Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 11. november 2013 Napísal: Mgr. Mária Pauková
Dátum uverejnenia Prečítané: 12178x
Vytlačiť

Už ste to zažili. Idete po ulici a váš pohľad sa zastaví na staršej žene s miskou v ruke. Alebo na mužovi ležiacom na lavičke. A stalo sa vám, že by vás zastavila žena a mala na vás prosbu? Všetci títo ľudia v mojom príbehu majú jedno spoločné – chýbajú im prostriedky na živobytie. Nemajú buď kde hlavu skloniť, alebo čo dať do úst sebe či svojim deťom.

Aj mne sa to stalo. Videla som chudobných. Jedni sa za to hanbia a za svet by nepriznali, že majú problém, iní prijali tento stav ako životný štýl a ďalší po prekonaní svojich vnútorných zábran pýtajú stále viac a ďalej. Aké je z tohto časom začarovaného kruhu východisko? Existuje vôbec nejaké riešenie? Pre spresnenie - svoju otázku kladiem vo svetle fyzického hladu a slovenskej spoločnosti.

Na jednej internetovej stránke som totiž čítala článok o tom, že na Slovensku je okolo 35.000 detí, ktoré nemajú zabezpečený dostatok stravy na deň. To znamená, že hladujú. Ich rodičia sa o nich z rôznych dôvodov – zdravotných či sociálnych, nedokážu postarať. Samozrejme nie som zástanca riešenia, ktoré vládne v niektorých krajinách v zahraničí, že dieťa treba ihneď rodine odňať a zveriť do pestúnskej rodiny. Aké je však riešenie? Podporovať žobranie – dávať tým, čo pýtajú, peniaze? Alebo možno ste prijali názor, že peniaze môžu chudobní využiť neadekvátnym spôsobom – rozhodne však nie na nákup potravín pre deti, ale skôr na cigarety či dokonca alkohol, preto radšej kúpite za tašku potravín... Snáď sa to javí ako spôsob pomoci, ktorý môžeme chudobným ponúknuť na individuálnej úrovni. No na druhej strane si priznajme, že keby sme takto pomohli hoci doslova jednej rodine, trápili by nás myšlienky typu: čo budú robiť naši „zverenci" zajtra? Budú mať čo jesť? Ako pomôžem tej druhej rodine tam oproti cez ulicu? A keď už napokon zabezpečím svojich biednych susedov, kto pomôže mojej rodine? Na druhej strane sa dá namietať, že keby sa každý postaral aspoň o jedného svojho blížneho, svet by sa rýchlo zmenil...

Alebo sa obrátime na tých, ktorí spravujú náš štát? Máme ešte nejaké očakávania, alebo sme takisto rezignovali ako asi väčšina ľudí v našom okolí? Pravdaže sú nevyhnutné zmeny v celkovom systéme. V systéme sociálnom, hospodárskom, je potrebné vytvoriť spravodlivé podmienky pre každého, aby nik nemohol tvrdiť, že je diskriminovaný pre to či ono. Sme naozaj takí spravodliví? Je taký náš systém, v ktorom žijeme?

Alebo sa budeme snažiť hľadieť iba na seba, aby nechýbalo nič nám a každý nech sa postará sám o seba? Veď my sa viac či menej lopotíme a ozaj vynakladáme veľké úsilie, aby sme neupadli do chudoby.

Aké je teda riešenie? Buď budeme stravovať, šatiť, zabezpečovať strechu nad hlavou každému, kto to nemá a teda prevezmeme na seba celkovú zodpovednosť za dotyčných... Buď budeme hľadieť radšej na inú stranu a zrýchlime krok, aby sme neboli nijakým spôsobom konfrontovaní s chudobnými... Buď budeme apelovať na vládnuci systém a dožadovať sa zmeny... Alebo zvolíme zlatú strednú cestu a po možno aj počiatočnej konkrétnej hmotnej či finančnej pomoci zaujmeme rolu rodiča a začneme biednych vychovávať k väčšej zodpovednosti a snahe nájsť si prácu... To sa samozrejme dá len v prípade, že svojho „klienta" osobne poznáme a pravidelne sa s ním stretávame.

Ale čo v prípade tých, na ktorých nemáme absolútne žiaden osobný dosah? Napríklad bezdomovcov, ktorí blúdia sem a tam, emigrantov, ktorí nemajú absolútne žiadne zázemie napr. v našej krajine, hladujúcich v susednej obci, štáte či na opačnej strane zemegule?

Niekedy si myslím, že je to celkovo frustrujúce už len pomyslieť na všetky tieto a podobné vážne záležitosti vo svete. Ale ak budeme ľahostajní, ako sa môžeme zahľadieť do očí svojich detí s pocitom, že nám nič nechýba? No aj napriek všetkým postupným krokom v starostlivosti o spoločnosť a jej jednotlivcov je tiež nevyhnutné pracovať na sebe samom, aby sa zmenili naše životy z egocentrizmu na život pre druhých. Aby sme zmenili naše myslenie, naše postoje, náš životný štýl tak, že v nás bude svietiť žiara dobra, ktoré sa z nás bude šíriť ďalej do celého sveta, čím ho postupne zmeníme. Verím, že vo svete ani v nás samých nie sú dané rozdiely, ale jednota dobra. Znie to klasicky – zmeň seba, zmeníš svet. Nemyslím si, že je toto porekadlo výstižné a pomoc druhým by mala ísť bokom. Skôr sú to dva aspekty jednej veci, ktoré sa majú dopĺňať a nezabúdať ani na jeden z nich. Tak teda vytvorme zo seba dobrých ľudí a zo sveta dobrý svet...

Ostatná aktualizácia: štvrtok, 28. november 2013, 11:27

Pridať komentár

You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2013Hlad a my