„Buď tolerantný!“

Veta dnes veľmi obľúbená medzi ľuďmi považujúcimi sa za opak „extrémistov.“ Človek predsa musí tolerovať to, čo mu médiá vtláčajú do hlavy, no nie? Veď médiá vedia čo je správne a čo zlé, rozpozná extrémistov od ľudí, ktorí žijú v súlade s „prehnanou“ morálkou, dokážu nám presne stanoviť hodnotový rebríček orientujúci sa najmä na kariérny rast so sebazaprením sa a odložením rodiny na druhú koľaj, ponúka nám ideál krásy, ktorý umožní dievčatám už v útlom veku, aby sa stali stelesnením krásy so svojimi nádhernými vychudnutými postavami. Prečo im neveríme stopercentne? Ľudia, buďte skutočne tolerantní!

Stotožňujete sa s tým, čo som napísala? Alebo sa vám to zdá pritiahnuté za vlasy? Určite viete, kde mierim týmito vetami. Také krásne a čisté pomenovanie „dúha“ sa v posledných dňoch veľakrát skloňovalo kvôli pochodu, ktorý bol zorganizovaný v našom hlavnom meste. Chlapi oblečení v šatách, ktoré nosia naše dcéry a ženy držiace sa a bozkávajúce s ďalšími ženami verzus extrémisti zúfalo snažiaci sa ukázať obavy o svoje rodiny, deti.

Len či slovo ako tolerantný, je namieste. Prečo, keď som neprijala „moderné zmýšľanie“ som netolerantná? Prečo títo ľudia netolerujú mňa a práva rodiny? Väčšina prívržencov „dúhového pochodu“ argumentuje slovami „ži a nechaj žiť“, či slovami „veď nezasahujú do môjho života, tak nech žijú, ako chcú.“ Neviem si pomôcť, ale zdá sa mi, že slovo tolerancia je v tomto prípade synonymom slova ľahostajnosť. Keď niekoho tolerujem, rešpektujem, tak sa zaujímam aj o jeho dobro. Aspoň ja. Ich vonkajšie prejavy spôsobu života ako ich samotné nažívanie, chtiac nechtiac ovplyvňuje mňa, moje deti, naše okolie, naše terajšie vnímanie tejto problematiky. Jedna z prvých vecí, čo sa učí na škole je, že dieťa nie je ovplyvňované len rodinou, ale i jeho okolím. Takže to je dôvod, prečo sa k tomuto nemôžem postaviť ľahostajne.

No zároveň chápem, že ani pre tých samotných ľudí to nie je zrovna ľahké, ak majú takú orientáciu. Hoci o takom počte, ako sa štatisticky uvádza, by sa dalo polemizovať, či sa tam náhodou nerátajú aj ľudia, ktorí nevedia čo so sebou od dobroty a hovoria si, že skúsiť treba všetko. Ale verím tomu, že nejaké percento ľudí naozaj pociťuje odlišnosť v orientácii. Ale to nie sú ľudia snažiaci sa zviditeľniť na takýchto pochodoch. Takíto ľudia si nezaslúžia, aby sme sa k nim správali opovrhujúco. Naopak treba im poskytnúť pomoc a nasmerovať ich najlepšie k duchovnému, ktorý im pomôže. Ľudia trpiaci takýmto, kľudne môžem povedať, handicapom, môžu žiť správnym morálnym životom, len treba mať snahu. Človek s rakovinou, postihnuté dieťa, žena s popôrodnou depresiou si rovnako zaslúžia, aby im bola poskytnutá pomoc. Len si treba uvedomiť, že niekto tu pomoc skutočne potrebuje. Vraví sa, že známy český spisovateľ Jaroslav Foglar trpel sklonmi k pedofílii. Ale mal natoľko silný charakter, že s tým dokázal bojovať. Neprepadol svojej slabosti. Myslíte si, že aké ľahké je niekomu povedať len toľko, že to nie je správne a pritom nemať s tým bytostný problém. Ale uisťujem vás, že každý má sklon k niečomu, s čím nie je ľahké sa vysporiadať. Alebo nemáte? Len si skúste urobiť test podľa maďarského psychológa Lipóta Szondiho a zistíte, že predsa len to nie je také jednoduché. Ani človek s agresívnymi sklonmi to nemá ľahké a ak je pri plnom vedomí, tak s tým určite bojuje. Alebo sme až natoľko tolerantní, že by sme mu v našej spoločnosti dokázali ponúknuť nejakú obeť, aby sa necítil odstrkovaný?

Pred nedávnom som sa zúčastnila diskusie o správnosti či nesprávnosti homosexuálneho spolužitia. Snažila som sa svoje protiargumenty vyhnať až do extrému, vyprovokovať dúhových prívržencov k tomu, aby mi povedali, že preháňam. Povedala som, že pred pár rokmi bolo takmer nemysliteľné, aby homosexuáli boli verejne prijatí spoločnosťou a že teraz je pravý opak pravdou, zároveň som použila podľa mňa v tom danom momente prehnaný príklad, že čoskoro sa stane normálny pedofilný vzťah a nasledovať ho bude aj sadistický atď. K môjmu údivu som sa nestretla s reakciou, ktorá by smerovala k pohoršeniu sa, ba priam naopak! Zistila som, že dokonca už aj v tomto smere ľudia pristupujú veľmi „tolerantne“! Reakcia bola, že veď predsa vo východných kultúrach je to normálne. Ale je to skutočne normálne? Pýta sa niekto na názor malého dievčatka, ktoré by sa ešte len malo tešiť na svojho „princa na bielom koni“? Vie sa niekto vžiť do pocitov znásilneného dieťaťa? Dopriali by sme takúto „slobodu“ aj vlastnej dcére? Podotýkam, nejde  ani o pätnástky, ktoré bohužiaľ už aj u nás žijú dosť nezodpovedne, ale jedná sa o osemročné deti!!! Zostala som v šoku, skutočne, nemala som slov. Obávam sa, že moderní ľudia nebudú mať problém prijať ani zákon, ktorý by povolil vraždy do určitého počtu ľudí. Veď prečo nie, buďme tolerantní!