Vzkriesenie

V týchto dňoch som si vypočul na Youtube rozhovor docenta Miloslava Krála CSc. Tento kedysi ateistický vedec a vysokoškolský učiteľ, vďaka duchovnému zážitku sa stal hlboko veriacim človekom. Z jeho rozhovoru uvádzam iba myšlienku, ktorá korešponduje s témou, o ktorej chcem hovoriť.

Pán docent konštatuje, že ak nepochopíme smrť, nemôžeme pochopiť ani život. Ako ateista si užíval života. Bol rozhodnutý, že až nastane čas, kedy ho bude trápiť choroba či staroba, ukončí svoj život samovraždou. Svoj život, ako aj iných, považoval len za určitý časový úsek, ktorý nemá nejaký ozajstný zmysel. Avšak po náboženskom zážitku sa všetko obrátilo. Tým, že sa presvedčil o existencii Boha, našiel i hodnotný zmysel života. Tento svoj zážitok nazýva osvietením, víziou.

Vízia, jej pochopenie je podmienené úrovňou človeka. Napríklad primitívne kmene chápali víziu, ktorej sa im dostala, ako povinnosť uctievať rôzne božstva.

Docent Král tvrdí, že na prijatie vízie či osvietenia musí byť človek pripravený. Keďže on bol pripravený vo vedeckých disciplínach, mohol potom v dôsledku vízie, ktorej sa mu dostalo, vytvoriť vedecké paradigma o existencii Boha.

Takéto vysvetlenie a pohľad by som teraz chcel preniesť na pochopenie významu vzkriesenia, hlavnej myšlienky nielen Veľkej noci, ktorú prežívame, ale i kresťanského učenia vôbec. Veď ako hovorí apoštol sv. Pavol: „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera" (1 Kor 15,14).

Avšak za dôkaz vzkriesenia Ježiša Krista sa obyčajne v tradičnom slova zmysle považuje dôkaz prázdneho hrobu, čo má znamenať, že ten Ježiš, ktorý bol pochovaný, vstal telesne z mŕtvych. Čiže i telá veriacich, ktoré boli pochované, raz vstanú vzkriesené. V dôsledku takéhoto myslenia sa v jednej dedine pri Nitre pán farár rozhorčoval, že niektorí jeho veriaci pochovávajú zomrelé telá svojich príbuzných do prehĺbených hrobov, čo bude raz vraj pri vzkriesení problém, lebo kosti zosnulých sa premiešajú a nebude sa vedieť ktoré komu patria. O takomto ponímaní sa bolestne presviedčajú i pozostalí, keď pri pohrebe svojho blízkeho počúvajú slová: „do hrobu kladieme mŕtve telo v nádeji na vzkriesenie..." A vlastne už i samotný úvod pohrebného obradu na to poukazuje: „Drahí bratia a sestry, v duchu kresťanskej lásky, ktorá nám káže mŕtvych pochovávať, vzdávame poslednú úctu telesnej schránke, v ktorej sídlila nesmrteľná duša. Prišli sme sa s naším bratom (našou sestrou) rozlúčiť a jeho (jej telo) odprevadiť do matky zeme na dočasný odpočinok v nádeji na vzkriesenie". Takýto pohľad je však mytologickým obrazom vzkriesenia ľudského tela. Ale čo potom znamená vzkriesenie, o ktorom sa hovorí počas veľkonočných sviatkov?

Docent Král, o ktorom sme hovorili v úvode príhovoru, tvrdí, že bez pochopenia smrti, nemôžeme pochopiť život, a práve toto si musíme uvedomiť i v otázke vzkriesenia. Totiž, bez pochopenia smrti nepochopíme ani vzkriesenie. Vzkriesenie treba vidieť na pozadí smrti.

Čiže čo je to smrť? Pán Ježiš nám hovorí o dvoch pojmoch smrti. Keď chcel povolať istého človeka za svojho učeníka, ten mu odvetil: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca." Ale Ježiš mu povedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych" (Mt 8, 21-22). Prvé slovo „mŕtvi" tu znamená duchovne mŕtvych a druhé fyzických mŕtvych. A práve na základe taktiež biblického textu môžeme zistiť, že vzkriesenie treba vidieť na pozadí duchovnej smrti: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš" (Gn 2,17). No človek „jedol", a naozaj zomrel? Áno, zomrel, no nie fyzicky, ale duchovne. Čiže vzkriesenie, ktoré vydobyl Ježiš i vzkriesenie, ktoré sa očakáva podľa Kréda: „v tela z mŕtvych vzkriesenie", je vzkriesenie duchovného tela.

