Myšlienky brata Dominika

4. Veľkonočná nedeľa, Jn 10, 11-18

Kto je Ježiš? Čo znamená jeho život a jeho posolstvo pre človeka? Čo on môže a dáva tomuto svetu? Toto sú základné otázky, na ktoré sa pokúša dávať odpoveď aj evanjelista Ján. Jeho evanjelium je jedna odpoveď v mnohých variáciách, aspektoch a tiež v striedajúcich sa literárnych formách. Často práve Ján používa literárnu formu podobenstva. Používa a rozvíja práve túto formu skôr v asociatívnom zmysle, ako v logickom.

Tieto obrazy Kristovým poslucháčom boli bez akéhokoľvek vysvetľovania zrozumiteľné. Obraz o dverách do ovčinca, strážca vchodu, prístupu k ovciam, to bola bežná predstava a skúsenosť.

Bolo dovolené vojsť len známemu pastierovi. Toho aj strážca aj ovce poznali, lebo ovce majú zvláštnu schopnosť podľa hlasu rozpoznať kto ich má rád a kto im chce dobre. Potom ovce idú bez násilia, ochotne za pastierom.

Ak by prišiel do ovčinca cudzí, ktorého hlas nepoznajú, vystrašené budú utekať od neho. Keď Ježiš o sebe v tomto obraze tvrdí, že on je dvere do ovčinca, tak vyslovuje neslýchaný nárok, neslýchané tvrdenie, že len on môže sprostredkovať to, čo uschopňuje človeka žiť. Že len on sám môže darovať možnosť skutočne ľudského života a že bez neho je človek tejto možnosti uzavretý. Nie je to príliš odvážne tvrdenie?

Čí tí ľudia, ktorí Krista nemajú za svoj vzor a svojho učiteľa, čí tí sú nutne všetci zlí?

Aj tí, ktorí sa necítia byť kresťanmi a sú dobrí, tak potom sú dobrí preto, že žijú podľa Kristových zásad aj keď oni sami už ani nevedia, odkiaľ tieto zásady pochádzajú a tak sa potvrdzuje Kristove, až príliš radikálne znejúce, tvrdenie, že on je akoby dvere, cez ktoré sa vstupuje do možností skutočného ľudského života.

Dnes si skúsme posilniť odvahu aj pomocou tohto obrazu nájsť odpoveď na otázku: "Čím môže byť Kristus aj pre nás dnes." Obraz sa mení, ale výpoveď obrazu, ako možného porozumenia zostáva aktuálny aj dnes.

Ide o základnú otázku i základnú odpoveď Jánovho evanjelia : Kto je Kristus? Čo znamená jeho posolstvo pre človeka? Čo môže dať toto posolstvo dnešnému svetu?

Ja som presvedčený, že nájsť odpovede na tieto a im podobné otázky, pomôže urobiť náš život krajší, lebo môže byť aj zmysluplnejší.

3. Veľkonočná nedeľa, Lk 24, 35-48

Veľa kníh sa o Ježišovi popísalo, a píšu sa stále nové, ale rovnako sa veľa ľudí zamýšľalo a stále zmýšľa nad tou udalosťou, ktorú nám prvotné spoločenstvo cirkvi, traduje ako najzákladnejšiu skúsenosť a ktorú ako kresťania slávime ako svoj najväčší sviatok. Všetko, na čo sa pozeráme, ako to budeme vidieť, a ako to videné budeme i rozumieť záleží aj od zorného uhla pohľadu.

 

Pri tomto sa mi vidí , že je dôležité si uvedomiť kde stojíme a druhé, čo sa mi vidí veľmi dôležité je do svojho zorného uhla vedieť pribrať životnú situáciu, v ktorej boli tí, ktorých svedectvo prijímame.

 

     A/ Zorný uhol - udalosť zmŕtvychvstania nie je výsledok prirodzeného chodu vecí života.

 

     B/ Situácia života - tej doby - všeobecné vedomie vyčerpanosti ľudskej múdrosti a ľudskej sily.

 

Až keď začali vnímať Ježišov život od Jeruzalema /od udalostí, ktoré sa tam stali/a nie od Betlehema, začali Ježišovi rozumieť, začali rozumieť o čo mu vlastne išlo a stále i ide. Začali pomaly chápať, že sa v ňom stretlo staré s novým. Staré a nové. Oboje je treba. A aj oboje staré i nové navzájom súvisia. Žiadne staré neprežije, ak neprejde do nového, ale aj nič nové nemôže vzniknúť bez starého.

