Reflexia k 1700. výročiu Milánskeho ediktu

V stredu večer, 27.11.2013 sa v Bratislave konala akcia Quo vadis kresťanstvo? organizovaná UPF Slovensko v priestoroch Cirkvi československej husitskej na ulici Konventná 11. Uplynulo 1700. výročie, kedy nastal historický obrat v roku 313 Milánskym tolerančným ediktom, kedy kresťanstvo vystúpilo z pozície prenásledovaného spoločenstva do pozície privilegovaného náboženstva.

Prinášame Vám príhovor nášho arcibiskupa, ktorý vystúpil s nasledujúcim príhovorom:

V živote jednotlivca, v rodinnom živote i spoločenskom, a to i na globálnej úrovni, zažívame, resp. zaznamenávame určité peripetie. I napriek veľkým snahám sa nám mnohé situácie vymykajú z rúk a častokrát bolestne zakusujeme Sizyfovu skúsenosť. No tento Sizyfov syndróm je príznačný pre celé dejiny ľudstva (Sizyfovi bola pridelená úloha kotúľať do kopca balvan, ktorý sa pred vrcholom vždy zrúti späť). V dôsledku toho sa vynára otázka: aký je vlastne zmysel a cieľ dejín?

To platí aj pre cirkevné dejiny. V tomto roku si pripomíname 1700 rokov od vydania Milánskeho ediktu, ktorým cisár Konštantín Veľký dal slobodu dovtedy utlačovanej kresťanskej cirkvi. A v tejto súvislosti sa nám na Slovensku vynára paralela so slobodou pre Cirkev u nás pred 24-mi rokmi. V oboch prípadoch s odstupom času však zaznamenávame aj určitú frustráciu.

Vyhlásenie slobody pre kresťanov Milánskym ediktom mi evokuje ponovembrové vyhlásenie v roku 1989 v súvislosti s koncom vlády jednej strany, totiž komunistickej. Bola to veľká úľava v spoločnosti. A všetky tie ďalšie zmeny vyvolávali oprávnenú nádej k lepšiemu spoločenskému životu. Dnes sa však mnohí rozpačito pýtajú: čo sa stalo s tou nežnou revolúciou, ktorá sa zmenila na tvrdý kapitalizmus a ovocie dnešných dní je kriminalita, strach zo straty existenčných istôt a bezmocnosti v právnej oblasti? No najhoršie je na tom v dôsledku straty základných hodnôt celková morálka obyvateľstva.

Keď čoskoro po vyhlásení Milánskeho ediktu bolo treba riešiť vnútrocirkevné otázky v rámci Rímskej ríše, mnohí biskupi na Prvom nicejskom koncile v roku 325 boli šokovaní, že práve štátna moc, ktorá ešte pred nedávnom ich prenasledovala, teraz im poskytuje servis hodný kráľovského či šľachtického postavenia. Podobne sa stalo i nám po spomínanom novembri, kedy štátna moc na najvyšších úrovniach začala otvárať dvere cirkevným predstaviteľom, a dnes sa môžeme zúčastňovať i rôznych slávnosti, recepcií, na ktoré nás povoláva prezident či predseda parlamentu alebo premiér Slovenskej republiky. To je určite dobré, ale zisťujeme, že nás to akosi aj uspáva a robí nezdravo lojálnymi.

Raz sa významný nemecký filozof, brat niekdajšieho nemeckého prezidenta, Carl Friedrich von Weizsäcker vyjadril, že sa obáva o nemeckú cirkev, pretože nie je prenasledovaná. Zdôvodňuje to biblickým konštatovaním, že Duch Svätý je tam, kde je prenasledovanie Cirkvi. Samozrejme netúžil po prenasledovaní v takom slova zmysle, ako to bolo v totalitných štátoch, ale chcel tým naznačiť, že pokiaľ na svete nie je skutočná spravodlivosť, je povinnosťou Cirkvi brániť slabých a diskriminovaných.

Nedá mi v týchto súvislostiach nespomenúť moju osobnú skúsenosť z novembrových udalostí 1989. Po jednom z rozhovorov, ktoré som viedol s mojou manželkou a naším dobrým známym v našom brnianskom byte na tému čím by sme mohli prispieť v danej situácii, som následne po modlitbe breviáru bol inšpirovaný iniciovať v Brne Modlitebné ekumenické fórum. Akýsi vnútorný hlas mi hovoril: choď najskôr za kapitulárnym vikárom Rímskokatolíckej cirkvi Ľ. Horkým. Šiel som, ale ako som sa približoval ku katedrále na Petrove, mal som, priznám sa, strach, ako to uskutočniť, ako sa ku generálnemu vikárovi vlastne dostať a ako mu moju ideu vyložiť.

