Páter Lombardi, známy predovšetkým ako exercitátor na 2. vatikánskom koncile, k masmédiám poznamenáva: „Zamysleli sme sa niekedy vážne, ktoré nervové centrá riadia život dnešného sveta? Vieme, že tieto centrá, ktoré ovplyvňujú svetovú mienku, rozhodujú napríklad o tom, ako vytvoriť nejakú veľkú, vplyvnú osobnosť alebo inú nepohodlnú zničiť? A že to naozaj i dokážu? Tieto centrá, to je svetová tlač.“ Ďalej pokračuje, aby mse sa poučili od „synov tohto sveta, ktorí sú opatrnejší ako synovaia svetla“ (Lk 16,8), a využili sme i my tento vynikajúci výdobytok moderných čias, ktorým sú nesporne i masmédiá. Využiť, či použiť ich pre realizáciu Božieho diela.Naša cirkev, ako už i z jej názvu vyplýva, sa hlási k strému katolíckemu učeniu; stručne povedané k učeniu nerozdelenej Cirkvi.

Do tohto obdobia spadá aj misia solunských vierozvestov na našom území“ sv. Cyrila a Metoda, a preto táto tradícia a jej odkaz sú integrálnou časťou našej spirituality a orientácie. Zvlášť by sme chceli vyzdvihnúť nášho prvého slovenského cirkevného predstaviteľa, žiaka spomínaných svätých bratov, svätého Gorazda. Pretože práve on je naším hlavným patrónom cirkvi. V poslednej dobe sa stáva už aj u nás typickým postojom mnohých ľudí realtivizmus. Relativizmus hovorí, že názory každého človeka, jeho náboženstvo i kultúra majú rovnakú hodnotu ako názory, náboženstvo a kultúra iných ľudí. Tiež sa hlása myšlienka etickej rovnosti všetkých ľudí nezávisle na ich sociálnom a kultúrnom pôvode, náboženstve či rase. Nepríklad i homosexuáli požadujú, aby boli považovaní za rovnoprávnych, podobne ako akákoľvek iná menšinová skupina. V tomto zmysle je akýkoľvek spôsob života považovaný za rovnako hodnotný; neexistuje teda kritérium pre hodnotenie, či ten alebo onen spôsob života je správny alebo zlý. Pokiaľ si vraj ľudia neubližujú, všetko je v poriadku. Pluralizmus tohto typu má však svoje slabé stránky. Pretože neexistuje možnosť, aby si človek dokázal uvedomiť morálnu hodnotu zvoleného smeru, každý jednoducho považuje svoj spôsob života za najlepší. Za takýchto podimienok však neexistuje možnosť dosiahnuť akýkoľvek morálny štandard spolupráce a harmónie. Žijeme v demokratickom systéme, resp. usilujeme sa o demokraciu. Tá by mala byť založená na určitých všeobecných hodnotách, ktoré je moné všeobecne zdieľať tak, aby ľudia z rôznych tradícií alebo politických strán a pod. mohli dôjsť ku kompromisu. Vlastne sa hovorí, že demokracia je umenie kompromisu. Ťažko však hľadať kompromis, keď nemáme žiadny morálny konsenzus. Ako príklad uveďme otázku potratu (interrupcie). Buď sa potrat považuje za vraždu alebo právo každej ženy. Medzistupeň medzi týmto názorom neexistuje. Konečným dôsledkom tohoto typu relativizmu je individualizums. Ten človeku umožňuje robiť čo chce, bez toho, aký dosah to bude mať na jeho okolie. Slovo sloboda sa považuje za sväté slovo, avšak chápe sa predovšetkým ako sloboda jednotlivca. Takáto sloboda plodí ale odcudzenie, pocit osamelosti, pretože jednotlivci nie sú schopní nájsť a tvoriť spoločenstvo. V súčsnej dobe pozorujeme i rozpad civilizácie a spoločenského poriadku, ale vo výhľade akoby nebola žiadna uspokojivá náhrada. Pocit prázdnoty, osamelosti a nespokojnosti vedie k zúfalstvu, zmätku, samoľúbosti, ku zneužívaniu alkoholu a drog. Spoločenský