Predstavme si, že máme pred sebou akvárium, ktoré je naplnené čistou vodou. Vezmime si nádobu s atramentom a vylejme ju do tohto akvária. Čo by sme pozorovali? V prvom okamihu by sa v mieste vliatia atramentu do vody utvorila tmavá škvrna, ktorá by sa postupom času rozširovala a jej farba by úmerne k veľkosti škvrny postupne strácala na svojej intenzite. Nakoniec by sa škvrna úplne stratila, pričom pôvodne číra voda by získala bledučký odtieň modrej farby.Keby sme sa na toto akvárium prišli pozrieť na druhý deň, žiadnu zmenu by sme už nezaznamenali. To isté platí aj vtedy, keby sme toto akvárium pozorovali o niekoľko dní, týždňov, či dokonca rokov. Nikto z nás by totiž nemohol očakávať, že by sa molekuly atramentu, ktoré sa predtým rovnomerne premiešali s molekulami vody, opätovne začali zhlukovať a sami od seba by sa vyseparovali od vody.

Jednoducho každému tu musí byť zrejmé. že ide o nezvratný proces – od molekúl atramentu môžeme očakávať iba to, že sa dokážu rozptýliť po celom objeme vodnej nádrže, opačný proces nemôže prichádzať do úvahy, iba za predpokladu, že by sme obrátili beh času. Ak by sa tak udialo, povedali by sme, že bol porušený zákon entropie.Entropiu prvý krát popísal fyzik Rudolf Clausis v roku 1865 a ide o fyzikálnu veličinu, ktorá vyjadruje mieru neusporiadanosti alebo chaosu v určitom systéme, pričom platí, že čím je systém neusporiadanejší, tým má vyššiu hodnotu entropie. V našom prípade by sme o najnižšej hodnote entropie hovorili práve v okamihu vliatia atramentu do vody, kedy molekuly atramentu vytvárajú presne ohraničenú tmavú škvrnu. Čím viac sa rozširujú do okolia, tým viac začína entropia narastať, až dosiahne maximálnu hodnotu vtedy, keď sú molekuly atramentu rovnomerne rozšírené po celom objeme akvária. V tomto okamihu, keď hodnota entropie už nemôže narastať, systém dospel do rovnovážneho stavu a ďalšia zmena už nastať nemôže. Platí tu teda zákon, ktorý formuloval samotný Clausis, že entropia izolovanej sústavy časom len rastie.Ide o zákon, ktorého absolútnu platnosť si môžeme kedykoľvek overiť a logicky s ním človek v bežnom živote ráta aj bez toho, že by mal o tomto zákone akúkoľvek teoretickú znalosť. Veď predsa vieme, že nič sa samo od seba neusporiada, v ničom svojvoľne nevznikne systém, ak sa o to nepričiní samotný človek. Napríklad postavme dom a neinvestujme do nasledovných opráv a rekonštrukcii, jednoducho ponechajme ho svojmu osudu. Môžeme si byť istý, že vplyvom vetra a klimatických podmienok by sa po určitom čase táto stavba znehodnotila a dokonca po uplynutí veľmi dlhého časového obdobia by úplne zmizla. Nikto z nás predsa nemôže rátať s tým , že vietor a voda, ktorá narúša stavebný materiál a postupne ho zvetráva a rozomieľa na prach, môže tento materiál opätovne zhlukovať a lepiť späť na svoje pôvodné miesto, ktoré mu určil svojím rozumom človek. Je to nepredstaviteľné a nelogické a keby nás niekto presviedčal o opaku, pokladali by sme ho za blázna.Je len škoda, že to, čo v praktickom živote pokladáme za logické a zrejmé, v teoretickej rovine dokážeme úplne poprieť. Absolútnu absurditu sme ochotní nekriticky a bezmyšlienkovito prijať, ak nám ju predkladajú ľudia, ktorí sú vyhlasovaní za vedecké autority a naopak, za bláznov a nevzdelancov považujeme tých, ktorí nerobia nič iné len to, že zostávajú verní zdravému rozumu a logike. V tejto chvíli mám na mysli teóriu, ktorá tvrdí, že tak komplexný a zložitý fenomén akým je život je vysvetliteľný aj bez zásahu vyššej inteligentnej bytosti. Veď, čo to znamená, ak niekto povie, že život vznikol pomocou evolúcie? Tu sa nesmieme nechať zmýliť slovom, ktoré na ľudí pôsobí ako magická formulka. Pod slovom evolúcia sa myslí len to, že niekoľko prvkov (živé organizmy sú totiž až na 96,5 % zložené len zo štyroch prvkov – vodík, uhlík, kyslík a dusík) sa dokázalo samo od seba sekvenovať do neuveriteľne zložitých molekúl a štruktúr, ktoré navyše medzi sebou navzájom vytvárajú kompatibilný a funkčný