Charita bez Božieho Slova, nie je pravá charita

A preto hlavnú pomoc chceme ponúknuť práve týmto Božím Slovom, ktoré má riešenie pre všetky naše situácie a problémy.

Z Biblie vieme, že Boh stvoril všetko, celé stvorenie ako dobré a pri stvorení človeka povedal, že je to veľmi dobré. Avšak z pozorovania tohto sveta a na základe našich skúsenosti sme svedkami, že je tu veľa bolesti, utrpenia, tragédií. Odkiaľ sa potom vzalo to zlo, ktoré nám ničí náš život? Aj o tom nám hovorí Biblia.

Totiž, Boh stvoril svet ako nedokončený. To dokončenie, dovŕšenie stvorenia sveta mal učiniť práve človek. V akom slova zmysle a ako to mal človek urobiť?

Boh stvoril človeka ako objekt radosti a chcel spolu s človekom túto radosť prežívať. Dôvodom toho je, že človek je Božím dieťaťom, je medzi nami vzťah rodič – dieťa. A preto je potrebné, aby človek vo svojom živote opätoval Bohu lásku, a tým uskutočňoval Božie kráľovstvo na zemi, radostný a šťastný Rodinný domov.

Boh túžil, aby už naši predkovia Adam a Eva uskutočnili takúto lásku domova. Avšak nanešťastie sme túto možnosť stratili kvôli ich pádu. Pôvodne Boh chcel vstúpiť do fyzického srdca človeka, ale namiesto toho tam vstúpil satan. Vyhnať satana z našich sŕdc je teraz možné iba úprimným pokáním a zmenou zmýšľania podľa Božieho Slova. A potom uvidíme, že všetky ťažkosti, ktoré na nás doliehajú, môžeme zmeniť. V inom prípade i charita nesplní svoj cieľ, ba naopak, môže poslúžiť nenásytnému satanovi, ktorý ako hrozný mafián si nárokuje na výpalné.

Každý z nás má svoj diel zodpovednosti a do tejto zodpovednosti nemôže vstúpiť ani samotný Boh. Podobne tomu má byť i v prípade rodičov a detí. Ak si to neuvedomíme a nebudeme to rešpektovať, je to akoby sme sa hnevali na chirurga a brali mu skalpel, ktorým chce operovať naše choré až na smrť milované dieťa.

Tým skalpelom v našom prípade je ďakovanie Bohu za všetko, nielen za dobré veci, ale i za tie nepríjemné až tragické. Pretože tým odškodňujeme to, čo sme poškodili, resp. i v prípade našich predkov.

Satan nás chce rôznymi ťažkosťami zničiť. My však, keď túto ťažkosť prijmeme a obetujeme ju za naše odškodnenie, tým sa nám vlastne stane táto ťažkosť tvrdou valutou na „zaplatenie" našich dlhov, a preto logicky by sme mali ďakovať za túto „valutu".

Satan ďakovanie neznáša. Na neho pôsobí ako laserová zbraň a preto ho to ničí, resp. pred ňou utečie. Veľmi pekne to znázorňuje nasledujúci príbeh.

Príbeh o oslíkovi

Jedného dňa sa majiteľ oslíka rozhodol, že svoje choré a staré zviera viac nepotrebuje a je mu len na príťaž. Zavolal svojich susedov, aby mu pomohli vykopať jamu, do ktorej by somárika hodil. Ako sa rozhodol, tak i urobil. Chlapi spoločnými silami vykopali hlbokú jamu, oslíka do nej hodili a začali hlinu hádzať naspäť. Somárik však vždy, keď dopadla ďalšia lopata hliny, otriasol sa,  vyliezol na ňu a pomaly a s trpezlivosťou sa dvíhal vždy vyššie a vyššie, až napokon vyšiel na slobodu.

 Somárik zužitkoval i také ťažkosti, ktoré ho mali pripraviť o život.

I my, keď s pokorou ďakujeme za každú ťažkosť a obetujeme ju Bohu – nášmu Nebeskému Rodičovi (to je to naše „otrasenie sa od hrozivej hliny), dokážeme tak zužitkovať každý okamih svojho života v náš osobný prospech i v prospech našich drahých, ba celého sveta.