 

A ľudia okolo Pána Ježiša zrazu pod vplyvom veľkonočných udalostí zostali akýsi zmätení.

 

Prežívali tieto udalosti ako nepripravení. Nevedeli celkom pochopiť, že v týchto udalostiach sa stretlo staré s novým. Muselo sa to všetko stať s Ježišom, alebo nemuselo? Oni, ako deti Starého zákona boli vychovávaní skôr vedomím nutnosti. Na vedomí, že na vôli, chcení samotného človeka až tak veľa ani nezáleží, že rozhodujúce je viac pochopiť čo sa musí. A z Ježišovho života zrazu zbadali, že v jeho živote sa nestávalo len to, čo sa musí, ale aj to, čo sám chcel. A že aj to rozhodujúce sa nestalo preto, že sa muselo, ale že sa chcelo, že to tak sám Ježiš aj chcel. A že práve preto, že to aj chcel, to mohlo mať takú cenu.

 

Nemáme aj my tento problém, problém starého a nového, problém nutného a chceného?

 

Starý zákon vychovával človeka skôr k nutnosti, Ježiš skôr k chceniu.  

 

Je to až taký veľký rozdiel?

 

Nie je rozdiel, v hodnote toho, čo vykonáme len z nutnosti a medzi tým, čo vieme urobiť aj a hlavne z vlastného chcenia ?

 

Nie je to rozdiel, keď sa niekto stará o svoju rodinu

 

z nutnosti a z povinnosti, a keď sa niekto stará o svoju rodinu pretože to aj sám chce, aj bez ohľadu na to, čí je to jeho povinnosť, alebo nie je. Nie je to rozdiel, keď sa žiak učí len preto, že sa to musí, a keď sa žiak učí preto, že pochopil, o čo ide a učí sa bez ohľadu,   či je to jeho povinnosť, alebo nie je. A rovnako je dôležité si takúto otázku starého a nového, nutného a chceného aj vo vzťahu k nášmu kresťanskému životu. Aj tu je rovnako veľmi dôležité si zistiť, čí žijem ako kresťan, pretože sa to z nejakej príčiny musí, alebo, že to taj aj chcem. Modlím sa, že sa to musí? Chodím do kostola, preto, že sa to musí?

 

A len preto, a pre nič iné? Ak by to len tak bolo, tak by to nemalo ten najvlastnejší rozmer, tak by to neviedlo k pochopeniu o čo vlastne Ježišovi pri tom všetkom vlastne išlo.

 

A ani by sme nezažili , že žiť ako kresťan, je i možnosť žiť novým krajším, bohatším životom.

 

Učme sa skôr konať z toho, že chceme, ako z toho, že musíme. Nehovorme preto, že sa musíme modliť, že musíme hodiť do kostola, ale skôr sa snažme pochopiť aj o čo ide, aby sme dokázali konať viacej , že chceme ako musíme, a keď aj musíme, tak preto, že aj chceme.

 

A potom aj my dnes budeme rozumieť úlohu, ktorú dal Ježiš svojim učeníkom, úlohu byť svedkami pre iných ľudí na svete, svedkami toho, prečo sa to vlastne všetko stalo, a aký to má význam

 

a dôležitosť pre nás dnes.

 

A každé svedectvo pre iných, každé svedectvo je svedectvom aj pre nás samých.

 

Dnes si skúsme trocha viac uvedomiť aj túto úlohu byť svedkami,   a tak uľahčovať aj iným rozhodnutie žiť podľa modelu Ježiša Krista.

 

Veď aj my, ktorí sme uverili, sme uverili aj vďaka svedectvu iných. A vlastným svedectvom aspoň trocha splácame svoj dlh.

 

Veľká noc 2012 

 

Opis udalostí Veľkej noci pôsobí ako opis neočakávaných udalostí. Až keď apoštol pochopili, že to, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským v Jeruzaleme na Veľkonočné sviatky, sa stalo nie ako prirodzený sled udalosti, ale ako dar, ako dar Boží pre Ježiša a rovnako aj pre nich, až potom boli schopní si rozpomínať na to, čo im už predtým hovoril.

