Pierre Anthon sa zastavuje, nehľadí na ostatných, na ich pády ani na ich úsilie, vylieza na slivku a prehlasuje, že nič nemá...
Inscenácia Nič odohraná v DAB nesie v sebe hlbokú otázku zmyslu života. Podľa hlavného hrdinu zmysel nemá nič. Jeho spolužiakov tento nihilistický pohľad trápi a chcú mu dokázať opak. Nikto z hrdinov tohto príbehu však svoju obetu odovzdanú na kopu nedáva dobrovoľne. Každý príspevok je násilne hrubo vynútený. Celá Kopa zmyslu sa mení na prázdne veci, prázdne skutky, na stratu svojich milovaných vecí, morálnych hodnôt, ba dokonca na stratu seba samého. A v pozadí príbehov detí stoja zlyhania rodičov. Je toto naozaj obraz našej vyrastajúcej generácie? Naozaj môžeme pochopiť zmysel života až keď stratíme všetko – dokonca život?
V kontraste so spomínanou inscenáciou som sa zúčastnila krásnej životnej udalosti svojho syna – stužkovej slávnosti. Tu jeden z profesorov vyhlásil, že každodenne stretáva na chodbách a vo svojej triede výnimočné osobnosti. Slávne osobnosti. Sú to jeho študenti. O každom z nich pripravil krátke video, ktoré zahŕňalo niekoľko charakteristických slov a vyzdvihnutie kvalít jeho mladých ľudí. Ich nesmiernu hodnotu. Na záver pridal príhovory slávnych osobností – spevákov, hercov, športovcov apod., ktorí menovite zaželali študentom všetko dobré. Deti sedeli ticho a počúvali toto video dojaté k slzám, o rodičoch nehovoriac. Ich deti sú už teraz výnimočné osobnosti...
Aký to je rozpor – Nič a Výnimočnosť.