Život po smrti totiž nie je iba viera kresťanov, resp. to nie je niečo nové s čím prišlo kresťanstvo. Pozrime sa v tomto kontexte, čo o tom hovorí nemecký filozof Max Scheler: „My kresťania veríme v život po smrti, pretože veríme, že sme nesmrteľní. Japonci ale veria, že sú nesmrteľní, pretože sa domnievajú, že cítia a zakusujú posmrtný život a pôsobenie tých, ktorých život pokračuje po smrti. Potvrdzuje to napríklad svedectvo spravodajcu z rusko-japonskej vojny: Skupinka japonských vojakov odrezaná od svojho pluku, keď videla v diaľke svoj pluk bojovať proti presile Rusov, si vzala život, aby sa mohla rýchlo dostať k bojujúcemu pluku, ktorý už prehrával, a tak aby sa aspoň ich duše mohli zúčastniť tohto boja" (Max Scheler, Řád lásky, str. 136).

To nové, čo Ježišovo vzkriesenie prináša, je vyšší level duchovného ja. Je to úroveň života v raji, ktorú dosiahnu v duchovnom svete tí, ktorí bezvýhradne veria Ježišovmu slovu a podľa neho aj žijú. Svedčia o tom i slová Ježiša z kríža, ktoré adresoval kajúcemu lotrovi: „Ešte dnes budeš so mnou v raji" (Lk 23,43). Podobne hovorí i starobylá homília: Ježiš počas troch dní v šeole, v ríši mŕtvych, kázal Božie slovo, a kto mu uveril, mohol s ním vstúpiť do raja. Čiže iba tí, čo v predpeklí využili možnosť uveriť Ježišovi, zažili „vzkriesenie" svojho tela.

Boh stvoril tento svet podľa určitých princípov, zákonov, a taktiež tento svet obnovuje podľa príslušných princípov a zákonov. Biologické či fyzické telo po odumretí nemôže byť vzkriesené. S tým korešponduje i tvrdenie RNDr. Oľgy Erdelskej, DrSc., pracovníčky SAV: „Biológia nemôže potvrdiť názor, podľa ktorého by bol na našej Zemi kedysi človek, alebo nejaká iná živá bytosť nesmrteľná. Samotná povaha života jedinca takúto možnosť vylučuje" (Kresťanstvo a biológia, str. 123).

Je potrebné ale pracovať, resp. spolupracovať na svojom vzkriesení prostredníctvom Božieho Slova, na dosiahnutí levelu podľa Božieho ideálu, podľa Božej vôle. Pritom si treba uvedomiť dôležitú skutočnosť: človek ako bytosť je duálna bytosť, ktorá má dušu a telo, resp. duchovné a fyzické telo. A tak ako fyzické telo potrebuje pre svoju existenciu potravu, potrebuje to i duchovné telo. Ich zdravý vývoj spočíva na ich vzájomnej činnosti, interakcii. Dôležitý je napríklad hodnotný pozemský či fyzický život, ktorý vytvára pozitívny, dobrý prvok potrebný pre rast a rozvoj duchovného tela. Boh túži po tom, aby človek vo svojom fyzickom živote žil tak, žeby jeho duchovné telo dostávalo od fyzického tela len dobrý prvok životnosti. Takto by duchovné telo dorástlo k dokonalosti, k zrelosti a po dosiahnutí tohto stavu by sa oddelilo od fyzického tela (podobne ako dieťa v matkinom lone) a „narodilo" by sa do dobrého duchovného sveta, v ktorom je atmosféra lásky (podobne ako v pozemskom živote je atmosféra vzduchu).

Pre tento účel je nevyhnutné Božie slovo, ten nevyhnutný pokrm pre rast a rozvoj duchovného tela, ako hovorí Písmo: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst" (Mt 4,4). Ježiš prináša toto Slovo, ktoré má moc vzkriesiť duchovné ja človeka v zmysle: „A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,26). A práve v tomto kontexte treba pozerať i na vzkriesenie, ktoré nám Ježiš ponúka.

Avšak, ak duchovné telo je už kontaminované rôznymi škodlivinami, duchovným smogom, ktorý je výsledkom, extraktom nášho zlého, hriešneho života, stáva sa troskou, „chodiacou duchovnou mŕtvolou". Čo s tým? Jeho uzdravenie je možné iba tvrdou procedúrou podľa slov: „Čiňte pokánie a verte evanjeliu!" (Mk 1,15). Áno, pokáním, zmenou zmýšľania a konania, transformáciou života podľa Božieho slova.

