Keď v roku 270 po Kr. pri Placentii v Lombardii germánske oddiely Jutungov a Alamanov porazili vojsko cisára Aureliána, Rímska ríša sa otriasla vo svojich základoch a jej občanov sa zmocnili strach a hrôza.Niežeby rímske vojsko nebolo zvyknuté na porážku. Stačí si len spomenúť na masaker v Teutoburskom lese roku 9 po Kr. za čias slávneho a neohrozeného cisára Augusta, kedy boli úplne do posledného vojaka zničené až 3 légie. Nevraviac, že už od štyridsiatych rokov 3. stor. bolo rímske limes na Rýne a Dunaji v dôsledku nezadržateľných vpádov germánov niekoľkokrát korigované.

Táto porážka však bola iná. Totižto prvýkrát po 486 rokoch od Hanibalovho vpádu do Itálie, sa odohrala len „kúsok“ od hradieb „civitas Roma“. Rím sa teda cítil byť priamo ohrozený a jeho obyvatelia si zrejme začali klásť znepokojivé otázky – čo sa stane, ak sa týmto hordám, ktoré nepoznajú pôžitky civilizácie, ako sú kúpele, aquadukty, verejné hry a zábavy, podarí rozvrátiť Rím aj s celou jeho kultúrou? Nebude to znamenať koniec civilizácie a začiatok temného obdobia existencie ľudstva? Aureliánovi a jeho nástupcom sa podarilo na čas odvrátiť nebezpečenstvo, ale Rím svojmu osudu predsa neutiekol. Už o 140 rokov zažili jeho obyvatelia trpké chvíle, keď vizigótski bojovníci pod vedením Alaricha tri dni plienili toto bohaté mesto. Bol to začiatok konca neporaziteľnej a „večnej“ ríše. Bol to však aj začiatok konca pre ľudstvo a jeho kultúru? To v žiadnom prípade. Aj napriek tým najhorším očakávaniam sa ľudia poučili, že história človeka sa môže uberať rozličnými alternatívami bez toho, žeby to znamenalo pre jeho civilizáciu a kultúru zánik. Dokonca s odstupom pol druha tisícročia môžeme smelo tvrdiť, že akákoľvek hranica medzi civilizovaným a necivilizovaným svetom vlastne ani neexistovala. Jediná hranica, ktorá jestvovala, bola hranica mocenských ambícii ríše, ktorá sa pyšne nazývala celosvetovou. Avšak bežnému rímskemu občanovi stačilo, aby si o územiach, kde nesiahal mocenský vplyv ríše zapamätal len jedno – „hic sunt leones“. Nie, že by tam nežil človek, teda človek, ktorého duch je kultivovaný, a ktorý by nevedel, čo je to úcta k inému človeku – jednoducho bol to človek, ktorý svet vnímal z troška iného zorného uhla, avšak, čo je podstatné, tento zorný uhol nehral do karát ríšskej mocenskej špičky. Bolo preto potrebné siahnuť k jednoduchej, ale účinnej demagógii – tí, na druhej strane – za hranicami ríše, sú len krvilačné šelmy, a ak ich nie je možné „kultivovať“ t.j. ak nie sú ochotní podriadiť sa rímskej moci, je potrebné ich radšej vyhubiť. Vďaka tomu sa vôľa niekoľkých mocichtivcov stala vôľou všetkých ostatných, ktorí boli niekedy kvôli tomuto „vznešenému“ cieľu ochotní obetovať aj svoj život. Dnes je jasné, že krvilačnosti a teroru, ktorý sa šíril s Rimanmi do dobitých a kolonizovaných území, sa v tej dobe nič nevyrovnalo. Takže, na ktorej strane hranice vlastne žili zvery a na ktorej kultivovaný a vznešení jedinci? Hovorí sa, že dejiny nepostupujú dopredu lineárne, ale neustále sa špirálovito krútia. To znamená, že určité obdobia sa periodicky vracajú, ale zastihnú ľudstvo vždy na inej technickej a kultúrnej úrovni. Preto si dnes mnohí kladú otázku, či sa neocitla civilizácia postavená na základoch európskej kultúry v podobnej situácii, ako rímska ríša v 3. stor. po Kr. Nasvedčuje tomu totiž množstvo paralel, ktoré sú priam neprehliadnuteľné. Obyvatelia tejto civilizácie sa cítia byť ohrození národmi a štátmi, ktoré sú mimo dosah mocenského vplyvu ich krajín, absolútne im nerozumejú a vnímajú ich ako „tých druhých“, ktorých správanie je nepredvídateľné. Ich kultúra a náboženstvo sa im zdá úplne nezrozumiteľné a tým, že ich spoločnosť nie je až tak komercionalizovaná, sú pokladaní za zaostalých a nekultivovaných. Dokonca tu nájdeme aj obdobu bitky pri Placentii – útok na dvojičky v New Yorku 11. septembra 2001. Bol to útok, ktorý spôsobil medzi ľuďmi v Amerike a Európe priam paniku a presvedčil mnohých o tom, že buď bude potrebné tieto nárorody „kultivovať“, čiže mocensky podrobiť, alebo radšej vyhladiť. Nechcem sa v tejto chvíli zaoberať rozličnými politickými aspektmi, ktoré z toho všetkého vyplývajú – nie je to úmyslom tohto článku. rovnako by podobná téma bola úplne cudzia náplni kresťanského média. Ide mi tu skôr o určité zjednodušenie celého problému, ktorý