V minulosti, v tradičnej spoločnosti, zohrávalo náboženstvo nezastupiteľnú úlohu v živote každého jednotlivca. Spoliehali sa na božstvo, že im pomôže v ich bolestiach, verili, že budú potrestaní, ak sa jeho príkazom nepodvolia. Ako je tomu dnes? Je stále náboženstvo súčasťou našej spoločnosti, alebo je to len privátna záležitosť? Je vystrnadené v dôsledku modernizácie, či už ekonomickej alebo spoločenskej? Ako hovorí Lužný, z náboženstva sa mala stať výlučne privátna záležitosť trávenia voľného času alebo individuálnej psychológie. K reprezentantom tohto prúdu myslenia sa zaradili napr. Luckmann a Fukuyama svojou teóriou o konci dejín a víťazstve liberálnej demokracie nad náboženstvom v Európe.

Podľa neho nemôžu tradičné spoločnosti postavené na náboženstve modernizácii odolať. I keď, ako sa ukazuje, na politickej scéne sa určité náboženské prvky naďalej udržiavajú v podobe kresťansko-demokratických strán. V 20. a 21.storočí sa vynárajú rôzne teórie, ktoré hovoria o postavení náboženstva v spoločnosti. G. Kepel (1994) ho nazýva Božou pomstou (la revanche de Dieu) a charakterizuje ho ako prístup, ktorý sa preorientoval z prispôsobovania sa svetským hodnotám na odkrývanie duchovných základov organizácie spoločnosti a to aj za cenu jej zmeny. Inú koncepciu predstavil J. Casanova (1994), ktorý tento fenomén nazýva deprivatizáciou náboženstva. Charakterizuje ju ako snahy viacerých náboženstiev o získanie aktívnej úlohy vo verejnom živote a o zavedenie mravnosti do politiky. Podľa D. Lužného (1999, s. 114) týmto náboženstvá nepopierajú modernitu, ale naopak prispôsobujú sa podmienkam modernej spoločnosti. Rešpektujúc jej základné princípy (právo na súkromie a slobodu vyznania) vstupujú do verejnej sféry. Súčasťou oživenia religií bolo aj objavenie sa fundamentálistických hnutí, ktoré sa usilujú o očistenie náboženských doktrín a inštitúcií a podriadiť verejný a súkromný život náboženským príkazom a zákazom – napr. islamizmus, protestantský kresťanský fundamentalizmus v USA,... Je možné žiť bez náboženstva? Nemať nijakú vieru, ktorá nám dáva nádej na posmrtný život? Môžeme žiť s takou predstavou? Mnoho ľudí o sebe hovorí, že neveria v Boha, v žiadne absolutno, v nádej na posmrtný život. Nie sú ochudobnení? Nemajú potom pred smrťou strach? Ako uvádzajú R. Stark a W. S. Bainbridge (1987), sekularizácia je sebaobmedzujúci proces, ktorý vyvoláva dve protikladné tendencie. Na jednej strane je to oživenie existujúcich náboženských tradícií a na strane druhej stimuluje experimentovanie a formovanie nových náboženských tradícií. Západná civilizácia, podobne ako iné civilizácie, je sužovaná mnohými intracivilizačnými problémami. V tomto kontexte sa vynára otázka spoločnej hodnotovej bázy dnešného Západu.Po zániku „druhého“ sveta v dôsledku jeho porážky v studenej vojne, stojí „prvý“ svet pred nevyhnutnosťou novým spôsobom zadefinovať svoj pomer k „tretiemu“ svetu. Náboženstvo sa teda vracia do verejného a politického života pomerne masívnym spôsobom na celej planéte. Tento návrat vykazuje značnú priestorovú diferencovanosť a podmienenosť faktormi široko chápaného geografického prostredia. Z tohto hľadiska má význam venovať pozornosť priestorovo diferencovanej religióznej diverzite súčasného sveta. Aké je náboženstvo v jednotlivých kútoch sveta? Najvýznamnejšími religióznymi systémami na svete sú kresťanstvo (32,4 %), islam (19,6 %), hinduizmus (12,8 %), taoizmus a konfuciánstvo (6,3 %) a budhizmus (6 %). V rámci kresťanstva je dominantnou vetvou katolicizmus, nasledovaný protestantizmom, ostatnými kresťanskými vyznaniami a pravoslávím. Pomerne početnú skupinu obyvateľov sveta tvoria bezkonfesijní (15,5 %). Celkove došlo