Rozprava o pripravobanej novele zákona o registrácii cirkví! Na 7. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky postúpili jej poslanci dňa 6. februára do druhého čítania návrh novely zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení zákona 394/2000 Z. z. predložený ich kolegami J. Podmanickým a Ľ. Muškovou. Predkladaný návrh by po jeho schválení upravil podmienky registrácie cirkví a náboženských organizácií tak, aby sa táto mohla uskutočniť len ak sa preukáže členstvom 20 000 plnoletých osôb s trvalým pobytom na území SR. Diskusiu o dotknutom probléme vyvolala nedávna kauza zbierania podpisov pod žiadosť o registráciu Cirkvi Ježiša Krista svätých posledných dní – mormónov, ako i plánovaný rozbeh obdobnej aktivity islamskej náboženskej obce. Ponecháme stranou otázku, či je zámerom predkladateľov, prípadne podporovateľov, navrhovanej zmeny zákona zamedziť registrácii dvoch uvedených spoločenstiev a do budúcna i ďalších, ktoré by niekomu na Slovensku prekážali, alebo či je nutné zabrániť registrácii kontroverzných skupín (scientológia, Deti Božie a pod.) práve týmto spôsobom.

Prijatie navrhovanej úpravy zákona nevyjasňuje, ba naopak, otvára rad ďalších otázok. Po prvé: V ustanovení § 4 písm. a) platného zákona sa cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Ustanovenie § 12 písm. d), ktorého sa najviac dotkne predkladaný návrh zmeny, vyžaduje, aby návrh na registráciu obsahoval podpisy plnoletých osôb hlásiacich sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v určenom počte, s uvedením ich mien, priezvísk, adries a rodných čísel. Zákon teda predpokladá, že si podmienky členstva upravia samotné cirkvi. Navrhovaná zmena citovaného ustanovenia takýto prístup cirkví mierne obmedzí, nakoľko podľa nej musí návrh na registráciu obsahovať čestné vyhlásenia najmenej 20 000 plnoletých členov s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky o tom, že sa hlásia k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, podporujú návrh na jej registráciu, sú jej členmi, poznajú základné články viery a jej učenie a sú si vedomí práv a povinností, ktoré im vyplývajú z členstva v cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Natíska sa otázka: prijme sa nejaký štandard, všeobecne platná definícia kategórie členstva v cirkvi? Členom cirkvi sa dnes človek stáva za nerovnakých podmienok, ale samotné cirkvi sú uznané štátom v závislosti od ich počtu za rovnakých formálnych podmienok. Navrhovaná právna úprava tento rozpor celkom nerieši a vnesie do zákona ďalší nesúlad medzi niektorými jeho ustanoveniami. Zákon by totiž po prijatí citovanej novely vytvoril u časti cirkví dve kategórie členov – tých, čo sú medzi 20 000 nevyhnutne zregrutovaných a tých navyše. Po druhé: prijatie navrhovanej novely otvorí problém rovnosti šancí. Veľa občanov SR bude môcť dôvodiť, že nemá alebo v budúcnosti nebude mať, rovnaké možnosti svojho duchovného, kultúrneho a spoločenského vyžitia, nakoľko sú buďto členmi takej cirkvi, ktorá nespĺňa predpísané kritériá na registráciu, avšak vykazuje viac členov ako niektoré cirkvi zaregistrované v minulosti, alebo tieto kritériá spĺňa, avšak jej štatutár tak nechce učiniť. Títo občania sa môžu ocitnúť v zjavnej nevýhode voči iným spoluobčanom - členom už registrovaných cirkví, ktorých počet členov nedosahuje 20 000. Takto stojí problém z pohľadu jednotlivého občana SR. Ak by inak existujúca norma ostala bezo zmeny, potom môže vytvoriť situáciu akéhosi „kulturkampfu“. A po tretie: Je aj tá definícia členstva, ktorú predkladá návrh novely dostatočná? A aké dôsledky má bližšia špecifikácia členstva v zmysle toho, o čom sme pojednali pri našej prvej otázke? Pretože aj navrhovaná novela predpokladá aspoň istú sumu členov, ktorí svoje členstvo priamo a slobodne deklarujú. Vieme, že v časti cirkví dnes také niečo vôbec neexistuje. Napr. člen Rímskokatolíckej cirkvi je, ak bol na jej pôde pokrstený ako dieťa, jej členom, či už v dospelosti prejavil alebo neprejavil relevantným