Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 17. júl 2012 Napísal: Dominik
Dátum uverejnenia Prečítané: 2568x
Vytlačiť

15.nedeľa cez rok.

Všetko sa dá zneužiť a zle chápať. Niečo sa dá ľahšie, niečo ťažšie. To , čo sa dá ľahšie, býva aj častejšie zneužívané. Aj toto slovo o chudobe učeníkov, bolo už všelijako vysvetľované a zneužité. Najčastejšie na ospravedlnenie nerovného i nespravodlivého rozdelenia darov zeme. Je naše šťastie v prebytku, alebo v službe? Ježiš tiež nechváli chudobu, hlad a nedostatok. Ale upozorňuje, že prebytok hamuje človeka, oberá ho o slobodu, o možnosť dať svojmu životu zmysel.

Ježišovo slovo o poslaní učeníkov je výzva, aby človek hľadal človeka v sebe a v iných.

Boh nám dal na starosť tento svet a to je prejav aj dôvery. Ale to, že nám dal na starosť aj svoje slovo, aby sme ľahšie spoznali, ako s týmto svetom narábať, to je dôvera, ktorá právom môže v nás vyvolávať úžas. A to jeho slovo to nie je len slovo. Božie slovo nasmerované k človeku, nesie v sebe požiadavku zobrať ho celkom vážne.

Predpoklady k spoľahnutiu sa na Božie slovo, na odvahu žiť podľa neho. Chcieť ho ponúkať pre dobro človeka pomocou postavenia, moci, násilia, je prejav slabej viery v samo slovo. Urobiť všetko preto, aby sa sila slova mohla prejaviť, aby sme mali odvahu z neho aj žiť. To znamená, mať odvahu sa s ním aj neustále pokúšať stotožňovať. V našich kresťanských dejinách sme nemali vždy na to odvahu. Riziko je vždy aktuálne - riziko, že nesprávne východisko nám zabráni správne veci našej nádeje z Božieho povolania aj vidieť. Byť múdry i opatrný pri výbere z toho čo na nás vplýva, čo sa nám z prostredia ponúka.

13. nedeľa cez rok B Mk 21 - 43

Zázrakov je veľa aj okolo nás, ale nie každý človek je vždy schopný ich vidieť. Zázraky sa dejú všade okolo nás. Len nie každý z nás to zbadá.

 

Veď aj my sami, aj my ako celok, aj naša všednosť i sviatočnosť, naše telo, náš duch, naša láska, naša bezmocnosť, a napriek nej, naša nádej, to sú zázraky, ktoré nás dennodenne prinavracajú k životu i napriek našej vedomosti smrti.

 

Aj v dnešnom svete je veľa ľudí, ktorí vedia nachádzať cestu ku Kristovi vďaka úprimnej snahe po hodnote vlastného života a nedajú sa zmiasť rôznosťou názorov, neúspechmi svojimi, alebo iných kresťanov.

 

Je veľa ľudí aj dnes, ktorí svojim srdcom sa vedia približovať ku svojim blížnym a cez nich aj ku Kristovi a cez neho i k Bohu.

 

Je aj dnes veľa ľudí, ktorí sa vedia pre iných obetovať aj bez toho, aby o tom veľa iným hovorili.

 

Všetko má svoj čas, svoje vlastné potrebné podmienky, potrebné okolnosti, na realizáciu, na zverejnenie. Pre nesprávny odhad, sa môže prísť o všetko.

 

Je múdre počítať aj s tým, že budeme napriek tej najlepšej vôli, nepochopení a dokonca i vysmiati.

 

Aj otázka našej vlastnej smrti, je otázkou k zamysleniu. Pre nás kresťanov je aj dnešné evanjelium príležitosťou sa zamyslieť nad touto súčasťou nášho života zo zorného uhla Kristovho postoja k smrti i jeho moci i v sile ducha jeho nádeje. Keď by sme to nerozumeli ako Ježiš, tak potom ako?

 

Nevzdávajme sa nádeje, z ktorej sa dá čestne žiť.

 

12. nedeľa cez rok B Mk 4, 37-41

V živote každého z nás sú pekné, slnečné dni, keď sa nám darí a všetko ide podľa našich predstáv. Ale sú aj dni nepokojné, neisté, ktoré sa veľmi podobajú búrke, keď máme pocit, že je všetko ohrozené, ba takmer všetko stratené. Už samotná búrka je dosť veľká neistota a čo ešte taká búrka na lodi, na vode, na mori.

Tá je o to horšia, lebo neistota, ako to všetko dopadne, je oveľa väčšia, je to neistota s otvorenou budúcnosťou. A s neistotou sa nám všetkým ťažko žije.

Preto hľadanie istoty cítime ako prirodzenú aktivitu. Lenže, kde a ako hľadať, na čo sa spoľahnúť.

Aj do takejto vlastnej skúsenosti neistoty sa nám dnes ponúka dnešné evanjelium. Počuli sme o búrke na mori, o strachu apoštolov, ale i o tom, ako to nakoniec dopadlo.