Ježiš žil podľa Božieho slova, ba stal sa stelesnením Slova. Takýto spôsob života vedie ku vzkrieseniu, k večnému šťastnému životu. A tento rozmer je ponúknutý i nám. Rešpektujme ho, aby i v našom živote rezonovalo úprimné a radostné Aleluja!  

Pán docent konštatuje, že ak nepochopíme smrť, nemôžeme pochopiť ani život. Ako ateista si užíval života. Bol rozhodnutý, že až nastane čas, kedy ho bude trápiť choroba či staroba, ukončí svoj život samovraždou. Svoj život, ako aj iných, považoval len za určitý časový úsek, ktorý nemá nejaký ozajstný zmysel. Avšak po náboženskom zážitku sa všetko obrátilo. Tým, že sa presvedčil o existencii Boha, našiel i hodnotný zmysel života. Tento svoj zážitok nazýva osvietením, víziou.

Vízia, jej pochopenie je podmienené úrovňou človeka. Napríklad primitívne kmene chápali víziu, ktorej sa im dostala, ako povinnosť uctievať rôzne božstva.

Docent Král tvrdí, že na prijatie vízie či osvietenia musí byť človek pripravený. Keďže on bol pripravený vo vedeckých disciplínach, mohol potom v dôsledku vízie, ktorej sa mu dostalo, vytvoriť vedecké paradigma o existencii Boha.

Takéto vysvetlenie a pohľad by som teraz chcel preniesť na pochopenie významu vzkriesenia, hlavnej myšlienky nielen Veľkej noci, ktorú prežívame, ale i kresťanského učenia vôbec. Veď ako hovorí apoštol sv. Pavol: „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15,14). 

Avšak za dôkaz vzkriesenia Ježiša Krista sa obyčajne v tradičnom slova zmysle považuje dôkaz prázdneho hrobu, čo má znamenať, že ten Ježiš, ktorý bol pochovaný, vstal telesne z mŕtvych. Čiže i telá veriacich, ktoré boli pochované, raz vstanú vzkriesené. V dôsledku takéhoto myslenia sa v jednej dedine pri Nitre pán farár rozhorčoval, že niektorí jeho veriaci pochovávajú zomrelé telá svojich príbuzných do prehĺbených hrobov, čo bude raz vraj pri vzkriesení problém, lebo kosti zosnulých sa premiešajú a nebude sa vedieť ktoré komu patria. O takomto ponímaní sa bolestne presviedčajú i pozostalí, keď pri pohrebe svojho blízkeho počúvajú slová: „do hrobu kladieme mŕtve telo v nádeji na vzkriesenie...“ A vlastne už i samotný úvod pohrebného obradu na to poukazuje: „Drahí bratia a sestry, v duchu kresťanskej lásky, ktorá nám káže mŕtvych pochovávať, vzdávame poslednú úctu telesnej schránke, v ktorej sídlila nesmrteľná duša. Prišli sme sa s naším bratom (našou sestrou) rozlúčiť a jeho (jej telo) odprevadiť do matky zeme na dočasný odpočinok v nádeji na vzkriesenie“. Takýto pohľad je však mytologickým obrazom vzkriesenia ľudského tela. Ale čo potom znamená vzkriesenie, o ktorom sa hovorí počas veľkonočných sviatkov?

Docent Král, o ktorom sme hovorili v úvode príhovoru, tvrdí, že bez pochopenia smrti, nemôžeme pochopiť život, a práve toto si musíme uvedomiť i v otázke vzkriesenia. Totiž, bez pochopenia smrti nepochopíme ani vzkriesenie. Vzkriesenie treba vidieť na pozadí smrti.

Čiže čo je to smrť? Pán Ježiš nám hovorí o dvoch pojmoch smrti. Keď chcel povolať istého človeka za svojho učeníka, ten mu odvetil: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“  Ale Ježiš mu povedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych“ (Mt 8, 21-22). Prvé slovo „mŕtvi“ tu znamená duchovne mŕtvych a druhé fyzických mŕtvych. A práve na základe taktiež biblického textu môžeme zistiť, že vzkriesenie treba vidieť na pozadí duchovnej smrti: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2,17). No človek „jedol“, a naozaj zomrel? Áno, zomrel, no nie fyzicky, ale duchovne. Čiže vzkriesenie, ktoré vydobyl Ježiš i vzkriesenie, ktoré sa očakáva podľa Kréda: „v tela z mŕtvych vzkriesenie“, je vzkriesenie duchovného tela.

