Naša modlitba

Dnešné evanjelium nám hovorí o potrebe vytrvalosti v našej modlitbe. Vidíme v ňom slepého žobráka, Timejovho syna, ktorý už niečo počul o Ježišovi a veľmi sa túžil s ním stretnúť a predostrieť mu svoj veľký životný problém. Na rozdiel od iných, nedokázal sa tak rýchlo dostať na miesta, kde práve Ježiš pôsobil. Ale v dnešnom evanjeliu, sám Ježiš prechádza blízko neho, preto kričí o pomoc. Svoju modlitbu zhrnul do jednej vety, do jednej prosby, ktorú vykrikoval: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Svojou vytrvalou a jednoduchou modlitbou je vzorom pre každého, kto sa nachádza v akejkoľvek životnej kríze, kto sa už ani nevie dlho modliť. Je príkladom pre dušu, ktorá sa nachádza v temnotách.

Katechizmus nás takto poučuje o tejto forme modlitby: Modlitba Cirkvi sa živí Božím slovom a slávením liturgie a učí nás modliť sa k Pánovi. Ak sa aj obracia predovšetkým k Bohu Otcovi, vo všetkých liturgických tradíciách obsahuje formy modlitieb, ktoré sú adresované Kristovi. Niektoré žalmy, aktualizované v modlitbe Cirkvi, spolu s Novým zákonom nám vkladajú do úst a vtláčajú do našich sŕdc modlitbu ku Kristovi: Syn Boží, Božie slovo, Pán, Spasiteľ, Baránok Boží, Kráľ, milovaný Syn, dobrý Pastier, náš Život, naše Svetlo, naša Nádej, naše Zmŕtvychvstanie, Priateľ človeka atď. Vrcholným titulom, ktorý v sebe obsahuje všetky ostatné, je však ten, ktorý Boží Syn dostal: JEŽIŠ. Božie meno je pre ľudské pery nevysloviteľné, ale tým, že Boh prijal našu ľudskú prirodzenosť, Božie slovo sa nám vydáva a my ho môžeme vzývať. „Ježiš", „YHWH (Jahve) vyslobodzuje". Meno Ježiš obsahuje všetko: Boha aj človeka a celú ekonómiu stvorenia a spásy. Modliť sa k Ježišovi znamená vzývať ho, obracať sa na neho v sebe. Jedine jeho meno obsahuje prítomnosť, ktorú on predstavuje. Ježiš vstal z mŕtvych a ktokoľvek vzýva jeho meno, prijíma Božieho Syna, ktorý sa z lásky k nemu vydal na smrť.

Toto celkom prosté vzývanie viery sa rozvinulo v tradícii modlitby do najrozmanitejších podôb, a to na Východe i na Západe. Najčastejšia formulácia, ktorá sa tradovala medzi duchovnými na Sinaji, v Sýrii a na hore Athos je vzývanie: „Ježišu Kriste, Syn Boží a Pán, zmiluj sa nad nami hriešnymi!" Spája kristologický hymnus svätého Pavla (Flp 2,6-11) s prosbou mýtnika a slepých žobrákov o svetlo. Prostredníctvom neho sa srdce naladí na biedu človeka a na milosrdenstvo jeho Spasiteľa. Vzývanie Ježišovho mena je najjednoduchšou cestou neustálej modlitby. Ak ju často opakujú pokorné a pozorné srdcia, nerozplývajú sa pritom v mnohovravnosti, ale „zachovávajú slovo v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou, prinášajú úrodu". Taká modlitba je možná „v každom čase", lebo nie je zaneprázdnenie popri iných. Jediným jej zaujatím je milovať Boha, čo oživuje a premieňa každý skutok na čin Ježiša Krista.

Veľmi dobré je modliť sa Ježišovu modlitbu aj počas dňa, podľa možnosti čo najčastejšie, opakovať ju napr. pri čakaní na autobus, na prechádzke v lese alebo pri jednoduchej manuálnej práci. Tým môžeme posvätiť každú chvíľu dňa a prežívať ju s Ježišom a v Ježišovi. Nepôjde to asi hneď, dôležitá je vytrvalosť. Vhodné a veľmi účinné je tiež modliť sa ju pred spaním resp. pri zaspávaní. Dôležité je sústrediť sa nie na jednotlivé slová modlitby, ale na Božiu prítomnosť, na spoločenstvo s Ježišom. Princípom modlitby je opakované vzývanie Ježišovho mena (porov. Jn 14,13-14; 16,23-24), ponorenie sa do neho. Tak Ježiš postupne môže preniknúť srdce a celého človeka. (1 Jn 4, 15) V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4,12). Časom sa modlitba „usídli” v srdci človeka, stane sa neoddeliteľnou súčasťou jeho osoby, a ak Boh dá, raz možno aj modlitbou ustavičnou.

Ježišova modlitba je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť. Táto krátka modlitba v sebe obsahuje celú pravdu evanjelia: ponajprv vyznávame, že Ježiš Kristus je Pán a chválime ho ako pravého Boha. V druhej časti uznávame svoju hriešnosť a prosíme o odpustenie, čím zároveň vyznávame vieru v Božie milosrdenstvo a Všemohúcnosť.

Svätý Gregor Bohoslovec (Nazianzský) (326-390) nám zanechal tieto myšlienky o Ježišovej modlitbe: „Ustavične ži v modlitbe a vždy ďakuj Bohu za všetko, čokoľvek sa s tebou deje. Nech tvoj rozum neprestane myslieť na Boha a jazyk sa chráni od hriechu. Jedno je láska k múdrosti, druhé je pamätanie na Boha. Pamätať na Boha je nutnejšie ako dýchanie a ak sa možno tak vyjadriť, okrem toho ani nemáme nič iné robiť, len rozjímať dňom i nocou, (Ž 1,2) večer, ráno i napoludnie rozjímať a vzdychať (Ž 54,18) a velebiť Pána v každom čase (Ž 33,1) ležiac i stojac či kráčajúc po ceste (Dt 6,7) a aj pri práci pamätať na Boha a týmto pamätaním rásť v čistote.“

„Tvoj pokoj je záchrana pred vášňami. Božstvo, vo svojom bytí nedostupné človeku, robí sa prístupným vo svojich skutkoch alebo energiách a človek akoby vchádza do Božieho pokoja, čo jasne vidieť v Premenení na hore Tábor.“