Sedím u okna a premýšľam o tom ako ťažko je ľúbiť. Myslím milovať niekoho ozajstnou láskou. Zisťujem, že tá moja je ešte príliš sebecká., aby som mohla povedať- Milujem ťa!Dnešný deň mi to zas raz len potvrdil. Nadšenie a snahu sebapotvrdenia „milovanej“ osoby pociťujem ako nespravodlivosť voči sebe. Potom padnú aj slová, ktoré hneď aj ľutujem. . . odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. . . Často sa mi zdá obeť, ktorú mám priniesť príliš veľká a za akú cenu? Až pohľad na kríž mi pripomenie , že tá najväčšia obeta Lásky už prinesená bola.

A jej cenou je, že ja dnes mám šancu naučiť sa skutočnej láske. Každý deň padám pod krížom jej nárokov- zatiaľ som vždy vstala aj vďaka tebe! To, že sme sa stretli, chcel si to tak Ty Pane. A že sme dnes „svoji“- bolo našim rozhodnutím. Spojiť naše životy v modlitbe Lásky, skrze ktorú prišlo Tvoje kráľovstvo... ako v nebi, tak i na zemi... povolaním do manželstva sa to však len začína. Každodenný zápas o nás- o Teba a o Mňa. Nie len hľadieť na seba, ale spolu tým istým smerom... buď vôľa Tvoja... Je ľahké povedať :“Ľúbim Ťa“ a v zapätí urobiť milión vecí, ktoré to poprú. Otváram knihu CH. Džibrána. . . „A čo nám povieš o manželstve, Majstre? . . . narodili ste sa spolu a spolu aj naveky zostaňte. Buďte spolu aj keď biele krídla smrti prikryjú dni vášho života. . . Milujte sa navzájom, ale nepriviažte si lásku na reťaz; nech je láska radšej rozvlneným oceánom medzi brehmi vašich duší. . . Spievajte a tancujte spolu a buďte veselí, ale dožičte jeden druhému samotu, lebo aj struny lutny sú samy, hoci sa všetky chvejú v jednej melódii. . .“ Pane , nauč ma milovať, aby som silu svojej lásky nepremárnila, aby pri mne nikto netrpel, že som mu nedala lásku, ktorú potreboval k žitiu. Amen.