Lazárov pomýlený životný štýl

Často sa odvolávame na spravodlivosť, domáhame sa jej a pritom práve naše správanie býva často nespravodlivé a mnohí ľudia kôli nám trpia. Dokážeme sa pohoršovať nad správami alebo novinovými článkami o nespravodlivosti, a strácame súdnosť, pretože tý v spoločnosti, ktorí by mali byť morálnymi vzormi sú predobrazom úpadku sebareflexie a príkladom glorifikácie sebalásky. To všetko je žiaľ pravda. Ale pritom radi prehliadame, že i NAŠA neláska, neochota pomôcť, nezáujem o druhých... spôsobuje veľa bolesti.

Možno si kladieme otázku, čo nám chce povedať Pán Ježiš podobenstvom o boháčovi a Lazárovi? Aká je príčina, prečo sa boháč dostal do pekla. Nečítame o ňom, že by nemravne žil, alebo priamo niekomu ubližoval. Veď nosiť pekné šaty a dobre si zajesť ešte nemusí byť hriechom. V čom teda spočíval jeho hriech? Jeho hriech spočíval v tom, že si okrem seba nikoho „nevšímal". Možno ani vôbec nevedel, že nejaký žobrák leží pri jeho dverách. S nikým sa nehádal, nikoho neokrádal, svoje peniaze si asi riadne zaslúžil, staral sa len o seba a svoju rodinu. Možno nám to niekoho pripomenie. Mnohí vidia správne jednanie v tom, že si vyberajú s kým sa stretajú, materiálnu kvalitu života považujú čisto za otázku vôle a úsilia. Niekoho „neprispôsobivého či iného" si nevšímajú. A dnešné podobenstvo zjavuje, že v tomto dokonalosť nespočíva a dokonca to môže byť až hriešne, ? až tak hriešne, že to môže dušu priviesť až do zatratenia?

Naozaj to môže byť hriechom, keď niekto môže pomôcť a nepomôže! Kresťan si má všímať svoje okolie a hlavne chudobných.

Kto je ale skutočne chudobný? Najprv poviem, že chudobný asi nie je ten, kto svoje peniaze prepije, prefajčí a potom príde žobrať. Kto míňa peniaze na cigarety a alkohol, určite nie je chudobný. Chudobný je ten, kto sa napriek svojmu poctivému životu a možno práve kvôli svojmu poctivému životu dostane do biedy. Chudobní sú často tí, ktorí majú veľa detí, alebo tí, ktorí nemôžu nájsť prácu ....

Takému, kto si svoje prepije alebo predroguje, alebo vlastnou lahkovážnosťou dokonca i darované peniaze opakovane tratí, nikdy nedávajme ďalšie peniaze. Máme mu pomôcť iným spôsobom, ak si vôbec chce dať poradiť. Ak mu ale jeho životný štýl vyhovuje, nie sme viazaný povinnosťou mu materíalne pomáhať peniazmi.

Ježiš v tomto podobenstve odhaľuje ešte iní druh nevšímavosti, ktorá vedie do zatratenia. Keď boháč prosí za svojich žijúcich bratov, aby Lazár mohol ísť k ním a upozorniť ich na to, čo im hrozí za ich pomýlený životný štýl, dostáva od Abraháma odpoveď: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú." Táto druhá veľmi hriešna nevšímavosť spočíva v tom, že si človek nevšíma Božie Slovo. Niekedy počujeme voči Bohu nespravodlivú námietku: „Prečo sa nezjaví, prečo nič nepovie?" Ale my vieme, že Boh sa aj zjavil a aj prehovoril skrze Ježiša Krista a všetkých prorokov. Boh nám skrze Mojžiša, prorokov a predovšetkým skrze svojho Syna, zjavuje svoju vôľu: Ako máme žiť, aby sme mohli dosiahnuť večný život. Ak však niekto po celý svoj život nevezme do rúk Písmo Sv., Bibliu a nemá záujem si ju prečítať, potom si je sám vinný. Veď Božie Slovo je základom našej viery. Boh hovorí v Písme a sme povinní zaujímať sa o to, čo hovorí. A nielen počúvať ale aj veriť. Veriť, vo vzťahu k Božiemu Slovu, znamená s istotou prijať. Boháč v podobenstve namietal: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie." Odpovedal mu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal."

Toto podobenstvo nás poučuje aj o tom, že určitý súd nad človekom prebieha hneď po smrti. Svet, v ktorom žijeme, je len naším prechodným pobytom. Preto by sme tu nemali hromadiť bohatstvá, akoby sme tu mali stále žiť. Ak si šikovný a vieš zbohatnúť, Božie Slovo ti radí, aby si k bohatstvu nikdy nepriviazal svoje srdce. Ak máš v niečom prebytok, pomôž tomu, kto má nedostatok.

Vieme, že najčastejšou kritikou cirkvi je obvinenie, že predstavitelia cirkvi (biskupi, kňazi) nevnímajú dostatočne potreby ľudí a že sa tvária, akoby sedeli na stoličke Pána Boha. Práve preto staré kresťanské nariadenie každému biskupovi zdôrazňovalo: Nesedíš na Božom mieste, ale stojíš pred Bohom, jemu sa zodpovedáš! Jeho máš počúvať a pred ním spoznávať, čo potrebujú tebe zverení ľudia. Tvoje rozhodnutia nemajú pochádzať z ľudských zákonov, a už vôbec nie z moci, ale z modlitby. V nej spoznávaj svoje rozhodnutia, aby si nimi odpovedal Bohu. Nakoľko sa týkajú aj nás tieto napomenutia biskupom z konca 1. stor. nášho letopočtu? Možno sa to nezdá, ale sú to napomenutia aj pre nás.

Ak berieme náboženstvo len na ozdobu a občasnú parádu a biskupi a kňazi sú len herci. Ak sme si z cirkvi „pre všetkých" urobili len kamarátsky krúžok, kde biskupi a kňazi sú iba akýsi lobisti našich záujmov. Bruchomastiči našich zakonzervovaných predstáv a životných štýlov.

Jeden neveriaci posmeškár napísal raz veriacemu redaktorovi denníka: „Vážený pán, tento rok som urobil pozoruhodný pokus. Na jar som každú nedeľu sial namiesto toho, aby som šiel do kostola. V lete som každú nedeľu pracoval na poli a na jeseň som každú nedeľu žal. Moja žatva je oveľa lepšia ako žatva tých, čo chodia v nedeľu do kostola. Čo na to poviete?" Redaktor tento list uverejnil a pripísal iba malú poznámku, ktorá vyplýva ako skúsenosť z uvedeného listu: „Boh nerobí vyúčtovanie v októbri."

Býva problémom, bratia a sestry, že zabúdame na večnosť, pokladáme síce seba za nedokonalého a chceme zlepšiť, ale naš činy končia na hranici naších príbytkov.... Nezabúdajme na Boha a na svoju dušu. Udržujme dobrý vzťah s ním, aby sme neboli naviazaní len na hmotu, ale aby sme sa starali aj o veci ducha.