zmätok v merítku hodnôt a správania spôsobuje silný sklon ku egoizmu, čo je sprevádzané rozpadom rodiny, rýchlym vzrastom zločinnosti mladistvých a všetkými druhmi nemravnosti, ktoré ohrozujú základy spoločnosti a spôsobujú stratu nádeje v budúcnosť. Prevládajúce násilie a vojny, ale tiež rasizmus, nerovné rozdelenie bohatstva, rozpínavosť ateizmu, to všetko zosilňuje obavy o budúcnosť modernej civilizácie. Žiadnu z týchto kríz nemožno vyriešiť úplne ani čiastočne v jednom okamihu. Potrebujeme základné a večné riešenie. Kľúčom ku skutočnému riešeniu a odstráneniu týchto problémov je poznanie a pochopenie ich príčin. My, kresťania, vychádzame z jedného bodu a sledujeme jeden cieľ, avšak predsa nie sme jednotní. Vidíme tiež tú životne dôležitú pravdu rôzne, možno iba z iného uhla, a práve preto je veľmi potrebný, ba nevyhnutný dialóg i medzi nami. Tou platformou pre dialóg, resp. jeho sprostredkovaním mali by byť masmédiá. Už i samotná cyrilometodská tradícia si vyžaduje zasadnúť za okrúhly stôl a objektívne ju preložiť našim veriacim. Sú v nej totiž udalosti a postoje, ktoré majú naozaj čo povedať i našej dobe. Táto tradícia nás uviedla nielen do Európy, ale boli sme, čo sa týka liturgického jazyka, vlastne už jej predvojom. Na kultúru z tejto doby môžeme byť právom hrdí, no žiaľbohu nielenže ju dostatočne nepoznáme, ale akoby sa mnohí hanbili ku nej priznať. Je to predovšetkým preto, že si neuvedomujú dôležitosť tradície. Tradícia však zohráva významnú rolu v spoločnosti a rozchod s ňou môže mať pre ňu osudný následok. Kto totiž z tradície unikne, obyčajne padá do prázdna. Bez minulosti neexistuje dnešok a už vôbec nie zajtrajšok. Ona udržuje základné trvalé hodnoty. Súčasná doba v európskom priestore je analogickou s tou v 9. stor., čo sa týka osudu nášho národa. Je tu čas dôležitého rozhodovania a voľby. Vtedy knieža Rastislav postupoval veľmi prezieravo a múdro. Spoznal, že je nutné postupujúce kniežatstvo – ten silný, svieži prúd života a kultúry – ohlasovasť jazykom národa, jazykom slovenským. A, samozrejme, vytvoriť i samostatnú cirkevnú organizáciu, aby táo svätá vec: náboženstvo, nebola zneužívaná na politické ciele, predovšetkým zahraničným nepriateľom. Tým všetkým prispel k upevneniu svojho štátu a jeho nezávislosti, ako i k vytvoreniu národnej identity. História túto našu národnú kontinuitu stále viac a viac potvrdzuje. Tu by som si dovolil vysloviť jedno veľké želanie. Spomenul som, že v dobe Rastislava sa užíval jazyk slovenský. Jazyk je skutočne veľká hodnota. Dnes už, ako zvykneme hovoriť, náš bratský národ Slovinci, celkom samozrejme hovorí, že jazykom cyrilometodskej doby bol jazyk slovenský, doslovne i navonok takto u nich toto označenie znie. Ale my na základe histórie vieme, že v tom čase sme tvorili jeden národ, veď ich kniežaťom, ako ho sami uvádzajú, bol Koceľ, rodák z našej Nitry. Prečo potom my hovoríme na ten istý jazyk, že je to starosloviensky alebo slovanský, či slaviansky? Prečo sami vylučujeme z tohto vzácneho dedičstva, ktoré má dnes hodnotu viac než zlata pri vstupe do spoločného európskeho domu? Prečo naši historici a lingvisti v dobe, kedy je možné slobodne povedať svoj názor, neuvedú vec na pravú mieru, aby to bolo jasné každému príslušníkovi národa a mohli ju takto prezentovať i