Kto z nás by nechcel byť obdarovaný ? Kto z nás by netúžil aspoň v kútiku srdca prežívať krásny pocit z obdarovania, z tušenia, že je tu predsa niekto a napriek všetkému, aj môjmu i nášmu zlyhaniu, kto ma má rád, že je tu niekto, kto napriek všetkému sa aj pre mňa obetuje a to dokonca nezištne.

 

V takejto základnej atmosfére vnútorného rozpoloženia je možné sa aj pokúsiť pomaličky a každý rok sa približovať k udalostiam Veľkej noci, ktoré sa stali s Ježišom Nazaretským. Každý rok môžeme s úžitkom sláviť tieto udalosti, lebo každý rok sme tak trocha iný, múdrejší, skúsenejší, možno i sklamanejší, doráňanejší, a aj pre tieto naše skúsenosti aspoň o čosi lepšie môžeme pochopiť to, čo sa to na Veľkú noc vlastne v Jeruzaleme stalo. A z tohto lepšieho pochopenia, aj lepšie pochopíme Ježišovho slovo, i Jeho skutky i jeho samého - i Jeho ducha - a toho zasa potrebujeme, aby sme zasa lepšie porozumeli sami sebe i sebe navzájom.

 

   Apoštoli premožení týmito udalosťami ich pochopili ako také dôležité, že ani nevládali si to všetko nechať pre seba .

 

Tie udalosti boli pre nich tak mocné, že čí už chceli alebo nie museli o nich hovoriť. Tieto udalosti tak zmenili ich doterajší život, že ich prostredie vnímalo, ako nových ľudí.

 

Keď v Ježišovom duchu, aj my budeme sa budeme snažiť žiť a riešiť svoje každodenné veci, tak aj budeme môcť zažívať, že to, čo sa stalo na Veľkú noc v Jeruzaleme sa môže stávať aj v našom živote, aj v našej rodine a v našej spoločnosti.

 

Každý človek hľadá pekný, dobrý život. Aj keď sa to vždy nepodarí, aj keď pri hľadaní kráča za nesprávnou predstavou. Predsa, tak, čí onak, rozmýšľame, ako by sa to dalo dosiahnuť. Apoštoli uverili, začali tušiť, že pomocou toho o čom hovoril Kristus by to aj mohlo ísť. Ale keď ho uvideli na kríži, prepadli sklamaniu svojich nádejí. Z biblických záznamov možno cítiť, prekvapenie, a pomaly sa rodiace tušenie, že to vlastne všetko len začína. Tam kde prežívali koniec, tam sa aj bez ich zásluhy rodil začiatok. Aj Kristovo zmŕtvychvstanie nebolo jeho prinavrátenie do pôvodného života. Dostal, ako dar nový život, celkom nový, ale predsa to bol jeho život.

 

Všetky opisy týchto udalostí nesú v sebe i otvorenosť celého tohto Kristovho príbehu a vďaka práve tejto jeho otvorenosti on ide dejinami ďalej a ďalej , až do našich dní, a dokonca, cez naše srdcia až do našich životov. Keď sa aj nám podarí túto niť ťahajúcu sa od týchto udalostí z Jeruzalema zakotviť až do našej túžby chcieť prežiť svoj život nie hocijako, tak sa aj nám ukáže aj aktuálna súvislosť medzi týmito udalosťami z Jeruzalema a našim životom. Ak v Ježišovom duchu sa odvážime riešiť aj tie všedné i nevšedné udalosti nášho života, tak môžeme pocítiť, že keď máme pocit, že už sme na konci, že už to vôbec nejde ďalej, že už sa náš život neuberá vôbec podľa našich predstáv, podľa našich nádejí, tak si spomeňme ako podobnú situáciu prežíval i apoštoli na Veľkú noc. Keď si mysleli, že už je všetkému koniec, práve pre túto skúsenosť mohli prežiť, že s Kristom im to všetko zmysluplné v ich živote len začína. Zaželajme si navzájom, ale i sebe samým, aby sme aj my s Kristom vedeli očakávať nový začiatok najmä vtedy, keď už budeme prepadať pokušeniu, že už existuje len koniec!

 

5. pôstna  nedeľa Jn 12, 20 – 33 

Mnohokrát aj dobre a isto vieme čo treba,   ale nevieme, alebo  nie sme si istý ako na to.Aj v Ježišovej dobe,  Židia i pohania vedeli, čo treba, ale nevedeli ako. A pri sledovaní Ježišovej činnosti skrsla mnohým myšlienka, že tento Ježiš by to snáď aj mohol vedieť. Tí, ktorí si to mysleli, ktorí dúfali, začali Ježiša vyhľadávať.   