systém. Povedané ináč – naša zem je jedinečným miestom vo vesmíre, kde sústavne dochádza k narúšaniu zákona entropie. Ako je možné, že veda sa tu dostala do kontradikcie a vlastne si tu sama pod sebou podpílila konár?Samotní vedci, zástancovia evolučnej teórie, by nám však zrejme tvrdili, že o žiadnej kontradikcii tu niet ani reči. Samotný zákon entropie síce hovorí, že entropia určitého systému musí časom len narastať, avšak absolútne to platí len vtedy, ak ide o izolovaný systém. Je úplne jasné, že vo vesmíre nenájdeme miesto, ktoré by bolo úplne izolované, bez akejkoľvek komunikácie s okolitými systémami. Teda je možné, že hodnota entropie môže lokálne klesnúť, čo je však vyvážené tým, že niekde inde musí jej hodnota o tú istú hodnotu narásť, aby celková entropia mala rastúcu úroveň.Skutočne, v praxi môžeme byť sami svedkami takéhoto javu. Napríklad v púšti sa z času na čas môžu vytvoriť vplyvom vetra pomerne pravidelné dunové útvary, čiže – náhodné usporiadanie zrniek do akejsi štruktúry. Niečo podobné zaznamenala nedávno aj sonda Cassini na povrchu Saturnovho mesiaca Titan. Avšak, je takéto vysvetlenie naozaj dostačujúce? Zamyslime sa nad vyššie uvedeným príkladom trochu hlbšie. Ak by sme aj na púšti zaznamenali nejaké pravidelnejšie usporiadanie, ktorého príčinou by bol len náhodný pohyb vzdušných prúdov, môžeme si byť istí, že po pár dňoch by sme na tom istom mieste po takomto usporiadaní nenašli ani stopy. Rovnako ako aj sonda skúmajúca povrch Titánu pri snímaní toho istého miesta už žiadnu usporiadanosť neobjavila. To znamená, že ak aj z času na čas dôjde k lokálnemu zníženiu hodnoty entropie, ide vždy len o krátkodobý jav a už v žiadnom prípade nemožno očakávať, že by sa jej hodnota práve na tom istom mieste naďalej znižovala. V prípade piesočných dún by sa už logicky nedalo očakávať, že tieto štruktúry sa pôsobením náhodného vplyvu vetra budú ešte ďalej formovať do zložitejších a usporiadanejších štruktúr, že by sme trebárs o niekoľko storočí na tomto mieste našli nejaký piesočný hrad. Totižto náhodné sily nesledujú žiaden plán a smer a preto to, čo aj zbudujú, môžu v ktoromkoľvek okamihu zničiť. A netreba nijako zdôrazňovať, že pravdepodobnosť devastácie je nevyčísliteľne krát vyššia ako nasledujúca štrukturalizácia. V žiadnom prípade teda neexistuje spôsob, akým by sa nejaká zložitejšia štruktúra vytvorila len pomocou náhodného aditívneho procesu. Je preto zarážajúce, ako jednoducho bez akýchkoľvek otáznikov sme ochotní prijať mienku, že všetko živé vrátane nás samých vzniklo postupným náhodným procesom. Stačí do toho vložiť len trochu logiky a takáto teória sa musí javiť ako chabučký pokus vykoreniť ideu Boha z nášho života a myslenia. Život aj keď vieme popísať väčšinu jeho dejov, ako celok ostáva pre nás záhadou a jeho pôvod pre nás ostáva úplne zahalený tmou a zrejme na tom nezmení nič ani budúci pokrok vedy a techniky. Totiž nič zložitejšie a usporiadanejšie ako život vo vesmíre neexistuje a ani nič také nie je schopný vytvoriť človek svojimi vlastnými silami. Bolo by teda zvláštne, keby s tým, čo si doposiaľ nevie dať rady ľudský intelekt, by si hravo poradila náhoda. Ak niekto povie, že uveriť v Boží stvoriteľský akt je ponižujúce pre ľudský intelekt, čím je potom uveriť v absurdný sled ešte absurdnejších náhod, ktorému dáme meno evolúcia, a vďaka ktorej musíme obísť, alebo priamo poprieť najzákladnejšie fyzikálne a logické zákony? Veru, koľkým nezmyslom musí uveriť ten, kto nechce veriť v Boha?My kresťania by sme mali byť snáď odvážnejší a nemali by sme sa cítiť menejcenne, ak nám naše idey chce poprieť svojimi argumentmi niekto, kto sa pokladá za znalca a odborníka. Môžeme si byť istí, že jeho postoj nevychádza z hlbokých znalostí, ale z obyčajnej frustrácie, ktorá sa objaví tam, kde človek neznesie pohľad do pravdy. Môžeme preto smelo tvrdiť, že ak nerátame s Bohom v praktickej alebo teoretickej rovine, celá skutočnosť sa pred nami rozsype ako domček z karát.