Ročník 2007

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 03. jún 2009 Napísal: Mgr.Martin Spišiak
Dátum uverejnenia Prečítané: 3596x
Vytlačiť

Existuje kresťanská spiritualita. Rozhodnutie prijať Kristov životný štýl za svoj nazývame nasledovanie. Ježiša nasledujú Peter aj Pavol, Judáš aj Jakub, Lévi aj Magdaléna. Čo meno, to povahový prototyp a predsa nestráca nasledovanie svoje charakteristické rysy. Ktoré sú to? Ježiša nasledujú aj osobnosti rozličných historických epoch a kultúr. Nasleduje ho Augustín, Franzišek aj Ignác, aby sme menovali aspoň najznámejšie protikalady katolíckych dejín. Ježišova cesta je univerzálne ľudská, zlučiteľná s každým charakterom a každou dobou. Všetky cesty za Kristom, všetky možné interpretácie musia mať dva základné charakteristické rysy, ktoré tvoria zároveň aj základ každej kresťanskej spirituality a to: ochotu k zmene zmýšľania, a vieru v evanjelium. Umenie vidieť ciele svojich čiastkových úsilí často rozhoduje o tom, či sa človek pre nasledovanie rozhodne a či pri ňom aj vytrvá. Svedomie potom vo vlastnej réžii volí niektoré z mnohých kritérií správnosti nastúpenej cesty. Bývajú to po väčšine tie, ktoré lepšie vyhovujú osobnostnej výbave konkrétneho jednotlivca.