masmédiá? Viem, že meno Slovák sa udomácnilo v našej reči, i keď nemá logiku vo vzťahu k označeniam Slovenka a Slovensko. Tonto názov k nám priniesli a presadili husiti až v 15. storočí. Spočiatku sa užíval paralelne s názvom Sloven, no doba urobila svoje. My, ktorí sme si zachovali pôvodný názov, aok o tom v 10. storočí hovorí Kyjevský mních Nestor: „Tam, za Karpatami žije národ, ktorý si zachoval pôvodné meno“, a v tej dobe sme boli ovládaní už maďarskými kmeňmi, no napokon sme sa otcovského mena zriekli a prijali cudzojazyčné – nemecké. Že to pôvodné bolo Slovän, potvrdzuje i český filológ Josef Kurz. Hovorí, že písmenko „jat“ sa spočiatku čítalo ako „ä“. Až tzv. Pražská škola prijala konsenzus, že sa to bude v našom priestore čítať ako „ie“. Rusi, ako vieme, čítajú to „ja“. Preto by bolo veľmi žiadúce, keby sme znovu aspoň paralelne so slovom Slovák prijali i názov Sloven. v tejto súvislosti by sa vyriešil problém s názvom Moravania a nedochádzalo by k nejasnostiam či súpereniu, či bola ríša moravská alebo slovenská. Boli sme naozaj jeden národ. Opakujem, toto dedičstvo je i v našej dobe tvrdou valutou. Cyril a Metod velikáni svojej doby sa hlboko zapísali do sŕdc nášho ľudu. Myslím si, že máme ešte stále veľký dlh voči Východnej cirkvi – Carihradu v oblasti vďačnosti. A vďačnosť je hodnota, ktorá v dnešnej dobe veľmi absentuje, preto by ju bolo potrebné i na tomto poli obnoviť. Západný patriarcha, pápež Hadrián II. i Ján VIII. urobili úžasné gesto pre zviditelnenie nášho národa cez cirkev a rodiacu sa kultúru. Práve oni, ako silné autority vtedajšej Európy, odobrili a pozdvihli už spomínaný slovenský jazyk ako liturgický a prispeli k samobytnosti národa, ku ktorému ako k životodárnemu koreňu sa hlásime a čerpáme posilu, hlavne v ťažkých dejinných dobách. Nemôžeme však nespomenúť i čiernu stránku našej histórie. Na základe nejednotnosti a intríg ešte stále v mladom relatívne samostatnom štáte prichádza k znehodnoteniu vzácnej kultúry, tak ťažko a obetavo tvorenej svätými bratmi Cyrilom a Metodom, ako i ich žiakmi. Pápež Štefan V. zakazuje slovenskú liturgiu a hrozí každému exkomunikáciou, kto sa nepodriadi jeho nariadeniam. V liste Svätoplukovi píše: „Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujem z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa a ďaleko vyhnať od vašich hraníc“. Rím je pre nás kresťanov na základe kresťanskej tradície naozaj sväté miesto. Myslím si, že môže byť zjednocujúcim prvkom i v dnešnej dobe, keď sa venuje dostatočná pozornosť hlasu všetkých cirkevných zoskupení a úprimne sa dá priestor dialógu, v ktorom nebude rezonovať pozícia moci a sily. Zákaz staroslovenskej liturgie a ďalšie skutočnosti viedli žiakov sv. Cyrila a Metoda neuposlúchnuť nariadenie vyplývajúce z Commonitoria od pápeža Štefana V. Ani následná exkomunikácia a tresty nezmenili ich postoj. Pokračovali vo svojej misii niektorí tajne doma, iní v zahraničí. Práve tento postoj povzbudzuje i nás starokatolíkov, že „viac treba poslúchať Boha ako ľudí“. I my sa totiž hlásime k tomu, paradoxne povedané, sviežemu starému učeniu našich predkov a veríme, že na základe ich odkazu máme čo povedať i dnešnému človekovi. Hlásime sa k Rímskokatolíckej cirkvi, ale chceme byť otvorení dialógu i pre ostatných. Chceme sa od nich taktiež učiť a