Vidieť Boha z tváre do tváre..

Položili ste si už niekedy túto otázku? Chceli by ste sa raz postaviť pred Boha a vidieť jeho pohľad? Usmieval by sa či by bol utrápený?
Mnohí teológovia vysvetľujú toto tvrdenie ako približovanie sa k Bohu. Samotnú tvár Boha nie je možné pohľadom zachytiť. Od prvého momentu keď som sa s takýmto vysvetlením stretla, bola som sklamaná.

Ako dieťa som nevnímala náboženstvo ako filozofiu plnú teoretických poznatkov. Všetko čo mi bolo povedané ohľadom viery som chcela aj zažiť.
Film, v ktorom sa Ježiš hral ako malý chlapec keď vyrábal všeličo z dreva, mi bol veľmi blízky. Bol mi v tejto v scéne ako kamarát. Nie ako niekto nedosiahnuteľný na koho musím vzhliadať a nikdy nezažiť jeho prítomnosť. Ako vo filme rástol, rástla som s ním. Predstavovala som si ako by som sa zachovala v niektorých situáciách, smiala som sa s ním, ale aj plakala. Bol mojim skutočným reálnym priateľom. Bála som sa o neho a cítila som akoby sa aj on bál o mňa.
Vnímanie Boha som od malička mala rovnaké, avšak predsa len v čomsi iné. Film o Ňom som nikdy nevidela, no počula som o Ňom z rozprávania mojich rodičov. Otec mi vedel o Bohu rozprávať tak veľa ako aj o mojich starých rodičoch. Ako som v Ježišovi videla brata, Boha som zažívala ako môjho starého rodiča. Dokázala som mu povedať všeličo. Moji starí rodičia bývali ďaleko od nás, tak som sa tešila, že som sa o zážitky, ktoré by som za iných okolností hovorila im, podelila s Nebeským rodičom.
Šok v podobe slov, že sa s Bohom nikdy nebudem môcť stretnúť a uvidieť jeho láskavú tvár mi pripomínal pocity, že s mojimi starými rodičmi som nebola dennodenne. Srdcom som to odmietala. Navyše mi to pripadalo aj nelogické.
Čím som bola staršia a veci som začala viac chápať s rozumom, sa bohužiaľ aj srdce prispôsobovalo racionálnemu zmýšľaniu a začala som si na tú myšlienku zvykať. Hoci Boh nikdy neprestal byť súčasťou mojich dní, rozprávala som sa s ním stále menej. Áno, modlila som sa, ale nerozprávala sa s Ním. Náš vzťah sa stal viac formálnym. Starí rodičia odišli do duchovného sveta a ani tie prázdniny už nebývali ako predtým. Rozum mi hovoril, že je to prirodzené. Vraj som dospela. Už nie som dieťa a tak ani vzťahy nie sú ideálne ako keď som sa hrávala a okolie vnímala ako úžasné dielo vytvorené mojím Otcom – Bohom.
Stretnúť svoju druhú polovičku, muža alebo ženu, s ktorým tvoríte človeka, ktorého Boh stvoril na počiatku ľudstva na svoj obraz, mi opäť dodalo pocit, že Boh sa vrátil. Vrátil sa do mojich krásnych dní. Opäť som Bohu začala hovoriť o pekných zážitkoch, túžbach a ďakovala som mu, že je opäť so mnou. Z dieťaťa a súrodenca, ktorým som bola, sa stala žena, ktorá cítila, že cez manželstvo vnímam opäť Boha akosi inak. Už mi neprichádzalo na um, že by som mala smútiť za detskými hrami. Môj svet s mojim manželom bol opäť naplnený Bohom, Božou láskou. Až teraz som pochopila, že nemusím sa vzdať túžby vidieť Boha z tváre do tváre. Veď som ho práve videla! Teológovia mi asi neuveria alebo ma nepochopia, no viete kde môžete uzrieť Boha z tváre do tváre? Ja viem. Už nielen verím, ale ja naozaj viem. Pozriem sa do očí mojej lásky, môjho muža. Môj manžel má v očiach pohľad Boha. Boh mi skrz neho dáva lásku, pohladí ma, pobozká a chráni. Dnes ako aj každý deň vo vašom živote vám želám rovnako nájsť a uvidieť Boha, aby aj vy ste zažili pocit vidieť sa s Bohom z tváre do tváre.