k poklesu miery religiozity obyvateľstva sveta vplyvom sekularizácie a v niektorých oblastiach násilnej ateizácie. Kým v r. 1900 sa k bezkonfesijným a ateistom zaradilo 0,2 % obyvateľov sveta, v r. 1997 to bolo už 15,5 % obyvateľov sveta (Park, 1994, Rinschede, 1999). Rozmiestnenie jednotlivých religióznych systémov vo svete nie je rovnomerné. My sa teraz môžeme pozrieť na to, ako to vyzerá v Európe. Európa je z veľkej časti kresťanská. Ku kresťanstvu sa hlási 75,7% jej obyvateľov. Okrem toho je pre Európu príznačný najvyšší podiel bezkonfesijných a ateistov (18,8 %) spomedzi všetkých svetadielov. Severná Európa je význačná hlavne protestantizmom, Západná a juhozápadná Európa katolicizmom a protestantizmom, Stredná Európa katolicizmom, protestantizmom, pravoslávim. Juhovýchodná Európa pravoslávie, katolicizmus, sunnitský islam. V rámci jednotlivých základných prúdov kresťanstva sa najvýraznejšie uplatňuje katolicizmus, ku ktorému sa hlási 39,3 % obyvateľov. K pravosláviu sa hlási 22,9 % a k protestantizmu 11,8 % obyvateľov. Z mimokresťanských cirkví má výraznejšie zastúpenie islam (4,3 %) a judaizmus (0,4 %). Z hľadiska konfesijnej štruktúry obyvateľstva je možné Európu rozdeliť na 5 religiózno-geografických regiónov: severnú, západnú a juhozápadnú, juhovýchodnú, východnú a strednú Európu. Podľa S. P. Huntingtona (1993) je súčasný svet multipolárny a multikultúrny. Po skončení studenej vojny bola rivalita superveľmocí nahradená rivalitou civilizácií. Hovorí aj o strete civilizácií, kde najpravdepodobnejším ohniskom bude miesto a územie, kde sa dotýkajú odlišné civilizácie (Hungtington, 1993, Ištok, 1997). Ide o rozdiely, ktoré sú či už vo výchove detí, chápanie prírody, Boha. „Mnohí ľudia sa na základe kultúrneho odcudzenia a sklamania zo Západu, spôsobeného sociálno-ekonomickými procesmi modernizácie a globalizácie, stále výraznejšie rozpomínajú na svoje vlastné náboženské korene“ (Hungtington, 1993, 1996). Ako sa dá vyhnúť takémuto konfliktu? Podľa Hungtingtona je to možné vtedy, keď politici príjmu takú politiku, ktorá bude rešpektovať rozličné kultúrne a civilizačné hodnotové predstavy a náhľady. Religiózny obraz Slovenska na začiatku tretieho milénia Ako vyzerá religiozita na Slovensku? Ak sa pozrieme na sčítanie ľudu, domov a bytov v roku 1991, tak podľa tohto výskumu je vidno, že odpovede respondentov sú poznačené predchádzajúcim obdobím náboženskej neslobody a to sa odzrkadlilo na vysokom počte obyvateľov, ktorí sa k tejto otázke nevyjadrili. (917 865 – t. j. až 17,4% z celkového počtu obyvateľov SR). Podľa posledného sčítania ľudu, domov a bytov v r. 2001, to vyzerá nasledujúco: Na báze výsledkov sčítania ľudu, domov a bytov v r. 2001 je možné identifikovať viaceré základné trendy vo vývine religiozity obyvateľstva SR. Ako vo svojej analýze hovorí pán Matlovič, je možné vidieť tri výrazné zmeny: 1. Výrazný pokles počtu a podielu obyvateľov, ktorí sa k otázke svojej náboženskej orientácie nevyjadrili. Kým v r. 1991 bolo nezistených 917 865 obyvateľov, t. j. 17,40% z celkového počtu obyvateľstva, v r. 2001 to bolo už len 160 598 obyvateľov, t. j. 2,98% obyvateľov SR. Nezistení teda zaznamenali pokles o 14,42%. Tento fakt nám umožní lepšie interpretovať súčasnú religióznu štruktúru obyvateľstva a zároveň sa pokúsiť aj odpovedať na otázku, akým spôsobom sa táto početná skupina obyvateľov v ostatnom decéniu profilovala. 2. Výrazný nárast počtu a podielu veriacich obyvateľov z celkového počtu obyvateľov SR. Kým v r. 1991 sa k veriacim (za veriacich považujeme celkový počet obyvateľov znížený o počet obyvateľov bez vyznania a o počet nezistených obyvateľov) prihlásilo 3 840 949 osôb (72,82%), v r. 2001 to bolo už 4 521 549 osôb (84,05% z počtu obyv. SR). Miera religiozity obyvateľov Slovenska teda vzrástla o 11,23%. 