Ročník 2007

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 03. jún 2009 Napísal: Mgr.Martin Spišiak
Dátum uverejnenia Prečítané: 3346x
Vytlačiť

Na minulých stretnutiach sme si rozoberali tému, či existuje a v akej forme, kresťanská spiritualita, a dnes máme takú nadväznú tému – či existuje a v akej forme kresťanská etika, či etická povinnosť. Kto čítal Dostojevského dielo Zločin a Trest, ľahko si pripomenie situáciu, ktorá nastala vo chvíli, keď bol za vraždu, ktorú spáchal Raskoľnikov, bol odsúdený na nútené práce niekto úplne iný, nevinný. Raskoľnikov zistil, že sa v jeho duši vynorila výzva – musíš ísť pred súd a povedať celú pravdu. Keď sa jedného z horolezcov, ktorý zdolal Mount Everest spýtali, prečo tam išiel, odpovedal, že musel ísť, lebo je to najvyšší štít sveta. A zasa Emanuel Kant konštatoval, že dve veci ho privádzajú do úžasu: hviezdy – nebo nad nami a mravný zákon v nás.

Jestvuje v nás cit pre povinnosť, zaväzuje nás vykonať niečo, čo je pre nás občas nepríjemné, niekedy úplne nevýhodné. Musíme pomôcť chorému, invalidovi v autobuse musíme uvoľniť miesto, musíme vrátiť to, čo sme si požičali, aj keby na to ten, čo nám to požičal, na to dávno zabudol. Musíme sa vzchopiť k nejakej veľkej ťažkej úlohe. Cit pre povinnosť nás k niečomu núti. Spája náš život s nejakou hodnotou. Tu vzniká otázka, že čo je to hodnota, odkiaľ sa vzala a ako ju pomenovať. Nie je ňou predsa ani to, čo je výhodné, ani to, čo je príjemné, ani to, čo si slobodne vyberáme. V čom je teda tá hodnota? Kresťanská etika odpovie poukázaním na dve základné sféry hodnoty. Podľa nej je najvyššou hodnotou Boh a človek. Tak prichádzame k hlavnému bodu kresťanského učenia o základoch mravnosti. Má sa nám ozrejmiť konečný zdroj rozhodnutia, v ktorom niečo nazývame zlo a niečo dobro. Teda Boh a človek. Čo to znamená rozmenené na drobné? Boh je najvyššou a absolútnou hodnotou, ktorá v človeku vyvoláva rôzne etické povinnosti a stanoví záväzok všetkých plniť. Boh nie je nejaký mohutný do seba uzavretý elektronický mozog, zaizolovaný tisíckami izolátorov od sveta, ktorý ho obklopuje pohltený mechanizmom vlastného elektronického života, dobrovoľne slepý k osudu ľudstva. Boh je osoba, teda je najvyšším žijúcim dobrom, najväčšou radosťou, najväčšou krásou. Akékoľvek dobro, krása aj radosť, zasiata v stvorení, je len predzvesťou, predchuťou toho, čo sa nachádza v Bohu. Preto sa hľadanie dobra, krásy a radosti končí v nájdení Boha. Z každodenného života dobre vieme, že krásu, ktorá je pominuteľná, musíme chrániť. Podobne vieme, že máme milovať ľudí. Prostredníctvom dobra sa stávame hodnými lásky. Musíme sa tešiť, keď nám niekto prejaví dôveru. Vtedy sa nepýtame, či je to príjemné, výhodné, alebo veselé. Vieme, že je potrebné, aby bolo milované to, čo je hodné lásky. Presne tak je to s Bohom. On je najväčšou etickou hodnotou, lebo je najväčším dobrom. Nám pramení staré prikázanie: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a zo všetkých síl. Tieto slová neznamenajú nič iné, ako to, že dobré je to, čo nás skutočne vedie k Bohu a zlé je to, čo nás od neho vzďaľuje. Druhá etická zásada sa zakladá na druhej hodnote – na človeku. Pristavme sa trošku pri tej otázke – čím je náš blížny? Predovšetkým nikdy neprenikneme do komôrky jeho duše tak, aby sme ju videli v úplnom svetle a nikdy nevyčerpáme všetky poklady hojnosti, ktoré sú v nej. Dno nášho blížneho je pre náš rozum nedosiahnuteľné. Dosiahnuteľné je pre lásku, ale to nie je teraz dôležité. Okrem toho je blížny odrazom Boha, je to duša i telo, sloboda, svätosť, tajomstvo povolania. Čiže blížny je bytosť, ako sme my. Tento blížny tvorí vlastne určitú hodnotu. Jeho dno obdivuj nad tým čím je, nad tým, čím by mohol byť. Je