Aj nejakí Gréci chceli vidieť Ježiša, chceli sa s ním osobne spoznať  a porozprávať.  Podarilo sa im to pomocou apoštolov.   Dostali odpoveď, ktorá presahovala ich zvedavosť i očakávanie. Ježiš s nimi hovoril o svojej hodine, o hodine svojho vyzdvihnutia, o svojom utrpení, smrti a o svojom zmŕtvychvstaní. Počuli od neho, čo ešte v múdrom gréckom svete ešte nikto nepovedal.Nepočuli, že by utrpenie, bolesť, potupná smrť môže byť aj na niečo dobré. A dokonca nie len na niečo dobré, ale od Ježiša počuli, že práve toto,  čoho sa každý človek bojí, čomu sa celkom spontánne bráni, to je to, čo zachraňuje, to je také, čo skrze neho, ale aj skrze iných bude odteraz prinášať spásu.  Dokonca Ježiš im zdôrazňuje, že pri všetkom dobrom úsilí to bez utrpenia i bolesti  nebude môcť vôbec ísť ďalej. Kto by si chcel svoj život zachrániť, len tak pre seba, tak ten isto-iste oň príde. Len ten, kto ho bude mať odvahu darovať, len ten si ho zachráni. Tieto Ježišove slová vtedy a možno ešte aj dnes, znejú pre mnohé uši ako nedorozumenie. A dnes v našich časoch, v našich podmienkach, tieto Ježišove slová by mali zaznieť prinajmenej rovnako silno ako vtedy. Nie sme my dnes ohrození falošnou predstavou, názorom, že to nás zachráni, to dá nášmu životu zmysel, čo budeme mať. A že len to budeme mať, čo si uchmatneme pre seba? Nie aj nám dnes už akosi ťažšie a ťažšie uveriť, že len to ťa v konečnom dôsledku zachráni čo si dal a nie to čo si vzal? Sú veľkí ľudia, poznáme ich z dejín, ale i zo súčasnosti. Vnímame ich ako veľkých z viacerých príčin. Niektorých si vážime pre ich nadanie, pre ich šikovnosť, pre odvahu, pre skromnosť, alebo pre inú dobrú vlastnosť.  Ale najviac si vyslúžili úcty voľakedy i dnes tí ľudia, ktorí mali odvahu zabudnúť na seba a celkom vážne vedeli žiť pre iných, pre ich dobro.  A ono to vždy vyzeralo ako nemúdre, ale nakoniec sa vždy ukázalo,   že to bola výhra, aj keď o ňu vôbec ani nešlo. Na čosi podobné myslíme, keď hovoríme o dobrej obetavej matke,  o dobrých obetavých rodičoch, o obetavom učiteľovi, o obetavom zamestnávateľovi, čí zamestnancovi, keď hovoríme o obetavom politikovi.  Teda takých, ktorí naozaj mnohokrát celkom zabúdajú na seba a žijú nevypočítavo pre svoje deti, pre svojich žiakov, pre svojich zamestnancov,  pre svoju firmu. jednoducho pre ľudí. V prípade rodičov, priateľov to skôr berieme ako samozrejmosť. U kresťana, podľa Ježišovho slova, táto zásada nie je vec sympatie,  ale vec základného princípu.  A toto je potom postoj, ktorý nás bytostne charakterizuje. Realizáciou tohto princípu sa potom stávame požehnaním pre tento svet.Sú však aj ľudia, ktorí sa vedia obetovať nie len pre svojich, ale aj pre cudzích, lebo aj všetci cudzí sa im stali svoji.  Z mnohých príkladov, len jedno : Životné dielo matky Terezy z Kalkaty obdivuje celý svet, ľudia veriaci i neveriaci, čo svet ocenil aj Nobelovou cenou mieru. Jej zabudnutiu na seba rozumejú všetci ľudia dobrej vôle a úprimného srdca.   Skúsme aj my i z podnetu dnešných Ježišových slov si posilniť odvahu, chcieť sa zachrániť Ježišovým spôsobom.  Skúsme trocha viac uveriť, že v konečnom dôsledku bude platiť len to,  čo si budeme vedieť darovať jeden druhému bez vypočítavosti, len tak, akoby ani o nič nešlo.  Tak nejako, ako speváčka Lucie  Bílá. Moderátor  hovoril : „A vieme, že Lucka dala postaviť čističku odpadových vôd pre celú dedinu. „A ona odpovedala: „ No celkom to tak nebolo.  Ja som si tam postavila dom, potrebovala som aj čističku, dala som ju urobiť trocha väčšiu, aby sa mohli aj ostatní ľudia z dediny popripájať.“A my, kresťania , vieme aj čo, aj ako.

