... a ja idem k tebe

Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.

Chcel by som sa vám zdôveriť, aké podivné dni prežíva v poslednom období naša rodinná domácnosť. Všetko má príčinu v blížiacom sa termíne školy v prírode, na ktorú majú postupne odísť naše dcéry Adrianka a Evička. Nebudem vám klamať, zdá sa mi, že sú príliš malé na to aby na týždeň odošli od svojej rodiny.

Mám obavy, že ich detská hravosť, v rodičovskom slovníku nedisciplinovanosť, ich môže dostať do problémov. Mesiac dozadu sme preto zaviedli operatívnu tabuľku čiernych bodov za neposlušné správanie. Deťom sme oznámili, že limit je päť čiernych bodov a ktorá ich dostane, nemôže ísť na školu v prírode. Povedal som im: Sami ste strojkyňami toho čo bude, preveríme vašu disciplínu, dopiľujeme ju, a ak bude všetko v poriadku môžete ísť. Adrianka, Evička zakryte si uši. Čo si o mne pomyslíte, neviem. Ale priznám sa vám, že mojim jasným zámerom bolo nastaviť hodnotenie tak, aby ním neprešli. Podľa mňa sú naozaj ešte malé na to aby tak dlho boli bez svojich rodičov. V pondelok začína škola v prírode Adrianke a zdá sa, že mi to neprejde. Budeme ju musieť do sveta pustiť.

Spoznali ste už aj vy vo svojom živote takéto pocity? Miriam ... Kedy ste s nevôľou pozorovali ako vaše deti alebo aj vnúčatá opúšťajú ten magický kruh bezpečia, ktorý ako veríme sme pre nich vytvorili? Deti, ktoré sme doteraz spoľahlivo našli stočené do klbka na gauči ako pozerajú nejakú rozprávku, tam teraz nebudú. Po škole v prírode príde internát, možno vysoká škola, zamestnanie. Bude toho už len stále viacej, kedy budú deti samé vychádzať do sveta, do čoraz väčšieho, cudzieho priestoru.

A rovnako ako mi s Aničkou, všetci rodičia musia urobiť opatrenia, a to veľmi rýchlo. Pretože deti sú vo svete práve teraz. Kontrolné telefonáty, SMS-sky, bdelé stráže, pokiaľ neskoro v noci nepočuje štrngať kľúče v zámku, čekovanie statusov na Facebook-u. Rodičovstvo je celý rad znepokojujúcich momentov, je to tak? Pretože naše deti sú „vo svete" a svet môže byť znepokojivé miesto...

Keď takto premýšľame o obrázku rodiča, môžeme trochu vhliadnuť do pocitov, ktoré prežíval Ježiš, pri svojej modlitbe z dnešného evanjelia. Ježiš strávil tri roky so svojimi učeníkmi. On s nimi žil, učil ich, povzbudzoval ich aj karhal. Oni sa spolu smiali, plakali, konali spolu službu a vďaka tomu sa veľmi dôverne spoznali. A teraz prišiel čas, keď ich Ježiš musel nechať. Vedel, že prišiel čas.

A tak, ako sa Ježiš modlí túto modlitbu pred svojimi učeníkmi, odráža sa v nej skutočnosť, ktorá má prísť. Ježiš sa vracia k Otcovi a jeho učeníci by mala zostať "vo svete ".

Ježiš trávi čas modlitbou za nich, pretože si je vedomí nebezpečenstva, ktoré leží pred nimi. Modlí sa za ich ale aj našu ochranu. S prianím aby sme zostali pracovať spoločne, zajedno, ako je jedno on s Nebeským otcom. Tieto dve základné idey sú hodvábnymi nitkami línie dnešného evanjelia. Vedomie, že Ježiš sa prihovára za ochranu svojich nasledovníkov, ktorých necháva na tomto svete, je istotne dobrou zvesťou dnešného nedeľného dopoludnia.

Rozpoviem vám jeden milý príbeh o židovskom rabínovi, ktorý mal problémy so svojím zborom ; nemohli sa na ničom dohodnúť. Predseda zboru povedal : "Rabi, takto to nemôže pokračovať. Musíme usporiadať konferenciu, a musíme sa dohodnúť na všetkých sporných oblastiach, raz a navždy. " Rabín súhlasil .

V určený čas sa rabín, predseda zboru, a desať starších stretlo okolo nádherného mahagónového stola v konferenčnej miestnosti synagógy. Jeden po druhom sa predkladali problémy na riešenie a bolo stále viac a viac zrejmé, že rabín bol osamelým hlasom na púšti. Predseda synagógy povedal:" Poď, Rabi, ukončime to. Budeme hlasovať a nech väčšina rozhodne." Natrhali prúžky papiera a každý z nich označil svoju voľbu. Keď boli hlasy zhromaždené predseda povedal: "Môžete to posúdiť Rabi. Je to jedenásť ku jednému proti vám. Máme väčšinu."

Rabín vstal a povedal: "Tak, teraz si myslíte, že vďaka hlasovaniu máte pravdu a ja sa mýlim. No, nie je to tak. Stojím tu, "povedal a zdvihol ruky, zatiaľ čo hľadel k nebu," a vyzývam Svätého Izraelovho , aby nám dal znamenie , že ja mám pravdu a vy ostatný sa mýlite."

Sotva vyšli slová z jeho úst, zaznelo ohromujúce burácanie a blesk udrel do ich rokovacieho mahagónového stola, ktorý sa rozlomil na dve časti. Miestnosť ostala naplnená dymom a troskami a predseda spolu s ostatným zostali popadaný na zemi. Rabín stál vzpriamene a nedotknuto, oči a úsmev mu žiarili triumfom. Pomaly sa predseda zdvíhal z trosiek. Jeho vlasy boli spálené, okuliare mu viseli z jedného ucha a jeho oblečenie bolo na franforce. Nakoniec povedal: "Tak dobre, jedenásť proti dvom, ale aj tak máme stále väčšinu."

Nie sme niekedy vo svojom živote tiež takýmito vyznávačmi. Rešpektujúcimi ale nepodriaďujúcimi sa.

Človek je na všeličo zvedavý, všetko chce vedieť, vidieť, čítať. Prečíta knihy a časopisy azda každého literárneho druhu. Na všetky noviny je zvedavý. Denne počúva rozhlas a televízne vysielanie. Vzdeláva sa odborne i pre zábavu a rozptýlenie. Je to všetko potrebné, aby intelektuálne nezaostával. Prináša to móda i duševné zdravie. Vyžaduje si to odborná kvalifikácia i všeobecná inteligencia. To všetko má odôvodnenie v poznaní a zužitkovateľnosti pre spoločenský život.

AMEN.