Rodina v dnešnej postmodernej dobe zažíva mnoho úskalí. Už nie je jedinou, ktorá zabezpečuje legitimizáciu sexuálneho správania sa ľudí. Mnoho ľudí si povie, na čo mi bude ten kus papiera, kvôli ktorému si musím vystáť dlhý rad na matrike, meniť si občiansky preukaz a iné doklady? Okráda ma to o čas a čas sú peniaze. Stojí mi to za to? Aj tak môjho partnera ľúbim, všetci to vedia, na čo potom toľké cavyky? Načo sa potom sobášiť?Čo to vlastne tá postmoderna ale je? Je to nová éra začínajúca po moderne, alebo celkom nezávisle sa vyvýjajúci smer? Čo je jeho hlavnou charakteristikou? Ako hovorí francúzsky sociológ Mafessoli, ide predovšetkým o zmenu v obraznosti.

Prométeovský princíp moderny nahrádza dionýzovský princíp: „skôr než dominovať nad svetom, skôr než želať si jeho transformáciu či zmenu, sa postmoderný človek pokúša o spojenie so svetom pomocou kontemplácie. Prevláda estetický, ekologický náhľad, politická ne-aktivita", orientácia na prítomnosť a rast hodnoty zážitkov spolubytia - modernou zaznávanej sociality"(Maffesoli, 1993a: 9; http://members.chello.sk/zuzakusa/Vidstatf.rtf) Každý si subjektívne zhodnotí, čo je dobré a čo zlé, čo je krásne, čo nie a na základe toho potom pristupuje k veciam. Charakteristická je orientácia na prítomnosť, strata viery v pokrok, vyhľadávanie neformálnych spoločenstiev. Každý má svoju pravdu, svojho Boha, svoj životný štýl, do ktorého mu nik nezasahuje. Kam až ale takáto spoločnosť môže zájsť? Náboženstvo sa stáva akýmsi „private religion“- už nemusím chodiť do kostola, aby som deklarovala svoju náboženskú orientáciu. Nemusím vyhľadávať takéto spoločenstvo, aby som sa poradila a porozprávala spolu s inými. Môžem ostať v nedeľu doma, pomodliť sa, poprípade pozrieť si v televízii omšu a tým je všetko vybavené. Záleží predsa na tom, ako žijem. Áno, záleží. Ale ak sa človek nestretáva so svojou komunitou, rýchlo sa stane izolovaný, osamelý, odcudzený voči ostatným. Je nám to potrebné? Koľko vzniká slovami Durkheima egoistických samovrážd kvôli odcudzeniu sa voči spoločnosti a nezvládnutiu vlastných problémov? No máme na druhej strane odvahu sa zdôveriť s vlastnými problémami niekomu cudziemu? Vieme za ním prísť a povedať – toto sa mi stalo, prosím, pomôž! Máme tú odvahu ísť za duchovným a povedať to práve jemu? Neberieme ho skôr ako človeka, ktorý stojí len za kazatelnicou a okolitý svet ho nezaujíma, alebo nemáme strach, aby sa nebodaj len nedozvedel niečo viac o mne? Aké sú potom úprimné a pravdivé naše spovede? Čo dobré nám prináša dnešný svet? Pomáha nám v niečom, alebo nás ženie do úzkych a snaží sa z nás vyťažiť čo najviac? Hľadanie miesta v živote človeka je veľmi dôležité a určite nie ľahké. Človek je obklopený mnohými javmi, ktoré si nevie vysvetliť, alebo na ktoré nemá pri tomto uponáhľanom spôsobe života vôbec čas. Je teda možné sa niekam zaradiť a žiť pokojný život bez toho, aby sme denodenne zažívali stres, umierali na srdcovo-cievné ochorenia, alebo akékoľvek iné civilizačné choroby?