3. Mierny nárast počtu a podielu obyvateľov bez vyznania z celkového počtu obyvateľov SR. Kým v r. 1991 sa do kategórie bez vyznania zaradilo 515 551 obyvateľov (9,77%), v r. 2001 to bolo 697 308 obyvateľov (12,96% z celkového počtu obyv. SR). Podiel obyvateľov bez vyznania na celkovom počte obyvateľstva SR teda vzrástol o 3,19%. Z uvedených zmien vyplýva, že podstatná väčšina (viac ako tri štvrtiny) obyvateľov, ktorí sa pred desiatimi rokmi zdráhali deklarovať svoju náboženskú príslušnosť, sa priklonila k veriacim a menšia časť(menej ako štvrtina) sa priklonila k obyvateľom bez vyznania. Naznačuje nám to, že v živote slovenskej spoločnosti na konci druhého milénia postupne rástla úloha náboženstiev. Z hľadiska absolútneho prírastku vyznávačov najväčší nárast zaznamenali rímskokatolíci, ktorých počet sa v r. 1991-2001 zvýšil o 520 737. Na druhom mieste boli evanjelici a. v., ktorých pribudlo 46 461 (6,8% z celkového prírastku veriacich) a na treťom mieste gréckokatolíci, ktorí zaznamenali prírastok 41 098 vyznávačov (6,0% z celkového prírastku veriacich). Reformovaných kresťanov pribudlo v ostatnom decéniu 27 190 (4% z celkového prístaku veriacich) a pravoslávnych 15 987 (2,3% z celkového počtu veriacich) Podľa rozličného stupňa prírastku vierovyznania rozdelil Matlovič cirkvi nasledovne: a) vierovyznania s veľmi výrazným prírastkom (200 a viac %) – tu je možné zaradiť Kresťanské zbory na Slovensku, Apoštolskú cirkev na Slovensku, Československú cirkev husitskú a Židovské náboženské obce. Najväčší prírastok zaznamenali Kresťanské zbory na Slovensku, ktorých počet vyznávačov sa takmer zdesaťnásobil. U tejto náboženskej spoločnosti ako aj u Apoštolskej cirkvi na Slovensku sa možno domnievať, že nárast bol podmienený významnou misijnou činnosťou. V ďalších dvoch prípadoch je to skôr návrat k tradičnej identite, ktorú sa príslušníci týchto vyznaní zdráhali deklarovať pred desiatimi rokmi. b) vierovyznania s výrazným prírastkom (150% – 200%) – tu možno zaradiť Cirkev adventistov siedmeho dňa, Starokatolícku cirkev, Náboženskú spoločnosť Jehovovi svedkovia, Cirkev bratskú, Evanjelickú metodistickú cirkev. U týchto religióznych útvarov ide s najväčšou pravdepodobnosťou o výsledok intenzívnej misijnej činnosti. Výnimkou môže byť Starokatolícka cirkev, u ktorej nárast mohol byť podmienený návratom k tradičnej identite. c) vierovyznania so stredným prírastkom (125% – 150%) – tu zaraďujeme Pravoslávnu cirkev, Bratskú jednotu baptistov a Reformovanú kresťanskú cirkev na Slovensku. Do tejto skupiny patria aj dve z piatich veľkých cirkví na Slovensku. V obidvoch prípadoch je nárast spôsobený pravdepodobne návratom k tradičnej identite. U baptistov ide skôr o výsledok úspešnej misijnej činnosti. d) vierovyznania s malým prírastkom (100% – 125%) – tu zaraďujeme Gréckokatolícku cirkev, Rímskokatolícku cirkev a Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku. Ide teda o zvyšné tri veľké cirkvi, u ktorých je nárast spôsobený skôr návratom k tradičnej identite. Nemožno vylúčiť efekty misijnej činnosti, tá však zrejme len v malej miere oslovila vyznávačov iných vyznaní, skôr zvýraznila efekt návratu k tradičnej identite. e) vierovyznania s úbytkom (pod 100%) – do tejto skupiny sa zaradila len kategória iných vierovyznaní. To poukazuje na to, že pôsobenie nových cirkví a náboženských spoločností na našom území nezaznamenalo v ostatnom decéniu výraznejšie úspechy. Na Slovensku má teda náboženstvo stále dôležitú úlohu. Nech teda tieto čísla nie sú iba štatistikou, ale aj skutočným zámerom ľudí žiť podľa viery.