Adalrámov deň 2012

Žijeme v stále pokračujúcej ekonomickej a finančnej kríze. Očakáva sa dokonca jej prehĺbenie a zneistenie celej Európskej únie, ktorá si tak veľa sľubovala od svojho rozširovania a následnej prosperite. Teraz sa s napätím očakáva, ako sa rozhodne o osude jej jedného člena, ktorým je dlho problematické Grécko. Avšak stále lídri tejto únie nechcú počúvať o skutočnej kríze tohto kontinentu, resp. o jej príčine.

O týždeň cirkev slávi sviatok zoslania Ducha svätého. V súvislosti s Duchom svätým sa mi často vynára spomienka na slová môjho profesora Jozefa Vrableca, ktorý nám študentom teológie hovorieval, že ak Ducha svätého budeme uhášať v cirkvi, tak on prepukne aj u bratov ateistov, pretože Ducha nemožno uhasiť. A tak si dovoľujem vám dnes predniesť slová, ktoré nie sú slovami tradičných cirkví, ale verím, že sú vypovedané práve z Ducha svätého a sú aktuálne pre súčasnú Európu, na ktorú naša cirkev zvlášť myslí v deň slávnosti Adalrámovho dňa:

„Kresťanská viera sa šírila búrlivou históriou dvoch tisíc rokov až do dnešnej doby, kedy svoj vplyv rozšírila po celom svete. Čo sa však stalo s duchom kresťanov, ktorý kedysi žiaril plameňom života tak oslnivo, že i napriek najukrutnejšiemu prenasledovaniu v Rímskej ríši padali jej občania na kolená pred ukrižovaným Ježišom?

Stredoveká feudálna spoločnosť pochovala kresťanstvo zaživa. A i keď reformácia vysoko pozdvihla pochodeň nového života, jej plameň nedokázal odvrátiť mocný príliv temnoty.

Keď duchovná láska stratila na svojej sile a vlny kapitalistickej nenásytnosti začali pohlcovať kresťanskú Európu, keď hladné davy ľudí trpko nariekali v špine bedárskych štvrtí, prísľub spásy neprišiel z neba, ale zo zeme. Nazýval sa komunizmus. Kresťanstvo, hoci hlásalo Božiu lásku, jeho duchovenstvo sa degenerovalo a zanechávalo len prázdne slogany. Bolo len prirodzené, že sa zdvihla vlna odporu, argumentujúc, že nie je možné, aby existoval Boh, ktorý dovoľuje takéto utrpenie. Preto vznikol moderný materializmus. Spoločnosť západného sveta sa stala ohniskom materializmu, úrodnou pôdou, v ktorej kvitol komunizmus.

Kresťanstvo stratilo schopnosť vyrovnať sa s úspechmi či už komunizmu alebo materializmu a nedokázalo ponúknuť pravdu, ktorá by zvíťazila nad ich teóriami. Kresťania sa len bezmocne prizerali, ako v ich strede tieto ideológie klíčia a kvitnú a ako šíria svoj vplyv do celého sveta. Aké poľutovaniahodné! A čo viac, hoci kresťanská doktrína učí, že všetko ľudstvo pochádza od jedných rodičov, mnohí ľudia v kresťanských krajinách vyznávajúci túto doktrínu nechcú dokonca spoločne ani sedieť so svojimi bratmi a sestrami inej farebnej pleti. Poukazuje to na skutočnú situáciu dnešného kresťanstva, ktoré stratilo silu uviesť do života Ježišove slová. Stalo sa inštitúciou mŕtvych rituálov, obieleným hrobom.

Raz síce môže prísť deň, kedy ľudia vlastným úsilím učinia prietrž tomuto spoločenskému zlu, ale i napriek tomu existuje ešte jedna neresť, ktorú ľudia sami však nedokážu eliminovať. Je to sexuálna nemorálnosť. Kresťanská náuka ju považuje za najväčší hriech. Je ale tragédiou, že kresťanská spoločnosť nedokáže zastaviť ľudí slepo sa ženúcich po ceste, na ktorej konci je skaza! Súčasné kresťanstvo sa stalo obeťou zmätkov a rozdelenia a len bezmocne sa prizerá, ako nespočetné ľudské životy sú vťahované vírom nemorálnosti. To je jasným dôkazom, že tradičné kresťanstvo dnes nemá silu zachrániť ľudstvo“.[1]

A čo my, bratia a sestry, toto maličké kresťanské stádo, ktorým je Starokatolícka cirkev na Slovensku? My sa nesmieme len prizerať, nedajbože rezignovať, ospravedlňujúc sa, že nemáme finančný či mocenský vplyv to priamo zmeniť. My sme predsa povolaní k apoštolátu, aby sme hlásali radostnú zvesť o Božom kráľovstve. Verme, že náš Pán, keď nás povoláva pre túto misiu, že nám určite dá aj potrebnú silu na spôsob prvotných kresťanov, ale je potrebné najskôr to Božie kráľovstvo nájsť, porozumieť mu a potom hlásať ho primeraným spôsobom tomuto už pomaly zúfajúcemu svetu, vrátane našej spoločnosti. My musíme dnešnému človekovi nanovo interpretovať Božie pravdy, čo sa týka realizácie novej budúcnosti, ktorá je tu paradoxne na dosah, už klíči, len sa treba pozastaviť, stíšiť a obrátiť svoje srdcia k Bohu, ako kedysi v ťažkej porobe to učinil izraelský ľud v Egypte.

Zasľúbená krajina nás čaká, otvára sa, nebojme sa do nej vstúpiť. Preto prosme, nech nám pre tento účel náš vodca Ježiš Kristus otvorí oči a nebeský Otec nech nás naplní svojím Duchom sily a odvahy. Amen.  

 Bratislava, 20.5.2012

 +Augustín Bačinský