Ak by sme chceli odpovedať „ rozprávkovo“, tak určite je to Vratko a jeho zázračné zlaté vlasy, ktoré dokážu zmeniť ľudské slzy a bolesť na šťastie a smiech. No aj v rozprávke ich človek nedostane len tak, bez obety, preukázania súcitu s druhými, odvahy bojovať a viery, že dosiahne svoj cieľ. Už čoskoro si pripomenieme udalosť, ktorá každoročne v nás oživuje vieru a nádej, že naše slzy, slzy nášho sveta osuší prúd krvi Božieho Syna. Sú však chvíle, keď sa zdá, že je to len rozprávka, ktorá sa odovzdáva generáciám, vzdialená, krásna a neskutočná..., no v hĺbke duše, každý z nás cíti, že pohľad na kríž v ňom oživí niečo večné a vlastné človeku. Prebudí v ňom vieru, že všetko má zmysel a cieľ, i keď nám výhľad kalia slzy. Ježiš musel prejsť púšťou a pokušením, bolesťou, zradou a smrťou, cez ľudské slzy sa Boh priblížil človeku, aby sa človek mohol vrátiť k Bohu. V čase Veľkej Noci pred dvetisíc rokmi sa odohral skutočný „rozprávkový“ príbeh Lásky, ktorá sa nechcela vzdať svojho stvorenia, svojej súčasti.
A náš svet nie je až tak vzdialený tomu „rozprávkovému“.
Moja päťročná dcérka sa ma raz večer spýtala: „Mami, kto je človek?“, jednoduchá otázka, no ja som jej a ani sebe v tej chvíli nevedela odpovedať. „Pane, čože je človek, že naň pamätáš a syn človeka, že sa ho ujímaš?“... (Ž 8,5)....som to ja, si to Ty, no i muž, ktorý zastrelil svoju manželku, chlapec, ktorý prepadol starenku, aby jej ukradol peniaze, chlap, ktorý vyvraždí svoju rodinu a napokon zabije aj seba, či žena, ktorá vyhodí svoje práve narodené dieťa z okna... - aj toto je človek - bytosť, ktorú Boh z lásky stvoril na svoj obraz a aj napriek všetkému, je to bytosť, na ktorej záchranu obetoval život svojho Syna, aby raz a navždy osušil slzy sveta...