spôsobom svoju vôľu v tomto smere. Rímskokatolícka cirkev totiž na rozdiel od mnohých iných, najmä protestantských a evangelikálnych cirkví nepozná inštitút členskej prihlášky. Avšak štátna legislatíva nebráni občanovi hlásiť sa k inej cirkvi, v ktorej inštitút deklarovaného členstva funguje. Nie každá cirkev nalieha na novopríchodzích členov, aby s hrmotom demonštratívne odišli z cirkvi pôvodnej. Ako sa v praxi zabráni faktickému dvojitému členstvu? Vezmime si hypotetický model: Na Slovensku sa objavia misionári nejakej novej, veľmi atraktívnej formy viery a duchovného vyžitia alebo v dôsledku mimoriadnej udalosti enormne stúpne popularita niektorej už prítomnej skupiny. Občania SR masovo prestúpia zo svojej materskej cirkvi do novoutvorenej, ktorá hravo splní kvantitatívne kritérium 20 000 členov. Časť jej členov však bude vykazovať ako svojich aj Rímskokatolícka, príp. Gréckokatolícka cirkev a podrží si tak formálne svoj status a z neho vyplývajúce výhody. Avšak spoločnosť v zastúpení štátu prispeje na všetky cirkvi tak, akoby sa jednalo o konštantný počet členov, teda za jednu fyzickú osobu prispeje naraz dvom i viacerým cirkvám. Rovnaká situácia môže nastať, ak niektoré cirkvi a náboženské spoločnosti uznajú svojim členom možnosť dvojitého členstva, či už jednostranným rozhodnutím alebo vzájomnou dohodou. Ako teda vnímať členstvo v cirkvi? V súčasnosti panuje tichý súhlas so skutočnosťou, že za sumár členov považujú orgány verejnej správy ľudí hlásiacich sa k tej-ktorej náboženskej príslušnosti pri sčítaní obyvateľov a domácností. Aj keď uvedený fakt má svoju logiku, je do budúcna absolútne nedostatočný, nakoľko prihlásenie sa k nejakej cirkvi ešte vôbec nezakladá členstvo v nej, podobne ako hlasy odovzdané politickej strane pri voľbách nie sú totožné s počtom jej registrovaných členov. A to sa ešte nemusíme púšťať do úvah o formálnom a aktívnom členstve alebo aktuálnom a dočasne pozastavenom členstve. Skrátene možno zhrnúť: nie je členstvo ako členstvo. Návrh novely však inštitút členstva jednoznačne predpokladá. Natíska sa otázka: Bude niekto a ak, tak kto a akým spôsobom kontrolovať členstvo v už registrovaných cirkvách, a najmä sledovať jeho pohyb? Odpoveď môže mať i veľmi nepríjemné dôsledky. Napríklad kroky k upevneniu kontroly štátu nad náboženským životom svojich občanov. Alebo prehlbovanie rozdielu medzi privilegovanými a „nežiadúcimi“ organizáciami zabezpečujúcimi náboženský život občanov, nakoľko od niektorých sa bude chcieť čosi, čo od iných nie. Pričom kritériom k tomu, kto je v ktorej skupine, nebude kvalita poskytovaných služieb alebo morálna a duchovná vyspelosť členov, ale celkom materiálny alebo úplne náhodný ukazovateľ. Dotknutý problém celkom nevyrieši ani uvažovaná daňová asignácia, lebo medzi platbou, vnútorným presvedčením a kvalitou obdržaných služieb neplatí priama úmera. Máme zato, že Slovensko bude v uvedenom smere potrebovať novú celkovú právnu úpravu, možno i úplne novú koncepciu usporiadania náboženského života, ktorá sa zameria prevažne na kvalitatívne ukazovatele, a ktorá sa nutne premietne do viacerých iných právnych noriem, ako napr. Občiansky zákonník, Zákonník práce, Trestný zákon, Trestný poriadok a ďalšie. Už aj preto, že existujúci zákon nemá jednotné východisko. Najprv sa stavia z pozície ústavného práva na slobodu náboženského vyznania, následne sa preklápa do roviny riešenia vzťahu cirkví a štátu. Taktiež jeho definícia pojmu cirkev nie je dostatočne presná a tým necháva otvorenou možnosť registrácie rôznych záujmových skupín, pre ktorých bude výhodné fungovať pod štítkom cirkev. Je potrebné dosiahnuť len jednu kvantitatívnu a formálnu métu – 20 000 dostatočne presvedčených osôb. Poslanecký návrh zmeny niektorých ustanovení zákona na pôde Národnej rady SR možno chápať aspoň ako rozvírenie hladiny stojatého rybníka, prvé slovo do diskusie. Kiežby diskusia nezostala obmedzená len na náš zákonodarný orgán a kiežby nezostalo len pri tejto jedinej právnej úprave.