okázalosti, pompéznosti a sláve. A tak tí, ktorí celé veky očakávali znamenie z neba, zostali zoči-voči samotnému prichádzajúcemu Bohu slepí a nevšímaví.

A tak je tomu až doteraz. Mnohí z nás už Boha nehľadajú, sklamane rezignovali na akékoľvek úsilie v tomto smere, hoci vyskúšali rozličné techniky a otvorili sa rozličným špiritualitám, pretože nepochopili, alebo nechcú pochopiť, že iného Boha, ako v očiach tých najslabších, najzraniteľnejších a najnepatrenejších, nikdy neuzrú. Mnohí tvrdia, že Boh mlčí a žiadne jeho slovo k človeku nesmeruje, pretože nepochopili, alebo nechcú pochopiť, že iné Božie slovo, ako je prosba tých, ktorí súrne potrebujú našu pozornosť, pomoc a pochopenie, človeka neoslovuje.
Takže Vianoce naozaj patria deťom. A nielen im, ale aj všetkým zraniteľným, prehliadaným, pohŕdaným a trpiacim. Obráťme sa k nim a Boh sa obráti k nám, svetlo šťastia sa v našej duši začne konečne rodiť a zázrak Vianoc sa pre nás stane realitou.