Ježiš formuloval podobenstvá, rozprával ich, ale podobenstvá aj robil.

Je síce tiež pekné, že apoštolov zachránil, ale ono sa to nestalo len preto. Je to znamenie pre nás. Ježiš robil takéto nevšedné podobenstvá, aby nás takto nevšedne upozornil, na to, čo by sme inak len ťažko zbadali.

Nezažili ste ešte, ako sa ľahko stratí orientácia, keď sme v búrke už oboma nohami. A ako stúpa na cene každá dobrá rada, každé možné riešenie?

Keď sme čosi takéto zažili, tak už aj ľahšie pochopíme cenu zmyslu dnes prečítaného prežitého podobenstva.

Apoštolov zachránilo práve to, že nestratili celkom hlavu, keď boli v nebezpečenstve, ale, že sa vedeli obrátiť správnym smerom.

Celá táto evanjeliová príhoda poukazuje na možnosť, ktorá je dostupná   pre človeka, aj keď nie je z jeho moci. A zmysel pre túto moc a jej zachraňujúcu silu človeku, pripomína Ježiš, dáva človeku viera.

Viera, podľa jeho chápania, dáva schopnosť vidieť ďalej, ale rovnako znásobuje prirodzené sily človeka. Uschopňuje človeka vidieť i nové možnosti, ktoré dovtedy nevidel a vytvárajú novú istotu, istotu z viery.

Veľa vydarených pokusov, mnohých hľadajúcich, nám môže slúžiť na povzbudenie, že odhodlať sa riešiť svoje problémy, svoje búrky života, svoje neriešiteľné situácie, v Ježišovom duchu, je možné aj pre nás dnes. Viera zachraňuje aj tam, kde nám naše vlastné sily nestačia.

Chodil jeden človek nadávajúc na tento svet, že je zlý, že všetci ľudia sú zlí, že nikto ho nemá rád a viac sa mu chcelo zomrieť ako žiť, nič už nemalo preňho cenu, ani to, čo si nadobudol. A tu mu jeden kňaz poradil, nečakaj až budú iní k tebe dobrí, predbehni ich a skús byť dobrý ty k iným a nečakaj od nich ani odmenu, ani uznanie a uvidíš, čo to aj s tebou spraví.

Dal sa nahovoriť, a netrvalo to ani tak veľmi dlho a jeho život sa celkom zmenil, dostal celkom iný rozmer a začal cítiť i prežívať, že život je veľký dar.

Orientácia jeho smutného života smerom k Ježišovi mu priniesla to, čo už ani nedúfal, to, čo nemohol dokázať vlastnými silami.

 

 

11. nedeľa cez rok B Mk 4, 26-34

 

Svet sa neustále vyvíja a ešte sa to vyvíjanie aj zrýchľuje. Prináša stále nové a nové požiadavky, stále nové nároky na nás. Ten, kto nechce vypadnúť, zaostať, ostať sám, bez kontaktu s ostatnými, musí, túto skutočnosť mať stále na mysli a brať je neustále vážne.

Mal som brata maliara. Ako študent som s ním chodil na fušky, keď potreboval pomoc a ja nejakú korunu. A tak som sa pri ňom aj voľačo naučil. Neskôr už som nemal čas s ním chodiť. Potom tak po dvadsiatich rokoch ma situácia donútila rozpomenúť sa, čo som sa to z tohto remesla pri ňom naučil. Hľadal som farby, pýtal v obchode a slečny predavačky také ani nepočuli. Ponúkli nové farby, o ktorých zasa ja ešte ani nepočul. A podobne je to iste aj pri iných remeslách, iných odboroch, čí už v medicíne, v pedagogike. Ten kto sa nevzdeláva, nezdokonaľuje, ten vypadne.

 

Milí priatelia a podobne je to aj s naším kresťanským životným postojom, jednoducho povedané s našou vierou.

 

Aj tu sa vyžaduje rast, a to nie len preto, že sa aj z nás stali dospelí ľudia a  že už nie sme deti. Áno aj preto, ale dnes si chcime pripomenúť, že aj preto, že svet sa okolo nás mení, že kladie neustále na nás stále nové a nové nároky. Ak na to zabudneme, tak sa nám ľahko môže stať, že dnes už neobstojíme, že nás už neunesie, že ju nebudeme cítiť ako silu. Že už potom ani pri jej odovzdávaní deťom, sa nebude pre nich javiť ako zaujímavá... a to by bola škoda, aj pre nás aj pre nich.... Náš nevyvinutý model viery bez alternatívy, bez budúcnosti.