prípadne korigovať i svoje názory. Túžime po symbióze Východnej a Západnej cirkvi, ktorá v dobe našich preskov ešte fungovala. I keď formálne naša členská základňa má málo členov, veríme, že naše názory, hlavne v katolíckych kruhoch zdieľa väčšina veriacich. Žiaľ, nemožnosť otvoreného dialógu a nemožnosť nášho zviditeľnenia je príčinou, že veci nepostupujú dopredu ako by mali. V rámci cirkvi, myslím predovšetkým katolíckej, sa dokážu prijať niekedy priam nezlučiteľné požiadavky zvonka, ale vyjsť si navzájom v ústrety doma a to naozaj často len kvôli malým až nepatrným rozdielom je už problém. Masmédiá by mali viac venovať pozornosť spomínanému dialógu. Masmédiá, ktoré sú známe svojou flexibilitou, túžbou po nových veciach a odhaleniach, akoby u nás v cirkevnej oblasti trochu „spali“. Venuje sa pozornosť národnostným menšinám, občianskym aktivitám a pod a je to dobré, ale prečo sa nepýtať na to najzákladnejšie čo utvára človeka, na jeho náboženský pohľad a na jeho potreby v tejto oblasti. Tu sa cítime naozaj, my počtom menšinové cirkvi i napriek dobrým zákonom, akosi diskriminovaní. Nezáujem o naše názory a problémy, o hodnoty, ktoré chceme tvoriť a prinášať, to je ako nepriama náboženská čistka v rámci spoločnosti. Veď i nás bolí, keď nás niekto označkuje hanlivým slovom sekta, alebo sme určitým spôsobom vylučovaní, vyobcovaní zo života obce či dokonca rodinných a príbuzenských vzťahov, podujatí. I nás bolí, keď nemôžeme pomôcť ľuďom, ktorí našu pomoc potrebujú, ale nemáme „kde hlavu zložiť“, hoci toto kultúrne a materiálne dedičstvo, ktoré sa vytvorilo, je dielom aj našich predkov... Veľmi aktuálnym problémom je celková spoločenská a politická situácia nielen v našej spoločnosti, ale celosvetovo. Aké miesto tu prináleží Cirkvi? Tzv. občiansky trend ako by nanovo sledoval vytlačiť cirkev z tohto poľa pôsobnosti. Na druhej strane je zasahovanie cirkvi častokrát neadekvátne, diletantské. Keď sa Cirkev uvedomuje ako duša spoločnosti, ako jej vnútorný aspekt, musí predovšetkým sama si „zamiesť pred svojim prahom“, aby mohla dávať rady a orientáciu vonkajšej spoločenskej a politickej sfére. Po takomto akte je naozaj žiadúce, aby bola svetlom, veď udalosti napr. v Juhoslávii ohrozujú celú doteraz bezpečnostnú politiku. Vyvstávajú názory, ktoré potvrdzujú bezradnosť a nemohúcnosť riešiť problémy takéhoto charakteru. Nielen v tomto prípade si musíme priznať zlyhanie cirkvi. Mnoho problémov je potrebné vytiahnuť na spôsob spovede z minulosti národov či cirkví. Je potrebné priznať si v duchu kajúcnosti vinu a prosiť o odpustenie, aby zmizli bariéry, ktoré nás oddeľujú a vytvárajú barikády. Konkrétnym riešením pre našu spoločnosť je vytvoriť akýsi „prorocký úrad“ z radov jednotlivých cirkví, ktorý by dokázal vyprosiť a priniesť svetlo pri rozhodovaniach hlavne v zložitých situáciách. Podobne by to malo byť i v prípade štruktúry mediálnych rád. Spomeňme tu aspoň príklad z doby izraelského vyvoleného národa: Júdsky kráľ Jozafat prišiel navštíviť svojho príbuzného izraelského kráľa Achaba. Ten to vyzval do vojny proti mestu Ramot v Galaáde. Jozafat však chcel najskôr vedieť mienku Pánovu. „Nato kráľ Izraela zhromaždil prorokov, štyristo mužov a spýtal sa ich: - Máme ísť do vojny proti Ramotu v Galaáde a či toho nechať? – Odpovedali: - Tiahni, Boh ho dá do ruky kráľa. – Ale Jozafat sa spýtal: - Nie je tu ešte nejaký prorok Pánov, aby sme sa toho mohli spýtať? – Izraelský kráľ odpovedal Jozafatovi: - Je ešte jeden človek, prostredníctvom ktorého sa môžeme dopytovať Pána, lenže ja ho nenávidím, pretože mne neprorokuje dobro, ale vždy len nešťastie. Je to Micheáš, syn Jemlov.