Tenký závoj

Keď sú deti ešte malé často sa pýtajú: "Je to naozaj?" Jednoducho sa stretli s niečim čo je nové, alebo iné a vymiká sa to tomu čo doteraz poznajú. Niekedy si túto pochybnosť detičky nechajú pre seba a keď ste pozorný premietne sa iba do toho nepopísateľne hĺbavého výrazu detskej tváre. Ale niekedy má rodič šťastie a cez otázku „Mami, to je naozaj?" vidí, ktorý nový obzor alebo skúsenosť života sa pred jeho dieťaťom práve otvára. Realita je teda podľa našej školy pre deti niečo, čo je vidieť, čo sa dá ochutnať, čoho sa dá dotknúť, čo sa dá pocítiť a počuť. Reality teda bola určená a vymedzená na päť zmyslov. Štandardom sa stalo heslo, v angličtine prezentované skratkou WISIWYG "To, čo vidíte, je to, čo dostanete".

Ak to nie je viditeľné, ochutnateľné, hmatateľné, cítiteľné, alebo počuteľné, potom to nie je reálne – aspoň nie v tomto svete. Máme tendenciu žiť so závojom, ktorý ohraničuje svet hmotných, merateľných, racionálnych informácii sveta, od toho istého sveta v jeho vnútornej forme tajomstiev, transformácii a nazvyme to jednoduch stretnutí.

Sú však chvíle, predsa len sú, keď sa tento závoj poodostiera a mi stojíme v tom, čo Keltská kresťanská tradícia nazýva "tenké miesto." Toto „Tenké miesto" „Thin place" popisujú ako miesto, kde bol pretrhnutý závoj medzi týmto svetom a oným svetom, medzi nebom a zemou, medzi božským a ľudským, medzi hmotou a duchom, medzi večným a časovým. Na tenkom mieste duality tieto úlomky zmiznú a my naraz stojíme v jednote, celistvosti, a nakoniec svätosti.

Problém je pre nás to, že rovnako, ako to robíme u detí, aj dospelí si rovnako pre seba obmedzujú svoj svet a svoje skúsenosti piatimi zmyslami, na to, čo je zrozumiteľné, overiteľné, a vysvetliteľné. Päť zmyslov poznania, ktoré sme naproti vedeckým pravidlám nejednoznačnosti vedecky uzákonili, sa stalo meteriálom na závoj, ktorý nás oddeľuje od toho druhého sveta. Tenké miesta nás preto pozvali na krok mimo piatich zmyslov, krok mimo to, čo vieme, čo môžeme pochopiť a vysvetliť. Pozývajú nás, byť ohromení Božou veľkosťou, k vstupu do "mysterium tremendum," do fascinujúceho mystického zážitku tajomstva Božej prítomnosti a lásky. Na tenkom mieste spoznávame samých seba zatienených svätosťou.

Spomínam si na ráno, keď sa narodila naša prvá dcéra a zo sály ju priniesli do vedlajšej miestnosti, kde som bol. Videl som jej ešte jemne poslizlú kožičku, počul som jej krik, a počul som a videl aj tie vedecké informácie, ktorými lekársky personál vyhodnocuje a dokazuje existenciu nového človeka v tomto svete. Koľko váži, koľko meria a tak. Ale bolo tam viac, než som mohol vtedy vidieť, počuť, alebo sa dotknúť. Pretože som vstúpil do tajomstva života a stvorenia spôsobom, ako nikdy predtým. Stál som v tenkom mieste. Závoj sa roztrhol a ja som veril, že už teraz som sa navždy zmenil.

Ale pretože to, čo sme si pracovne nazvali tenké miesta, sú skutočné, sú vo všetkých chvíľach nášho života. Aj v tých opačných. Rodič nikdy nezabudne na deň, kedy pochováva svoje dieťa. Ich svedectvá hovoria o tom, že aj keď sa ich už nemohli dotknúť cítili, že stále vnímajú teplo ich života, že to nie je koniec. Závoj medzi týmto svetom a iným sa aj vtedy pretrhol. Stáli na tenkom mieste stretnutia s tajomstvom života, nádeje na vzkriesenie. Chvíle na tenkých miestach menia naše životy a trvalo sú našim pilierom života.

Toto tenké miesta robia. Oni transformujú naše životy. Závoj sa pretrhne a my spoznávame samých seba ako iných. To je to, čo sa stalo na Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Ježiš ich priviedol na tenké miesto, miesto, kde ľudské uši počujú Boží hlas, ľudské oči vidia božské svetlo, a ľudský život je zahalený v oblaku Božej prítomnosti.

Táto skúsenosť je veľkou túžbou človeka. Túžime stáť na tenkých miestach a urobiť krok skrze závoj, ktorý sa pretrhne. Táto túžba sa naplní a začne vyplňovať náš čas a priestor. To je to, čo vyzýva pútnikov na cesty. To je dôvod, prečo by sme mali vytrvať v modlitbe a štúdiu. Táto túžba spôsobuje, že žiak usiluje o učiteľa alebo duchovného vodcu. A to je, to prečo sa tu stretávame týždeň po týždni. Chceme, aby sa tvárou v tvár stretli s tým, čo je skutočne skutočné.

To je presne to, čo sa stalo s Petrom, Jakubom a Jánom na vrchu. Prišli a stretli sa tvárou v tvár skutočnosti - svätosti. Nebola to len vonkajšia skúsenosť, bola to skôr skúsenosť vnútornej transformácie. Namiesto toho, aby hovorili o tom, čo videli a počuli, stali sa tým, koho stretli. Svetlo, ktoré videli v Kristovi bol v nich. Závoj sa roztrhol a oni zbadali archetypálnu krásu svojho vlastného stvorenia k Božiemu obrazu.

Ale to nie je len príbeh o Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Opisuje to Kristove stretnutie so všetkým ľudstvom. Aj my sme povolaní na tenké miesta. Aj my sme volaní ku kroku, ktorým pretrhneme závoj. Premena je všade okolo nás. Ježiš nás vždy vedie k tenkým miestam nášho života.

Nepotrebujeme vidieť nové veci. Musíme vidieť rovnaké staré veci s novými očami. Nepotrebujeme počuť iný hlas. Musíme počuť rovnaký starý hlas s novými ušami. Nepotrebujeme, aby sa zmenili okolnosti nášho života. Musíme byť plne prítomní v tých našich okolnostiach života. Keď sa to stane, život už nie je žitý na povrchu. Už neplávame len na plytkej strane bazénu nášho života. Je to odpustenie ...

Pravda je, že nechceme často hovoriť o našich skúsenostiach z tenkých miest. Namiesto toho, rovnako ako Peter, Jakub a Ján, mlčíme pred mnohými o našom stretnutí. Nie je to preto, že tieto stretnutia nie sú skutočné. Je to skôr preto, že sú príliš reálne, reálnejšie než slová. Slová nedokážu popísať skúsenosť a len by znižovali tajomstvo a veľkosť tohto stretnutia. Teraz sme iní a nikdy už sa nemôže vrátiť do spôsobu života, akým bol predtým. Ten moment Premenenia teraz žije večne v nás. Napriek tomu, že o tom nehovoríme, a nepokúšame sa to vysvetľovať, žijeme ohromení. Všade, kde ideme, vidíme, počujeme, dotýkame sa, cítime vôňu a dokonca aj ochutnávame veľkosť Boha.