úctyhodný. Pretože je Božím dieťaťom, naša láska k Bohu musí prechádzať láskou k nemu. A na tejto skutočnosti sa zakladá druhá poučka, definícia kresťanskej etiky: Miluj svojho blížneho ako seba samého. Inak povedané: Daj blížnemu to, čo mu patrí a ešte inak: je dobré, keď sa dáva blížnemu to, čo mu patrí. Nedali by sa však obe zásady nejako zhrnúť do jednej? Možno je možné nájsť jednu základnú zásadu z ktorej by vyplývala celá kresťanská etika. O človeku nemožno povedať, že je, pretože sa nachádza v štádiu nepretržitého stvárňovania. Zmysel stvárňovania spočíva v tom, aby sa človek z osoby, akou je svojou povahou, zmenil na osobnosť. To znamená, aby dosiahol úplný rozkvet svojich duševných a telesných síl. Čím väčšmi je človek osobnosťou, tým viac je človekom. Vývoj človeka od jedinca k osobnosti prebieha vďaka tomu, že človek upriami svoj život na najväčšiu hodnotu, čiže na Boha a vďaka tomu dá druhému to, čo mu patrí. Vďaka zapojeniu oboch mechanizmov vnútorného života lásky k Bohu a lásky k ľuďom sa jednotlivec stáva osobnosťou, čiže plnohodnotným človekom. A tak môžeme uviesť definitívnu hlavnú morálnu zásadu, na ktorej je postavená celá etika. Dobré je to, čo je priaznivé pre zdokonalenie ľudskej osoby. Zlé je to, čo jej dokonalosť znižuje. V tejto zásade sú zahrnuté ešte iné. Čím je teda prežívanie etickej povinnosti? Je odpoveďou tomu, ktorý k sebe dávnym priťahuje spôsobom svoje stvorenia. Je inštinktívnou odpoveďou na hodnoty, ktoré pre nás tvorí náš blížny. Ale napokon nie je ničím iným ako vnútornou potrebou premeny seba samého, ktorá sa spravuje potrebou rastu, zdokonaľovania, potrebou stať sa sebou. Zvláštny je ten cit pre povinnosť. Do úžasu priviedol Emanuela Kanta, iných viedol na najvyšší štít sveta, Raskoľnika priviedol k dverám súdu. A my? Uvoľníme miesto invalidovi v autobuse, odvoláme vyslovené ohováračky, vrátime požičané peniaze, a nekonáme tak ani pre potešenie, ani kvôli výhodám. Často proti nim a navzdory radosti. Konáme tak, lebo sa to musí. A to je hodné obdivu. Len jedno potrebné nezabúdať, že v každom „musí sa“, znie náročná výzva, aby sme sa zbavili toho, čo je neľudské a stali sa úplnými ľuďmi. Jednoducho pravými ľuďmi. Jedným z najzákladnejších pojmov kresťanskej etiky je pojem prirodzeného zákona, to jest zákona, ktorý od prírody prislúcha ľudskej osobe a nepotrebuje byť vynesený špeciálnymi inštitúciami. Čím je prirodzené právo? Aký je jeho etický význam? Spomeňme na roky, kedy sme boli ešte deťmi, či ešte lepšie, obráťme pozornosť na deti, ktoré sa ocitnú v dosahu nášho pozorovania. Čo sme robili my sami? Čo robí každé dieťa, keď vycíti, že sa s ním zaobchádza nespravodlivo? Za dobrú odpoveď získa horšiu známku, za podľa jeho vnímania dobré činy pokarhanie? Vtedy spontánne protestuje. Je rozľútostené a všetkým bez výnimky oznamuje obrovské množstvo krivdy, aká sa mu udiala. To isté robia koniec koncov aj starší. Avšak je to veľmi zaujímavé, odkiaľ môže dieťa vedieť, že každému treba dať to, čo mu patrí. Odkiaľ vie, že mu za dobrý čin patrí odmena a nie trest. My to odkiaľ vieme? Nie na základe kódexu, lebo ten sme ako deti nečítali. Záležitosť je o to zvláštnejšia, že všetci ľudia v tomto ohľade zmýšľajú rovnako. Odpoveď je jednoduchá. Človek má vedomie vlastnej prirodzenosti a z nej čerpá neobmedzený cit pre svoje základné práva a povinnosti. Aby sme to lepšie pochopili, uveďme si obraz: každý z nás má doma rádio. Vieme, že je to zariadenie slúžiace na premenu elektromagnetických vĺn na akustické, ktoré môžeme počuť našim sluchom. Z tohto dôvodu patria rádio prijímaču isté práva, ktoré musí každý vlastník prísno rešpektovať, ak ho nechce zničiť. Nemožno ho napríklad držať ponorený vo vode, treba ho zodpovedne zapojiť