Porozumenie rôznym cieľom v osobnosti dozrieva niekedy veľmi pomaly a tak to vlastne aj má byť. Aj apoštoli, hoci boli vyzbrojení veľkonočnou udalosťou, svoje role hľadali, či dokonca opúšťali už raz prijaté role. Názorne to ukazuje kniha Skutkov apoštolov. Zvoliť si cieľ je teda jedným z fundamentálnych rozhodnutí a každé také rozhodnutie kladie zásadný nárok na vernú oddanosť cieľu, pokiaľ už je prijatý. Na druhej strane žiadna verná oddanosť nesmie brániť obráteniu nielen ku ešte poctivejšej radikalite realizácie, ale ku osobne pravdivejšiemu cieľu. Aj Ježiš prekračuje svoju pôvodnú rolu hlásať Božie kráľovstvo vo Izraelu v prospech univerzálnej misie.Aký zásadný bol ten obrat najlepšie ukazuje Pavlova osobná história, alebo Petrova obhajoba Kornéliovho obrátenia. Ak však osobnosť z akýchkoľvek dôvodov nedozrela k porozumeniu vlastného osobne jedinečného cieľa, má sa aspoň identifikovať s cieľom svojho spoločenstva. Aj to sa nakoniec môže prejaviť ako autentické poznanie. Jakub, brat Pána v podstate zostal pri cieli formulovanom pre Boží ľud Starou Zmluvou a predsa zohral nezastupiteľnú úlohu v dejinách ľudu Novej Zmluvy. Bolo správne vymedzenie životných cieľov bolo pre Ježiša prvým krokom pri dospelom prijatí krstu. Práve na vernosť týmto osobne zvoleným cieľom útočí jediné opísané pokušenie v Ježišovom živote. Ako môžeme prečítať v Matúšovi v 4. kapitole. Vo svojom pôsobení Kristus kládol dôraz na Božie kráľovstvo. Trpezlivo sa usiloval o to, aby ľudia okolo neho pochopili, že toto kráľovstvo je niečím reálnym, pôvabným a dosažiteľným. Markovo evanjelium charakterizuje širokú náplň verejného vystúpenia proroka a Pána Ježiša v skratke, uvedené hneď na začiatku evanjelia. Obráťte sa a verte evanjeliu. A skutočne, to je životný postoj umožňujúci Božie kráľovstvo hľadať a nachádzať. Osudné obrátenie dvoch svedkov klíčiacej viery v evanjelium, viera dozrievajúca v dôsledku pravdivejšieho obrátenia. Ježiš neprišiel svpoje okolie učiť veriť v pravého Boha – takú vieru mala väčšina súčasníkov aj bez neho. Jeho prorocká úloha mierila inam. Zdôrazňuje jadro zasunuté mnohými generáciami. Práve tomu špecifickému výberu skutočnosti hovoria jeho najbližší priatelia evanjeliom - výborná správa plná nádeje. Predovšetkým zdôrazňuje Ježiš svoju osobnou dôverou mocou modlitby i mocnými činmi a samozrejme nenúteným chovaním voči Jahvemu, že Boh je neodvolateľne Otcom. Ak vami Jahve vládne ako otec, hklava rodiny, šéf klanu. Otec totiž cíti za svojich zodpovednosť. Je otvorený potrebám svojej rodiny, je tu pre nich, nie rodina pre neho. Je otvorený preto očakáva a žiada komunikáciu. Všetko robí pre to, aby taká komunikácia prebiehala v atmosfére vzájomnej dôvery. Otec modlitbu nielen počuje, ale berie ju vážne. Sám však vie lepšie než dieťa, čo prospieva a čo nie. Aj tak však berie potreby svojho dieťaťa veľmi vážne. Rovnako vážne berie problém výchovy budúcich dedičov všetkého, čo sám vytvoril a čo mu patrí. Veriť v evanjelium znamená veriť, že taký vzťah nie je snom, ale osvedčenou realitou. Že Nebeskému Otcovi môžeme hovoriť otecko. Že potrebou otca nie je potrestať každé zlé skĺznutia alebo dokonca tzv. urážku ale zabrániť tomu, aby prípadné také skĺznutie nieslo katastrofálne dôsledky pre celý život dieťaťa. Ak je otec prísny, potom len vtedy, keby miernosť a porozumenie dieťa pokazili, rozmaznali ho. Viera v Otca podľa evanjelia je práve takým vzťahom, ktorý umožňuje komunikáciu v atmosfére dôvery a pravdy, teda v intimite domova. Je vzťahom nielen pritakaním. Je činom a plodným činom nielen kapituláciou logiky pred výnosmi magistéria. Viera v také evanjelium otvára nádej, o ktorej sníva i odvážlivec ako Izaiáš. Dnešný človek trpí nie len nedostatkom pravej otcovskej autority, postráda taktiež domov. Ježiš potvrdzuje svoje presvedčenie, že otcovský dom je domovom nielen pre zbožných, ale aj pre tých, ktorí pôvodne Boží zákon z priamej bohoslužby vylučoval pre ich závažné nedostatky. V kráľovstve budú doma nielen chudobní, Bohom nepožehnaní, chromí, slepí, bezprávni, z kultúrneho života apriori vylúčení, ale aj gój, nežid, zdržujúci sa na okraji spoločnosti. Patrí do domu Božieho, lebo Boh ho získal kúpou, ako čítame v prvom liste sv. apoštola Petra. Stali sa tak Božím majetkom, ale nie vecou nástrojom vládca ako to patrilo k otrockému stavu každého kúpeného. Boli kúpení ako dedičia, podobne ako Abrahám získal svojho majordóma otroka Eliezera, až sa naplní čas budú plnoprávni. Práve tak jedná so svojimi priateľmi Ježiš. Ako s rovnoprávnymi ako s takými, s ktorými môže a smie sadať k spoločnému stolu, k jedlu a pitiu. Ako s takými, ktorým sú ich neoddiskutovateľné viny už prepáčené. Viem v evanjeliu, ako evanjelium prijal ten, kto prijal Ježiša ako svetlo v únavnej neistote minulosti. Kto nachádza nádej a schopnosť jednať zmeniť osud. Ak nebudí táto viera k činu, nie je ale sebaklamom a modlárstvom. Viera v evanjelium znamená, že láska je silnejšia než všetky plané istoty. Moc, úspech, bohatstvo. Že je tiež mocnejšia než priepastné ľudské neistoty, ktoré každého niekedy zo zálohy vyrazia. Že je mocnejšia než strach. Že skutočná láska prežije smrť nielen fyzickú, ale aj mravnú – vyobcovanie, drogy, rozpadnuté manželstvá, žiarlivosť. A láskou rozumie Ježiš práve byť tu pre druhých, byť s nimi.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2007Poznáme svoju vieru?