Povedzme hriechu NIE!

Myslím, že nikto nebude namietať ak sa rodina zadefinuje ako základná bunka spoločnosti. Platilo to počas komunizmu, pred nim ale aj v dnešnej dobe. Či vo vláde, či v spoločenskom živote, v škole, rodina zohráva dôležitú úlohu. Všetci vieme, že rodinu potrebujeme.

Avšak treba si určiť správny rebríček hodnôt, ktorý rodina ako celok uplatňuje. Tu sa práve končí jednota definície rodiny. Následkom pádu ľudstva a teda potom aj históriou ovplyvnenou touto najhoršou katastrofou celého stvorenstva sa ľuďom formoval názor na rodinu ako aj na jej dôležitosť. V súčasnosti je preferovaný individualizmus, boj za vlastné egoistické práva, práva, ktoré nezahŕňajú aj povinnosti, práva, ktoré sú na úkor rodiny.

Asi väčšina si pamätá ten okamih keď ste po prvý krát zaľúbili, svet sa zdal omnoho jednoduchší ako reálne je, pre lásku by ste boli ochotní urobiť čokoľvek, dokonca vzdať sa slobody, ktorá je v mladosti taká krásna. No potom prišlo ochladenie vzťahov, rozchod. Z krásneho mladého čistého nepopísaného srdca zrazu zostala len polovica. Polovica, ktorú ste s plným nasadením venovali svojej láske, je zrazu odviata vetrom. Ako ďalej? Vrháte sa do nového vzťahu, síce možno už opatrnejšie ale opäť s presvedčením, že je to to najlepšie čo vás postretlo, no pád prichádza prekvapujúco ešte skôr ako v predchádzajúcom vzťahu. Čo to? Ako je to možne? Na budúce sa mi to už nestane! No zostáva vám už len štvrtina z pôvodného srdca plného Božej lásky, detského úprimného všetko obetujúceho citu. Postupne sa človek ženie do ďalších a ďalších vzťahov, no miesto kde kedysi prebývalo srdce sa neúprosne zmenšuje a tým aj pocit, že dokážete niekoho úprimne milovať. Zrazu ste dospeli do stavu kedy sa vám zdá, že ani nedokážete vytvoriť plnohodnotný vzťah a tak vám skrsne myšlienka: „neorientujem svoju lásku náhodou smerom, ktorý pre mňa nie je? Veď možno si viac rozumiem s ľuďmi mne bližšími, s ľuďmi rovnakého pohlavia. Veď kamarátka, ktorú mám ma vždy vedela lepšie pochopiť a vypočuť ako môj partner.“ Moment, kedy srdce v hrudi už nebije Božou láskou sa človek vrhne do vzťahu, ktorý už Boha nepozná. Vylúči ho z neho. Avšak ani tu sa to nekončí. Po vystriedaní niekoľkých partnerstiev aj tu človek zistí, že už sa ďalej nedá. Ani toto ho už viac nespĺňa. A potom opäť príde nová myšlienka. Nie je mi lepšie samému? Veď nemusím sa o nič s nikým deliť. Je to môj život a žijem si ho pre seba. Myslíte si, že tu sa to už konečne skončí? Zastaví sa tu človek a pomyslí si, už konečne som dosiahol šťastie? Omyl. Prichádza nový nápad. Žiadne východisko, žiaden plán... Treba to ukončiť. Samovražda. Beznádej. Zúfalstvo. Koniec.

Ale aké je to hrozné prekvapenie, že týmto koncom skončil len fyzický život, no duchovný pokračuje. Beznádej, počas ktorej bol fyzický život ukončený, sa v človeku neustále a neustále opakuje a to neľútostne. Ako je to možné? Odpoveď znie, pretože stav, ktorý človek prežíval nebol vnímaný fyzickými zmyslami ale duchovnými, to je dôvod prečo takýto stav nie je možné riešiť bez Božej pomoci, bez Božej rodiny.

Rodina je naozaj dôležitá. Ale treba v tej istej vete zdôrazniť aj to, že iba Božia rodina je tá, ktorá má zmysel, ktorá vás uchráni a ochraňuje od stavu kedy by vo vás prestalo byť srdce. Otec, matka, deti a medzi nimi neustále aktívne pôsobiaci Boh je jedinou možnosťou ako žiť tento život s hrdosťou. Pomýlené formy tzv. rodín presadzujúcich spolužitie rovnakého pohlavia vedie ľudstvo do záhuby. V takom vzťahu sa už srdce nenachádza, nahrádza ho pud, ktorý nie je riadený Bohom ... a kto nie je s Bohom, koná proti nemu.