Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 24. október 2012 Napísal: Mária Pauková
Dátum uverejnenia Prečítané: 6859x
Vytlačiť

Slová, ktoré vyriekol nedávno jeden môj známy a slová, ktoré vystihujú dokonalo dnešnú spoločnosť. A v konečnom dôsledku aj situáciu každého jedného z nás, ak sme k sebe dokonalo úprimní.

Tiahlo sa to celou históriou ľudstva. Ľudstvo, národy, jednotlivci – mysleli na seba a svoje blaho. Svoj prospech, svoje pohodlie, svoju lásku, svoje šťastie. Ak si niekto odriekol kúsok chleba či daroval niekomu niečo zo svojho majetku, alebo pár chvíľ zo svojho času, aspoň trošičku očakával, že dostane na plátku minimálne slovko Ďakujem. Učíme ho, svoje deti a učili ho svojich potomkov aj naši predkovia. Viem - nie preto, aby sa im vracalo, ale aby boli slušní a úctiví k druhým a dokázali im tak prejaviť svoju vďačnosť. Ale väčšinou takéto nezištné očakávania mali len rodičia voči svojim deťom. Tí druhí očakávali protislužbu, či akúkoľvek formu odplaty. A ako sa potom vyvíjala história ľudstva? Vidíme, že sebectvo priviedlo mnohých k hromadeniu majetku na úkor ostatných. K podrobeniu si slabších, aby slúžili mocnejším. K útlaku – psychickému či fyzickému teroru, len aby silní mali pocit moci. A tak vznikali sociálne rozdiely, vojny alebo rozpady rodín – v histórii raz viac inokedy menej výrazné.

Nemusíme chodiť ďaleko do sveta ani do minulosti. Lebo ako je to dnes? Ako to vyzerá s nami? Stačí, keď si uvedomíme svoju ľahostajnosť voči trpeniu druhých. Nevšímame si ich nešťastie a hľadíme na seba, aby nás taká bolesť nepostretla. Bojíme sa natiahnuť ruku a podať ju „topiacemu sa“, aby nás napr. nestiahol so sebou. Alebo veríme, že však je dosť silný, aby sa zo svojej zlej situácie dostal sám – veď väčšinou si za ňu aj tak môže sám. Nehovorím, že máme porozdávať svoj majetok ľuďom na ulici, lebo potrebujú pomoc – možno ani nie takúto, možno im treba pomôcť nájsť skôr prácu, aby sa postavili na vlastné nohy vlastným úsilím. Možno ani netreba druhého stále vodiť za ruku, aby „nespadol a neudrel si koleno“, pretože každý sa musí naučiť „chodiť sám“ a postaviť sa k svojmu životu zodpovedne. Hovorím len, aby sme si pozorne všímali ľudí okolo – keď niekto zaspáva nad polievkou a potrebuje ísť domov, ponúknuť mu pomoc, že ho tam zavezieme. Že keď niekto plače, podáme mu vreckovku a objímeme ho. Že keď stojí v rade pri pokladni matka s plačúcim dieťaťom, pustíme ju – nie preto, aby sme mali pokoj a neboleli nás uši, ale možno preto, že predavačku čaká ešte ďalších päť hodín v práci a takto by ju na konci šichty bolela tak hlava, že doma by bola podráždená na svoje deti. Alebo svoje oblečenie darujeme nie smetiaku, ale niekomu, kto ho potrebuje.

A čo to naše najvzácnejšie? Našu lásku, naše životy, naše rodiny, náš čas...? Máme všetky tieto poklady len pre seba? Preto sme ich nedostali. Máme ich pre svojich bratov a sestry na celom svete – fyzickom i duchovnom. Veď predsa úprimným a čistým životom pre druhých dokážeme zmeniť tento svet. Nemusíme žiť vo svete ssssssebectva a žiaľu, ako často krát tento svet vyzerá. Ale ak nasadíme všetky svoje sily, dokážeme vytvoriť pre seba i svojich potomkov aj ideálny svet. Netreba k tomu veľa, ako by sa niekto možno nazdával. Stačí, keď začneme od seba – a teraz nemyslím v podobe sebectva. Stačí, keď budeme dávať druhým – aj tým iným ľuďom z okolia, ako je len naša rodina – napr. svoju starostlivosť, pozornosť, čas... Stačí, keď naučíme seba a svoje deti, aby sa pri pozdrave usmiali, a tak dokážu zlomiť aj tú najnešťastnejšiu a najzatrpknutejšiu dušu, okolo ktorej denne chodíme. Stačí, keď bez pýtania pomôžeme susedovi pri práci. Stačí, keď pozametáme chodník pred domom. Áno, niekedy stačia maličkosti a začneme sa meniť my i naše okolie. Stačí predsa, keď národ dá svoje know how druhému a pomaly zo sveta zmizne bieda a hlad. Stačí, keď namiesto facky sa prekonáme a zhlboka sa nadýchneme. Možno tak potom bude jednoduchšie vyriešiť konflikt medzi sebou a nebudú vojny. Áno, buďme aspoň troška idealisti a pozitívne naladení. Verím tomu, že potom aj svet okolo nás bude pozitívnejší a nakoniec, keď zabudne na sebectvo, bude aj Nebeským kráľovstvom na zemi i v nebi. Myslím, že k tomu všetkému ale treba aj modlitby. Ono darmo – svet bez Nebeského Otca je ako dieťa bez rodiča. A tá modlitba je predsa len najlepším pojítkom medzi nami a našim Otcom. Veď aj cez ňu môžeme dostať odpovede, ako ďalej v ústrety svojmu snu...

Ostatná aktualizácia: streda, 24. október 2012, 07:30

Komentárov  

 
0 #3 Christin 2017-03-28 11:52
Stop by my site; como ganar plata facil: http://prestamolibre.es/como-ganar-plata-facil-sitioweb-34
Citovať
 
 
0 #2 Sergio 2017-03-27 13:18
Ꮃhаt'ѕ up everyone, it's myy first visit аt this web site, and article іѕ genuinely fruitful designed fⲟr me,
keep սp posting such posts.

Ꮮook at mmy site: zonbuzz.ϲom: http://zonbuzz.com
Citovať
 
 
0 #1 Lorri 2017-03-25 20:14
I hаνe been exploring forr а bіt for
anyy high quality articles օr webllog posts іn thіѕ sort оf house .

Exploring in Yahoo I ultimately stumbled սpon thіs site.
Reading tis infoгmation Ѕo i'm glad tο exhibit tһat ӏ've an incredibly јust
rіght uncanny feeling I camᥱ uρon just whɑt
I neeɗed. І most cеrtainly ԝill makᥱ suгe to
dߋn?t puut out of yоur mind tҺis web site аnd givе іt a glance on а continuing basis.


Feel free tߋ surf toо my hߋmepage: free epubs: http://zonbuzz.com
Citovať
 

Pridať komentár

You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2012Ssssssssssebectvo..., ssssssssssebectvo...