Pred katedrálou nebolo prakticky nikoho a vedľa na dvore Biskupského úradu iba jeden človek. Prechádzal sa, a bol to pán generálny vikár! Žiaľ, vnútorne som sa rozklepal a miesto toho, aby som šiel za ním, vošiel som do katedrály. Po chvíli, keď som z nej vyšiel, vikár Horký už tam nebol, a ja v zmätku som schádzal dolu do mesta a rozmýšľal nad tým, čo mám robiť, pretože vnútorný hlas: zriadiť Modlitebné ekumenické fórum bol silný a stále pretrvával. Našťastie som dostal ešte jednu šancu: alternatívu. Zazvonil som na Biskupský úrad Československej husitskej cirkvi, kde ma prijal vtedajší pán patriarcha Štěpanek a jeho sekretár Bednaŕík. S tými som sa osobne poznal, a keď som im oznámil prečo som prišiel, chvíľu ostalo také zvláštne ticho, čo mi pripadalo, že prítomní v šoku si myslia, ako je to možné, že s tým prichádzam práve ja, a že to nenapadlo im, no to som si mohol iba namýšľať, hlavné bolo to, že po tom krátkom tichu, patriarcha okamžite začal telefonovať na všetky ústredia cirkvi v Brne a zvolali sme ustanovujúce zhromaždenie do baptistickej centrály, ktorého sa zúčastnili všetky cirkevné brnianske zoskupenia okrem Kresťanských zborov, ktorých predstaviteľ, ako sa neskôr ukázalo, tiež na zhromaždenie sa vybral, ale akosi nás nevedel nájsť. Avšak možno, ako kompenzácia absencie Kresťanských zborov prišiel na zhromaždenie židovský zástupca. Za Rímskokatolícku cirkev prišli dokonca dvaja brnianski dekani.

Dá sa povedať, že prakticky 40 dní sme sa schádzavali na rôznych bohoslužobných miestach, čo vyvolávalo naozaj úžasnú duchovnú atmosféru. Žiaľ, potom prišli ekonomické otázky a otázka jednoty Cirkvi sa stávala stále viac a viac iba formálnou záležitosťou.

Skrátka cirkvi nevyužili svoju príležitosť, dar slobody, zľakli sa príležitosti vstúpiť do priestoru „Kanaán", do dialógu ľudí dobrej vôle, a preto nastúpili cestu blúdenia ďalších „40 rokov" po púšti.

Všetci poznáme nasledujúci novozákonný príbeh: „Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok. Ale keď nenájde, povie si: ´Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel´. Keď ta príde, nájde ho vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme sedem iných duchov, horších, ako je on sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým" (Lk 11, 24-26). Áno, i stav dnešnej spoločnosti je v mnohých prípadoch horší než bol pred novembrom 1989. To preto, lebo sme nenaplnili „náš dom" dobrými skutkami, láskou a dialógom. Neboli sme poslušní Božiemu Slovu, ale znovu sme sa zamerali marxistickým spôsobom na ekonomickú základňu a z náboženstva sme urobili nadstavbu, resp. pridanú hodnotu. Takisto sme zle pochopili výzvu „aggiornamento". To totiž nesmie znamenať prispôsobenie sa tomuto svetu v tom slova zmysle, že sa podriadime normám napr. v niektorých prípadoch v oblasti tzv. ľudských práv, ale máme byť kvasom, ktorý prekvasí spoločnosť pravými hodnotami, predovšetkým hodnotami pravej rodiny. A preto kvôli pravým hodnotám sa oplatí trpieť i v dnešnom svete a v dnešnej spoločnosti. Pretože pravá sloboda môže byť udelená len Pôvodcom slobody, ktorým je Boh, a tá sa prežíva predovšetkým v srdci človeka. Žiaden dekrét, a to ani toho najvýznamnejšieho panovníka na zemi nemôže takúto slobodu nastoliť, pokiaľ si ju sami nevybojujeme v našich srdciach. Tým, nechcem znevážiť alebo degradovať zákony spoločnosti v prospech občanov, pretože určite je dôležitý aj vonkajší aspekt slobody.

Záverom by som chcel urobiť výzvu: Vráťme sa k Božiemu Slovu ktoré oslobodzuje a k patričnému dialógu, aby toto Slovo sa mohlo presadiť v našich srdciach. Tým sa najviac poďakujeme aj tým, ktorí sa o pravú slobodu v dejinách snažili, a sami svojím podielom prispejeme k slobode jednej veľkej globálnej spoločnosti, ktorou je Božia rodina.

Ďakujem vám za pozornosť.

Bratislava, 27.11.2013

ThDr. Augustín Bačinský