“ Na naliehanie Jozafata Achab predsa len zavolal Micheáša. I napriek tomu, že posol mu zdôrazňoval, že má hovoriť v prospech kráľa, Micheáš povedal pravdivo o nešťastí, ktoré z tejto vojny malo vzísť (2 Kroník 18 1-34). Áno, i ten kráľom zaznávaný prorok bol nakoniec privolaný k rozhodovaniu a práve on mal správnu víziu, pohľad na vec. Masmédiá, obrazne povedané, v takýchto prípadoch sú akoby v pozícii Árona, brata Mojžišovho. Mojžiš vodca izraelského ľudu, vyvolený Bohom pre túto úlohu nedokázal spoznanú Božiu vôľu interpretovať priamo tomuto ľudu, ale bol mu daný hovorca Áron. On bol tým médiom, ktorý dokázal osloviť ľud a presvedčiť o správnosti rozhodnutí a postupov do Zasľúbenej zeme Kanaán. Je to obrovská úloha a zodpovednosť. Myslím si, že len ten, kto dokáže spoznať svoje poslanie v masmédiách práve v takomto kontexte, je schopný túto úlohu zvládnuť. Iné pohľady vyplývajúce z relativizmu alebo iných skrytých ideológií a biznisu spôsobujú falošný obraz o zmysle a cieli človeka. Ponúkajú mu síce lákavé a vzrušujúce programy, no sú to cesty vedúce ku skaze na spôsob Sodomy a Gomory. Žiaľ, tento vplyv je čoraz silnejšíi v našich masmédiách a formujú životný štýl už mnohých našich súčasníkov, predovšetkým však detí. Veľkú zodpovednosť za to nesú zvlášť elektronické médiá. Na druhej strane akoby sa ešte stále nepodarilo aspoň vyrovnať tomuto trendu a to v propagácii pozitívnych hodnôt: dobrej zdravej rodiny, obetavosti a ideálov pre ktoré je naozaj hodno žiť, ktoré prinášajú trvalú vnútornú radosť, pokoj a čistú lásku. Rodina a manželstvo, to boli tak krásne, dnes až nostalgické hodnoty v kresťanských dejinách národov, ku ktorým patrí aj náš národ. Samozrejme nebola to idyla, ale predsa bolo možné práve na týchto hodnotách budovať dobré vzťahy i v rámci spoločnosti. Dnes je manželstvo vo veľkej kríze. Vlastne kríza manželstva je najzreteľnejším prejavom taj celkovej krízy, ktorú dnešné ľudstvo prežíva. Príčin je veľa. Na riešenie tejto problematiky potrebujeme spojiť sily: cirkev, ale i mnohé inštitúcie medzi ktorými masmédiá môžu zohrať tiež veľmi významnú a nepostrádateľnú úlohu. Hovorí sa však „verba movent, exempla trahunt“. Preto Starokatolícka cirkev na Slovensku chce ponúknuť zvlášť našej katolíckej verejnosti určitý model v tomto smere. Naši kňazi totiž môžu byť ženatí, môžu si celkom legálne založiť rodiny. Čiže na základe svojich skúseností riešenia svojich problémov, môžu byť svetlom a vzorom i pre rodiny, ktorým zvestujú slová života. Veríme, že tak ako napríklad v 11. storočí priniesli veľký vklad a veľké hodnoty pre vtedajšiu európsku spoločnosť mníšske hnutia, tak dnes by mali zohrať podobnú rolu práve kňazské rodiny. Na záver chcem ešte raz zdôrazniť výzvu k dialógu medzi cirkvami, výzvu k médiám, aby si viac všímali i menšinové cirkvi, aby sme boli priateľskými partnermi, ktorí chcú na poli kresťanskej kultúry tvoriť primerané hondnoty pre nastávajúce tretie kresťanské tisícročie.