Staršie ročníky

Nádoby našej prirodzenosti
„Slávou Boha je živý človek" (sv. Irenej z Lyonu: Adversus haereses).
(Terapeutická meditácia)
Svadba v Káne Galilejskej (Jn 2,1 – 11) je prvé znamenie Ježiša, ktorým premenil vodu na víno bez zbytočného rozruchu a medializácie. Môže pre nás znamenať meditačnú príležitosť – priestor na vnútornú modlitbu. Aj prostredníctvom tohto príbehu sa nám ponúka vstup do deja samotných udalostí. Nezostaneme len vonkajšími pozorovateľmi tohto deja, ale samotnými aktérmi bohoľudského tajomstva nášho Spasiteľa, ktorý disponuje energiou na reálnu premenu toho, čo súhrne nazveme pasivitami nášho umenšovania.
Pri Ježišovom znamení zohrala mimoriadnu úlohu jeho matka – Bohorodička Mária. Ona je Bohonosná, presnejšie Kristonosná. To znamená, že dala súhlas na to, aby tajomstvo vtelenia Druhej Božej Osoby sa na svete realizovalo cez ňu, a preto je celkom pochopiteľné, že sprostredkovala ľudom aj záchranný skutok svojho Syna na svadbe. Evanjelium začína naráciu týchto udalosti tak, že najprv spomína Máriu a až tak Ježiša: „Bola tam aj Ježišova matka."

Počuli sme vo veľmi známom evanjeliu, že máme milovať nepriateľov. Nastaviť líce, keď dostaneme facku. Pozdravovať tých, čo nás nenávidia. Ono sa to dobre počúva. Môže to vieme aj logicky pochopiť, zamyslieť sa nad tým, ale vieme sa s tým aj stotožniť? Vieme to aj na príkladoch zo svojho života. Je to dosť ťažké. Viete, na toto človek potrebuje veľmi, veľmi dlhú skúsenosť sám so sebou. Uvedomiť si v pokore sám, že vlastne ja som zlý človek. Nie som lepší ako ty. A ja veľakrát potrebujem počuť od iného človeka: odpúšťam ti.