 

4. nedeľa pôstna Jn  3. 14 - 21 Význam a dôležitosť slov a pojmov,  ich obsahov,  je daná aj situáciou v ktorej sa nachádzam. Zvlášť to platí aj o biblickom slove záchrana, spása. Keď sa nám vodí dobre, keď nás prenasleduje jeden úspech za druhým, prirodzene necítime potrebu nejakej záchrany. Ale realita je trocha iná.  Chcieť sa zachrániť, túžba po záchrane vyrastá z túžby po živote. Je tak mocná, že sme schopní ustupovať až do krajnosti, všetkého sa zriecť, obetovať všetko,  len aby sme si život zachránili.

Ale keď takto hovorím, tak hovorím o extrémnych situáciách. Situáciách,  ktoré sa  vďaka Bohu nestávajú každý deň. Ale my žijeme každý deň, každý deň nám prináša starosti i ohrozenia, obavy. A my sa učíme a musíme sa učiť sa zachraňovať každý deň. To znamená dávať zmysel každému nášmu dňu.

V rozhovore Ježiša s Nikodémom  nám dnes zaznieva Ježišovo slovo o záchrane. Pre lepšie porozumenie používa Ježiš udalosť zo Starého zákona. Udalosť z doby Mojžišovej, udalosť, ktorá sa stala pri putovaní židovského národa z Egypta do zasnúbenej zeme cez  Sinajskú púšť. Národ začal reptať proti Mojžišovi za to, že ich vyviedol z Egypta. Už sa im protivil pokrm, ktorým ich Boh sýtil na púšti. Prestali Mojžišovi i Bohu veriť, že im chce dobre, a že to všetko, čo pre nich urobil, urobil to pre ich záchranu. Podľahli pokušeniu uveriť, že ich Boh i Mojžiš podviedli, že ich tam vyviedli, na púšť, aby ich tam nechali zahynúť. A biblický príbeh pokračuje: Boh poslal trest na reptajúci ľud v podobe jedovatých hadov. Tie štípali ľudí a poštípaní zomierali. Tí  pochopili, že hady - to je trest Boží. Preto prišli k Mojžišovi a prosili o pomoc. Mojžiš sa modlil k Bohu a prosil o odpustenie a záchranu pre reptajúci národ. Vtedy mu Boh prikázal urobiť medeného hada zavesiť ho na palicu a to s prísľubom, že každý kto sa s vieru naňho pozrie, aj keď bude uštipnutý nezomrie.  A tak medený had vyzdvihnutý na púšti sa stal pripomienkou Božieho odpustenia, Božej ochoty zachraňovať človeka aj napriek jeho zlyhaniam. Židia si tradovali, že Božia záchrana  človeka ide skrze Boží trest.  Na rozdiel od tohto židovského myslenia Ježiš síce tiež hovorí o záchrane, o jej potrebe, ale nie skrze Boží trest, ale skrze Božiu lásku. /Boh tak miloval svet.../ A tak v dnešnom evanjeliu sa Božia láska ponúka ako prostriedok k záchrane človeka.  A takáto záchrana človeka je vtedy možná, keď človek v túto možnosť uverí.

