A tak sa v romantickej nálade pýtam, prečo som počula toľko názorov na šialenstvo muža, ktorý sa raz prechádzal, ako zvyčajne, pričom však, nezvyčajne, zdvihol hlavu hore do okna, v ktorom sa neskoro v noci svietilo a všimol si... Plakala tam cudzia rovesníčka. Niektorých z nás asi štve, čo pohne aspoň tú americkú dušu, ktorá si dovolí, pretože na to má (prostriedky Hollywoodu je hlúpy otáznik), záujem byť úprimná. Prečo by nemohli po svete kráčať ľudkovia, ktorí by sa chceli dozvedieť o tom, čo sa deje okolo nich?

Chýba mi, strašne rada by som „ho“ stretla. Nie princa z rozprávky, ale človeka bez titulu, lebo verím, že taký je. Sú ľudia, ktorí liečia, prekvapujú i potrebujú. Tento filmový hrdina chcel vidieť, ako sa iní tešia. Občas daroval kvety len tak, bez vysvetľovania a menovania, kto je alebo prečo to robí. Záležalo mu na budíčkoch a skvelej ponuke duše a vnútra, skrytosti. Kytice, rozprávky, hlad, ktorý ich v nás počúva, príležitosť dopisovať vlastné univerzálne riadky... Vývoj nie je bezpečný linajkový príbeh, ale predsa... Máme požehnanie - múzu, ktorá z nás loví úžasné farby, prečo sa chceme vyjadriť do bláznivého vyjasnenia. Lebo. Niekedy sa pýtam, či sme naozaj neschopní precítiť tú iskričku fantastických vecí, láskavosti a súcitu... Či to, čo žijeme v čase a v priestore, ktoré sme sa rozhodli nejakým spôsobom overovať (veda), uschovávať (história), či je toto realita. Tu je veľmi smutná a zranená duša, ale čo schytá... A pritom si pýta naše tajomstvá... milosrdná metafora... tak ťažko prijímame úsmev srdiečka, ktorý premaľováva tieseň a reštavruje za bolesťou... Smutných ľudí je viac ako odvážnych bláznov. Neviem, prečo sa nechceme zblázniť do lásky, prečo nám záleží na Jeho práve súdiť, prečo potrebujeme fungovať naopak. Sen je najskôr... Slovo je nosný kamienok aj v takých oblúkoch ako vyspievaný priestor nemého šera, kde horíme pre lásku a kde bolí iné ticho... Na tomto svete máme len chvíle polepené do nádhernej mozaiky, vďaky za všetko, čo si nám dal, Pane. Dostali sme cit, ochotu, vrúcnosť, ľudskosť, čiže to rovnaké, čo nikdy nie je zlé. Dostali sme zmysly, výzvy, rozum, vášne a ak sme v ich dávkach rozdielni, ani to nie je zlé. Lebo, stále nás spájaš Ty, Bože.

Eva Sládeková