Život po smrti totiž nie je iba viera kresťanov, resp. to nie je niečo nové s čím prišlo kresťanstvo. Pozrime sa v tomto kontexte, čo o tom hovorí nemecký filozof Max Scheler: „My kresťania veríme v život po smrti, pretože veríme, že sme nesmrteľní. Japonci ale veria, že sú nesmrteľní, pretože sa domnievajú, že cítia a zakusujú posmrtný život a pôsobenie tých, ktorých život pokračuje po smrti. Potvrdzuje to napríklad svedectvo spravodajcu z rusko-japonskej vojny: Skupinka japonských vojakov odrezaná od svojho pluku, keď videla v diaľke svoj pluk bojovať proti presile Rusov, si vzala život, aby sa mohla rýchlo dostať k bojujúcemu pluku, ktorý už prehrával, a tak aby sa aspoň ich duše mohli zúčastniť tohto boja“ (Max Scheler, Řád lásky, str. 136).

To nové, čo Ježišovo vzkriesenie prináša, je vyšší level duchovného ja. Je to úroveň života v raji, ktorú dosiahnu v duchovnom svete tí, ktorí bezvýhradne veria Ježišovmu slovu a podľa neho aj žijú. Svedčia o tom i slová Ježiša z kríža, ktoré adresoval kajúcemu lotrovi: „Ešte dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). Podobne hovorí i starobylá homília: Ježiš počas troch dní v šeole, v ríši mŕtvych, kázal Božie slovo, a kto mu uveril, mohol s ním vstúpiť do raja. Čiže iba tí, čo v predpeklí využili možnosť uveriť Ježišovi, zažili „vzkriesenie“ svojho tela.

Boh stvoril tento svet podľa určitých princípov, zákonov, a taktiež tento svet obnovuje podľa príslušných princípov a zákonov. Biologické či fyzické telo po odumretí nemôže byť vzkriesené. S tým korešponduje i tvrdenie RNDr. Oľgy Erdelskej, DrSc., pracovníčky SAV: „Biológia nemôže potvrdiť názor, podľa ktorého by bol na našej Zemi kedysi človek, alebo nejaká iná živá bytosť nesmrteľná. Samotná povaha života jedinca takúto možnosť vylučuje“ (Kresťanstvo a biológia, str. 123).

Je potrebné ale pracovať, resp. spolupracovať na svojom vzkriesení prostredníctvom Božieho Slova, na dosiahnutí levelu podľa Božieho ideálu, podľa Božej vôle. Pritom si treba uvedomiť dôležitú skutočnosť: človek ako bytosť je duálna bytosť, ktorá má dušu a telo, resp. duchovné a fyzické telo. A tak ako fyzické telo potrebuje pre svoju existenciu potravu, potrebuje to i duchovné telo. Ich zdravý vývoj spočíva na ich vzájomnej činnosti, interakcii. Dôležitý je napríklad hodnotný pozemský či fyzický život, ktorý vytvára pozitívny, dobrý prvok potrebný pre rast a rozvoj duchovného tela. Boh túži po tom, aby človek vo svojom fyzickom živote žil tak, žeby jeho duchovné telo dostávalo od fyzického tela len dobrý prvok životnosti. Takto by duchovné telo dorástlo k dokonalosti, k zrelosti a po dosiahnutí tohto stavu by sa oddelilo od fyzického tela (podobne ako dieťa v matkinom lone) a „narodilo“ by sa do dobrého duchovného sveta, v ktorom je atmosféra lásky (podobne ako v pozemskom živote je atmosféra vzduchu).

Pre tento účel je nevyhnutné Božie slovo, ten nevyhnutný pokrm pre rast a rozvoj duchovného tela, ako hovorí Písmo: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4). Ježiš prináša toto Slovo, ktoré má moc vzkriesiť duchovné ja človeka v zmysle: „A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11,26). A práve v tomto kontexte treba pozerať i na vzkriesenie, ktoré nám Ježiš ponúka.

Avšak, ak duchovné telo je už kontaminované rôznymi škodlivinami, duchovným smogom, ktorý je výsledkom, extraktom nášho zlého, hriešneho života, stáva sa troskou, „chodiacou duchovnou mŕtvolou“. Čo s tým? Jeho uzdravenie je možné iba tvrdou procedúrou podľa slov: „Čiňte pokánie a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15). Áno, pokáním, zmenou zmýšľania a konania, transformáciou života podľa Božieho slova.

Ježiš žil podľa Božieho slova, ba stal sa stelesnením Slova. Takýto spôsob života vedie ku vzkrieseniu, k večnému šťastnému životu. A tento rozmer je ponúknutý i nám. Rešpektujme ho, aby i v našom živote rezonovalo úprimné a radostné Aleluja!