A ono to tak nefunguje len medzi Bohom a človekom, ale aj medzi človekom a človekom. Alebo nie je to tak, že viacej dobra sme schopní vykonať z lásky, ako sme schopní vykonať zo strachu? Je smutné, že viacej sme aj v cirkvi boli vychovávaní strachom, ako láskou. Pán Boh bol skôr pre nás strašiak nad strašiakov. A tam, kde je strach tam nemôže byť  láska. A dnes už isto vieme, že strach nás nezachráni. Ak nás nezachráni láska, ktorej sa môžeme naučiť z Božieho postoja k nám, tak potom nás už nezachráni nič iné. Lebo to, čo nás môže zachrániť a zachraňovať, to, čo môže utvárať náš svet okolo nás, tak, aby všetko čo konáme dávalo zmysel to sa nemôže narodiť zo strachu. A aj kresťanstvo stojace na strachu nemá budúcnosť. Až oslobodenie  svojho kresťanského presvedčenia od strachu otvára možnosť správneho porozumenia Božích vecí, i Božej lásky tak, aby sme ich vedeli vnímať ako svoju vlastnú záchranu. Skúsme sa zamyslieť, koľko v našom vzťahu k Bohu a ľuďom je strachu a koľko lásky. Lebo slovo záchrana nemusíme rozumieť len ako jednorazovú akciu, prejavujúcu sa napr. v krajnej životnej situácii, v situácii ohrozenia. Keď prijaté Kristovo slovo a žité vytvára nové podmienky, také ktoré sme my sami nie schopní si vytvoriť, ktoré nám pomáhajú správne sa rozhodovať, vyznať sa , konať, vyhnúť sa situácii, z ktorej by nebolo cesty von, aj takto možno zažívať zachraňujúcu silu Kristovu. Ak nás láska nezachráni, tak nás už nezachráni nič!  Máme dve možnosti : Vytvárať si životné podmienky strachom, alebo láskou. Doma, v škole, na pracovisku, v spoločenskom živote, v obci, v Cirkvi, v medzinárodných  vzťahoch. Na nás je čo si vyberieme. a vyberieme si to, v čo uveríme.

 

3.pôstna nedeľa

Jn 2, 13-25

Každý si vytvárame nejakú predstavu o druhom a to nám umožňuje odhadovať jeho správanie i reakcie. Ale niekedy zažívame sme aj prekvapenie, keď človek ku ktorému už máme vytvorený vzťah, reagoval na niektorú situáciu celkom inak, ako sme predpokladali. Buď sme sa pomýlili v odhade, alebo ten druhý sa zmenil a to tak rýchlo, že sme to ani nezbadali.