 

9. nedeľa cez rok / B Mk 3. 1-6

Aj na malých udalostiach sa môžu ukázať veľké veci. Napríklad povaha, charakter, ale sa človek prezradí, aj keď nechce, aké má názory, aké hodnoty zastáva, ako rozmýšľa, o čo mu vlastne ide. V dnešnom Evanjeliu je opisovaná celkom bežná udalosť. Stretnutie v synagóge, v sobotu, v deň sviatočný, na mieste modlitby a čítania Písma. Len prítomný chorý človek tam bol tak trocha navyše. A práve od tohto chorého človeka sa to vtedy v synagóge začalo odvíjať. Prítomní farizeji, tí, čo strážili pravú vieru v pravého Boha, boli zvedaví, ako sa Ježiš zachová. To bolo dôležité vedieť, aby zistili, čí je Ježiš od Boha poslaný, alebo nie je. Dôležité preto, ak je poslaný tak ho musia brať vážne, ak nie je tak ich nemusí zaujímať. A im vyšlo, že nie je, lebo chorého uzdravil v sobotný, sviatočný deň, a to bolo zakázané. Celý konflikt medzi Ježišom a farizejmi odkrýva otázku, na čo je vlastne zákon a zákony vôbec. Zákony sú potrebné, aby pomohli človeku uskutočniť aj také dobro, ktoré nie je ľahko uskutočniť a aby pomohli človeku, nekonať zlo, ktoré sa dá ľahko vykonať. Zmysel zákona nie je v ňom samom, ale v tom, čo človeku prináša. Ježiš videl človeka a farizeji zákon. Zákon bol viac ako človek. Od povinnosti konať dobro nás nič neospravedlňuje. Aj v tejto udalosti vidíme, kto je Ježiš a o čo mu ide.

Mk 2, 18-22 - 8. nedeľa v období cez rok

Na pozadí neustále sa meniaceho sveta, niečo stále prichádza a stáva sa novým, a to , čo prišlo predtým, začíname v Staré je ako istota, lebo vieme, čo to je a nové ako neistota, lebo nevieme, čo nám prinesie. A obyčajne starší ľudia sa zasadzujú za to, čo bolo, a mladší, za to čo bude. A tak vzniká tzn. Generačný problém. Problémy medzi dvomi generáciami, ako je niekedy ťažko sa rozumieť. A mnohokrát, aj dobrá vôľa je málo.

Aký v je vzťah medzi novým a starým?

Aj Kristus mal podobné problémy. Narazil na staré, ktoré ho zo svojho pohľadu vnímalo ako tak nové, že sa ním cítilo až ohrozované. Nové vždy vyrastá zo starého, staré je vždy nejako prítomné v novom. A bez starého by ani nového nebolo. Preto je múdre zachovať si zmysel i pre staré i nové, a neustále sa pokúšať hľadať ich vzájomný vzťah. Kedy koľko ktorého. Každá situácia je iná, lebo aj my sme iní, aj my sme iní každý deň, ale to, čo je vždy nejako súvisí s tým, čo bolo. Niektoré javy sú časovo podmienené, a preto, keď splnili svoje v zmenených podmienkach už nemusíme za nimi plakať. Po štyridsiatych rokoch, už sa nedá všetko vrátiť a pokračovať  v spôsobe žitia a prezentácie našej viery. Každá doba, každá zmenená doba si vyžaduje odvahu hľadať tie najvhodnejšie spôsoby života. Obnovovať procesie? Keď nám to pripomína v prvom rade našu vlastnú zbabelosť prvomájových osláv, keď sme všetci zo strachu naučenému už zo školských lavíc sa na sprievodoch radi zúčastňovali. Nebojme sa aj v našom náboženskom živote učiť sa múdrosti rozlišovania medzi starým a novým, medzi potrebným a nepotrebným, užitočným a škodlivým, podstatným a vedľajším, medzi prostriedkom a cieľom.

Lebo bez tohto rozlišovania sa vytvára nebezpečenstvo, že nové, nebude mať korene, a neprinesie úrodu, alebo staré, hodnotné a potrebné, si nenájde cestu k človeku žijúcemu v nových zmenených životných podmienkach. Tento problém mi pripomína súčasná situácia, ktorá je vypuklejšie vidieť v tých prostrediach, kde sa kresťanské hodnoty, ako hodnoty odmietli, ako staré a nepotrebné. Tam, kde sa deti už nevychovávajú podľa Desatora, podľa ducha evanjelia, nezdá sa mi, by veľa vyhrali. Ale rovnako, kde zasa vidieť snahu za každú cenu sa držať len toho starého,   bez vnímania toho nového, čo sa deje okolo nás, aj tie staré a osvedčené hodnoty, strácajú na svojej cene a nepomáhajú človeku žiť.

Keď túžime po zodpovednom živote, pre seba i pre deti, pre dnes i pre zajtra, tak nezostávajme ani len pri starom, ani len pri novom, ale hľadajme potrebný vzťah medzi nimi. Aj v tejto potrebe je nám Kristus pekným vzorom. Amen.

Ostatná aktualizácia: streda, 24. október 2012, 08:05
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2012Cezročné zamyslenia brata Dominika