Dušičky v nás

Teraz, v dušičkovom čase, kedy intenzívnejšie zažívame prítomnosť duchovného sveta, si väčšina z nás nájde čas a príde položiť kvietok na pamätné miesto človeka, ktorého má rád. Možno aj prehodí zopár slov, ktoré chce, aby milovaná osoba počula a v tú chvíľu má naozaj pocit akoby to malo zmysel mu zdeliť svoje myšlienky, akoby cítil jeho prítomnosť.

Avšak po pominutí tohto obdobia a opäť navrátenia sa do hektického spôsobu života, ktorého väčšiu časť zamestnáva práca, materiálne zabezpečenie, inými slovami fyzické túžby, sa pomaly ale isto vytráca to duchovno z nás. Opäť nadobúdame pocit, že duchovný svet je niekde na inej planéte, že ľudia čo sa tam už odobrali nemajú s nami nič spoločné len spomienky. Dokonca vynímajúc tieto dni okolo sviatku ľudia prezentujú vzťah k duchovnému svetu a bytostiam žijúcim v ňom ako niečo zakázané, niečo čo by malo zostať tabu. A tak krásne spomienky, fotky a možno i duchovné zážitky sa ticho vytratia a zanechávajú len prázdne bolestné miesto v srdci.

Dnes máme opäť príležitosť nadviazať čoby len malinký kontakt s duchovným svetom prostredníctvom týchto sviatkov. Avšak tento rok je predsa len iný. Môžeme všetko zmeniť. Môžeme si z tohto sviatku zobrať oveľa viac ako doposiaľ a neukončiť našu duchovnú komunikáciu, hoci zdanlivo len monológovú, po návšteve cintorína a začať prežívať každý jeden deň so svojou mamou, otcom či babkou alebo dedkom. Každé ráno skôr ako sa rozbehneme do kúpeľne a naštartujeme celodenný pracovný kolobeh, pozdravme ich, poďakujme Bohu za ďalšie ráno a spolu s našimi predkami, či známymi v duchovnom svete skrz modlitbu vyjadrime vďaku Bohu za každú radosť ale i bolesť v našom srdci. Podriaďme svoje fyzické potreby potrebám duchovným a až po duchovnom pokrme sa venujme fyzickým záležitostiam. V priebehu dňa sa neustále s nimi raďme a žiadajme o pomoc v rozhodovaní, možno po úpenlivom snažení ku nám príde odpoveď zrazu ako blesk z neba, o ktorej si budeme istí, že nepochádza čisto z nášho vedomia. Žime celý deň akoby sme meditovali a ku koncu dňa si úprimne budeme môcť povedať, že sme ho prežili nie len pre seba ale i pre druhých a s druhými.

A o tom život je, žiť pre druhých. Žiť pre svojich milovaných, blížnych a v neposlednom rade i pre našich predkov, ktorým sme vďační za to, kým sme.