Aj o Kristovi sme si vytvorili nejakú predstavu. Skôr hádam predstavu neprekonateľného dobráka, ktorý všetko vydrží, ktorý všetko znesie,  na ktorého chrbte možno aj drevo rúbať.    A ak sme dobre počúvali dnešné evanjelium, tak nás mohlo aj prekvapiť. Ježiš s bičom v ruke, zapálený hnevom. Prečo toľko hnevu, prečo taká zmena, keď vedel pochopiť všetky ľudské slabosti ?Ježiša vnímali kresťania ako takého, ktorý im vedel pomôcť na ich vlastnej ceste priblíženia sa k Bohu i človeku i k sebe samému. Aj jeruzalemský chrám bol postavený na to, aby bol miestom, kde sa človek ľahšie  priblíži k Bohu ukrytému v ľudskom vnútri, ako v chráme. Ale v chráme, kde je to ako v maštali, od zápachu hnoja až cez mékanie oviec a kôz a búkanie  býkov a kráv, tam  sa ťažko hľadá Boh. Tam kde sa kupuje a predáva, vyjednáva cena, tam nikdy nejde o to najcennejšie. Aj nám  dnes stoja v ceste objaviť Boha v sebe samom všelijaké prekážky.  A nie len tie svetské, ktoré  zdanlivo nemajú nič spoločné so svätým. Ale aj to sväté, ktoré už má málo spoločné s Božím.  V tomto sa vyznať, v tomto  si urobiť poriadok, to je program na celý život.  Úspech v takomto upratovaní je podmienený Ježišovým duchom v nás.  A keď sa predsa len na to podujmeme, buďme pripravený aj na prekvapenia,  pri ktorých môžeme i získavať i strácať.   2. pôstna nedeľaMk  9, 2  - 10  Túžba po poznaní je vložená do každého človeka. Prečo vlastne chceme poznať a poznávať vždy nové a nové veci ?  Myslím, že za každou túžbou po poznaní  je ukrytá túžba po istote. Žiť v neistote vyžaduje veľa síl, pretože nesie so sebou riziko omylu. Dnes sme si prečítali správu evanjelia podľa Marka o Premenení Pána Ježiša na vrchu Tábor. Čím už prvých kresťanov upútala táto udalosť? Je dôležité pri premýšľaní o tejto udalosti si uvedomiť, komu  písal evanjelista Marek svoje svedectvo o Ježišovi. Písal ho v prvom rade kresťanom pochádzajúcim  zo židovského národa. Kresťania so židovskou výchovou dobre vedeli kto to bol Mojžiš a kto to bol Eliáš.  Mojžiša si tradovali ako muža Božieho. Muža ,s ktorým bol neodškriepiteľne Boh a cez ktorého židovský národ dostával Božie požehnanie.  Eliáš bol zasa ten, ktorého si uctievali ako druhého záchrancu národa.  Vtedy, keď sa začalo viesť národu dobre, keď už žil národ v zasnúbenej zemi,keď už žili z ovocia Božieho požehnania, vtedy, keď celý národ sa dal zviesť na ľahší spôsob života okolitých pohanských národov, vtedy, keď už Eliáš nevládal uniesť bolesť z tohto poblúdenia, postavil sa proti vôli všetkých s Božou pomocou za ich dobro. Pri tomto zápase bezmocného sa národ presvedčil, že je s ním naozaj sám Boh. Ten Boh, ktorý ich predkov Mojžišovou rukou vyviedol z Egypta. A pre židokresťanov vidieť Ježiša v spoločnosti Mojžiša a Eliáša  bolo  aj pre apoštolov potvrdením, že Ježiš je Mesiáš. Skôr, než prijali Ježiša za mesiáša pre vlastné porozumenie prijímajú ho na základe  svedectva tých najväčších autorít, na základe Mojžiša, Eliáša a na základe tej najväčšej autority. Ale to nebolo konečné štádium poznania. Ale čosi podobné sa deje aj v našom ľudskom živote. Aj my poznávame najskôr na základe autority, rodičov, vychovávateľov. A potom príde čas, keď sa aj sami presvedčíme, aj sami skúsime, že rodičia mali pravdu.A potom už  môžeme žiť z pravdy nie na základe autority, ale na základe vlastnej skúsenosti ku ktorej nás svedectvo iných priviedlo. Čosi podobné zažívame pri dospievaní. Najskôr poslúchame rodičov pre ich prirodzenú autoritu a dosahujeme potrebné dobrá, ale z dôvodu ich vôle a to tak nemôže zostať až do smrti, lebo by sme do smrti zostali deťmi.  Príde čas, keď začneme dospievať a to si žiada konať z vlastnej vôle, teda nie preto, že mi to niekto prikazuje, ale preto, že som pochopil dobro, o ktoré ide a to je aj dôvodom môjho rozhodovania a nie vôľa iných. Skúsme aj my i z podnetu dnešného svedectva evanjelia  si dať do súvisu naše vlastné poznanie z autority a poznanie z vlastnej skúsenosti, lebo len poznanie   ako vlastná skúsenosť je silou. ktorá nám dá vydržať aj vtedy, keď už všetko ostatné ľudské zlyhá.  1.      pôstna nedeľa Nikto na tomto svete to nemá na ružiach  ustlaté. A nemal to na ružiach ustlaté ani Ježiš. Hneď  na začiatku  svojho verejného účinkovania vstúpil do zápasu medzi dobrom a zlom. Na púšti ho pokúšal diabol  a anjeli mu posluhovali. Čo je to vlastne púšť? My si to vieme len tak trocha predstaviť,  niektorí z nás, čo tam bolo a spomienky zostali, alebo podľa toho čo sme o púšti čítali, alebo videli v nejakom filme. Pre Ježiša to bolo predovšetkým  miestom ticha.