do elektrickej siete, nemožno ho dávať do ohňa a tak ďalej. Základom pre isté práva, ktoré regulujú spôsob zaobchádzania s aparátom, je samotná štruktúra veci. Podobne patrí k prirodzenej schopnosti automobilu schopnosť pohybovať sa z miesta na miesto, k prirodzenosti uhorky, že nespieva, ako to povedal vo svojom vtipnom verši Jozef Tischner. Ak uhorka nespieva, to v žiadnom období, zjavne z vôle neba ani nemôže. Rovnako nepatrí k prirodzenosti rádia, aby prenášalo televízny signál a k prirodzenosti auta, aby sa rozprávalo s chodcami. Každá vec vlastní okruh svojich práv, ktoré sú prirodzene zakotvené bezprostredne v jej vlastnej štruktúre. Podobne je to aj s ľudskou bytosťou. Aj človek má svoju vlastnú prirodzenosť, ktorá je spoločná pre všetkých ľudí a preto je v zásade nezmeniteľná. Človek je zmyslovo - rozumová bytosť. Ako taký má celý rad práv a povinností zakotvených vo svojej prirodzenosti, práv najzákladnejších a najpôvodnejších, než všetky uzákonené práva. Oni sú totiž nezmeniteľné, pretože ľudská bytosť je stále rovnaká. Človek je vždy a všade zmyslovo rozumovou bytosťou. Tie práva sú všeobecne známe, aj keď s rôznym stupňom zrozumiteľnosti. Jedinou chybou je, že sú všeobecné a že často v konkrétnych prípadoch nestačia. Príkladom prirodzeného práva sú tvrdenia: daj každému, čo mu patrí. Konaj dobre, chráň sa zla. Za zločin patrí trest. Ďalej je to právo osobnej slobody, právo na prácu, právo na život. Za tieto práva bude človek bojovať na strane života, aj keby ho k tomu nenútil nijaký písaný kódex. Keď sa pred človekom objaví perspektíva narušenia jeho prirodzených právomocí brániť sa, ako keby bola ohrozená jeho ľudskosť. A skutočne prirodzené právo vytyčuje najelementárnejšie podmienky života ľudskej osobnosti. Ako také stojí v základoch všetkých kódexov. Vráťme sa ešte na chvíľu k dieťaťu. Skúsme mu povedať, že s ním budeme zaobchádzať nespravodlivo, a že ono na to musí pristúpiť, lebo je malé a slabé a máme nad ním moc a tak ďalej. Všetci cítime, že dieťa bude protestovať. Ohradí sa v mene nejasne pociťovaného prirodzeného zákona. Pretože prirodzený zákon je základným a najpôvodnejším právom človeka všetky iné zákony s ním musia byť v zhode. Každý kódex, ktorý je v rozpore so zákonom, nezaväzuje vo svedomí. Tieto európske zákony poplatné štátnemu utilitarizmu, neospravedlňujú zločiny spáchané v jej mene. Cisárske dekréty, ktoré zakazovali kresťanom náboženstvo, nezaväzovali vo svedomí. Rovnako zákony útočiace na právo, na život každého človeka bez ohľadu na jeho vek. Všeobecná zásada znie, aby pozitívny zákon zaväzoval vo svedomí, musí byť v súlade s prirodzeným zákonom. Pretože je prirodzený zákon všeobecný, a často v konkrétnych prípadoch nepostačuje, musia ho dopĺňať mnohé pozitívne zákony, medzi ktorými sa nachádzajú zákony štátu, cirkevné, zvykové a podobne. Pre kresťana zahŕňa prirodzené právo ešte jeden aspekt. Kresťan vie, že Boh sa zjavil svetu dvomi spôsobmi. Aktom stvorenia a cez zvláštne zjavenie Starého a Nového Zákona. Boh vo viditeľných veciach zanecháva stopu celkom podobne ako sa prejavuje zámer konštruktéra pri konštrukcii elektromagnetického prístroja. A tak stojíme pred tajomstvom našej vlastnej prirodzenosti. Pred základnou otázkou, čím je človek. Pred úlohou, ako si vytýčiť šírku a dĺžku životného priestoru, ktorý je potrebný na to, aby sme žili a rozvíjali sa. Odhaľujeme elementárne zákony svojej vlastnej individuality. Odkrývame to minimum, bez ktorého nemôžeme byť. To, čo musí byť, čo je konečné. Objavenie prirodzeného zákona, je objavenie práva, ktoré je dané Bohom. Prirodzený zákon, je obrazom najvyššieho Božieho zákona, ktorý je v nás.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2007Etická povinnosť