býva nám kresťanom umelo podsúvaný, keď sa zvykne celá táto záležitosť mnohými interpretovať ako konflikt medzi dvoma civilizáciami, ktoré sú postavené na základoch kultúry ovplyvňovanej dvoma „súperiacimi“ náboženstvami – kresťanstvom a islamom. Kresťania sú tu doslova vyzývaní, aby si bránili svoje hodnoty a všetko, na čo im záleží, pred „agresivitou a rozpínavosťou“ islamu. Stačí sa len vrátiť k obdobiu, keď sa vášnivo viedla diskusia o tom, či Turecko patrí do EÚ, alebo nie. Mnohí tzv. kresťanskí politici miesto toho, aby používali vecné argumenty týkajúce sa úrovne ekonomiky tohto štátu, alebo zmyslu spoločnosti pre dodržiavanie základných ľudských práv, vyšli s tým. že ide o islamizovaný štát a ako taký nepatrí do „kresťanskej“ Európy. Aký postoj by sme teda mali zaujať my kresťania voči moslimom? Náš postoj má byť plný podozrievavosti a odmietania? Mali by sme sa snažiť akýmikoľvek prostriedkami vplyv islamu vytesniť mimo hraníc „našich teritórií“ a ak to nejde, tak aspoň ich činnosť legislatívne čo najviac obmedziť, aj keby sa to malo týkať takej drobnosti, ako je nosenie náboženských symbolov v určitých verejných inštitúciách (napr. nosenie šatky alebo pokrývky hlavy u žien). To určite nie! Ak my kresťania pomýšľame pri sebaobrane siahnuť k represívnym opatreniam, znamená to, že naša kultúra a náboženské cítenie je v hlbokej kríze. Svedčí to len o strachu a nízkom stupni sebadôvery, že v rovnocennej konfrontácii s iným náboženstvom môžeme zlyhať. Ak by sme sa však zamysleli nad povahou svojho poslania vo svete, zbadali by sme, že žiadna islamofóbia nesmie mať v našej mysli ani kúsok priestoru. Kresťanstvo totiž neohrozuje žiaden vonkajší faktor – žiadne prenasledovanie či neprajnosť okolia, tobôž nie iné náboženstvo. To, čo ho ohrozuje, pochádza z jeho vnútra – slabá viera a presvedčenie jeho členov – teda nás všetkých. Stretnutie s iným náboženstvom, alebo iným svetonázorom by malo byť pre nás veľkou výzvou, že máme možnosť prezentovať svoje hodnoty, ktoré si nadovšetko ceníme a to by nás malo napĺňať radosťou i hrdosťou, ale nie strachom, v ktorom siahame po tých najhorších zbraniach. A nielen to. Pri takomto stretnutí nemusíme vždy byť len učiteľmi, ale aj žiakmi, pričom to neznamená, že chcem relativizovať svoje postoje – naopak som si vedomý svojej pravdy a chcem o nej diskutovať s niekým, koho ako človeka už od narodenia oslovuje svojim slovom Boh, a preto všetky jeho skúsenosti si chcem pozorne vypočuť a nechať sa nimi obohatiť. O stretnutí kresťanstva s iným náboženstvom sa výstižne vyjadril Egyptský katolícky duchovný Henry Boulad: „V žiadnom prípade nesmie takéto stretnutie prebehnúť v agresívnom duchu, s úmyslom obrátiť toho druhého, nesmie byť lemované spormi a úsilím prekonať toho druhého, ale musí to byť postoj dobrotivý, otvorený mierny, pretože bez takéhoto postoja potom prestávame byť kresťanmi. Tento náš postoj je žiadúcim nielen v mene tolerancie a lásky k blížnemu, ale aj v mene pravdy a poctivosti.“ A ďalej ešte dodáva: „Z toho všetkého vyplýva nový postoj moderného kresťana voči iným náboženstvám. Aby bol skutočne kresťanským a v mene kresťanstva platný, musí sa kresťan najprv akosi vnútorne stať moslimom, aby zakúsil celú hĺbku islamu, aby cítil ten silný tlkot srdca a aby mu rozumel.“ Zdá sa nám to prisilné, ak tento autor hovorí, že pri dialógu s islamom je pre kresťana nutnosťou, aby sa sám stal vnútorne moslimom? Avšak presne to si vyžaduje naše povolanie – to si vyžaduje láska. Presne tak to takmer pred dvoma tisícročiami formuloval apoštol Pavol: „Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkým, aby som čím viacerých získal. Pre židov stal som sa akoby židom, aby som získal Židov. Pre tých, čo sú pod zákonom, bol som akoby pod zákonom – hoci sám som nebol pod zákonom -, aby som získal tých, čo boli pod zákonom. Pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona – hoci bez Božieho zákona som nebol, ale bol som pod Kristovým zákonom -, aby som získal tých, čo boli bez zákona. Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých.“ 1Kor 9,19-22 Cesta odvahy, otvorenosti, dialógu a vzájomnej úcty je jedinou cestou ako nielen zabezpečiť mier a pokoj na Zemi, ale ako aj dospieť k tomu, aby si pravda, ktorej nositeľmi sa my kresťania právom cítime byť, našla miesto v srdci každého človeka.