·         Miesto, kde je ľahšie byť sám sebou,  ·         miestom, kde sa dá ľahšie nadviazať kontakt s Bohom,   ·         miesto, kde si mohol popremýšľať ešte raz  to, čo cítil ako svoju úlohu.  Mal už 30 rokov a bolo treba sa rozhodnúť.  Úlohu už prijal, prišiel čas ju aj uskutočniť. Prijať a uskutočniť, to nie je to isté. Prijať je rozhodnutie v teoretickej rovine. Uskutočniť znamená vystúpiť zo seba a vstúpiť aktívne do udalostí, Uskutočniť znamená, vstúpiť aj do konfliktov, aj do rizík. Uskutočniť znamená, byť pripravený aj na obety, ba i na najväčšiu obetu, i obetu života. Ísť za svojou víziou a s týmito rizikami, alebo nie?  Rozhodnúť sa pre ľahšiu, alebo ťažšiu cestu? Prekážky a ťažkosti, nemusia byť vždy len proti nám. Ježišov príklad nech je aj pre nás povzbudením, vytvárať si svoje vízie života, premýšľať ich vo svojom srdci pred Bohom,  dotvárať ich, korigovať, debatovať o nich s inými. Aby sme nielen my vedeli, ale aj deti videli kam kráčame, čo pre más dôležité,  čo je to za čo by sme aj život položili.Ježišov príklad nech nás dnes posilní v odvahe nejsť za každú cenu tou najľahšou cestou. Pôstne aktivity nie sú na sebatrýznenie, ale na poznanie pravdy o sebe, aby sme sa mohli ľahšie správne rozhodovať v rôznych predvídateľných i neočakávaných situáciách nášho života. A základným východiskom je pokánie, ako túžba naozaj  chcieť odstrániť to  zo svojho života, čo nám bráni vidieť Evanjelium, ako dobrú správu pre nás.  7. nedeľa cez rokMk, 2, 1 12 Nielen ľudia, ale i slová majú svoje dejiny. Aj slová vznikajú i zanikajú. Keď zanikne to, čo označujú, zanikne i slovo.So slovom hriech to bolo u nás celkom  netradične. Prestali sme ho používať,  hoci skutočnosť zostala. A negatívne dôsledky tohto nezodpovedného prístupu  sú viditeľné už vo všetkých oblastiach nášho života. A ešte sa aj čudujeme, ako je možné to, čo nikto z nás nechce. Nikto to z nás nechce a ono ti ešte aj rastie. A pomaly sa vkráda presvedčenie, že sa nám to vymyká z rúk. Ale nemuselo by sa celkom vymknúť.  Dnešný príbeh z evanjeliového čítania nám  mohol aspoň trocha pomôcť.Čo je ľahšie povedať porazenému:  „Odpúšťajú sa Ti hriechy „ – alebo povedať : „ Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ Keď Ježiš hovorí o hriechu, hovorí o príčine, a o nosení lôžka, ako o dôsledku. A chceme liečiť, tak bez hľadania príčiny sa to nedá. Ak sme zlu zobrali rozmer hriechu, tak sme si veľmi nepomohli.  Keď hovoríme o hriechu, tak hovoríme aj o zodpovednosti.  O hriechu,  ako o príčine straty zmyslu pre  Božie veci, straty zmyslu pre  pekné ľudské i odcudzenia sa sebe samému so všetkými možnými rizikami i dôsledkami. To, čo nikto z nás nechce, a predsa  to mocnie, je možné zastaviť vtedy, keď už nebudeme o zle hovoriť len ako o zle, ale o zle, ako aj o hriechu. Keď sa tak naučíme, a zoberieme vážne aj všetky možné dôsledky, unesieme nielen svoju posteľ,  ale aj celý svoj život. Pôstne obdobie. V katolíckych spoločenstvách Popolcovou stredou začíname40-dňové pôstne obdobie. Je časom prípravy na Veľkú noc, najväčší sviatok v liturgickom roku.Pôst z náboženských dôvodov sa vyskytuje vo všetkých kultúrach. Z kresťanského hľadiska ponúka nábožensky motivovaný pôst okrem vedomého zriekania sa jedla a nápojov aj možnosť obnovy a prehĺbenia viery, možnosť prehodnotiť si svoj vzťah k sebe, k blížnym a k Bohu.  Medzi základné formy prežívania pôstneho obdobia patrí totiž askéza, modlitba a almužna.  Pôstne obdobie má dlhú tradíciu. Už v 2. storočí sa kresťania pripravovali na Veľkú noc dvojdňovým smútočným pôstom. Od 4. storočia sa už ustálila prax pripravovať sa na sviatok Veľkej noci počas 40 dní.Toto číslo vychádza zo starobylej symboliky čísel a aj v Biblii ho často nájdeme. Ježiš sa po krste v Jordáne postí 40 dní predtým, než začne svoje verejné účinkovanie. Počas potopy prší 40 dní a nocí, 40 rokov putujú Izraeliti po púšti, 40 dní stretáva Mojžiš Boha na Sinaji, 40 dní putuje Eliáš k vrchu Horeb  a 40 dní po Veľkej noci slávi Cirkev Nanebovstúpenie Pána.  Od 11. storočia sú nedele ako spomienkové dni na vzkriesenie Ježiša vyňaté z pôstu a preto sa pri rátaní 40 dní nepočítajú

.