Tak na nás v evanjeliu volá Ján Krstiteľ. Ale kam nás to posiela Ján Krstiteľ? Kam že máme pripraviť cestu?
Máme si teraz v advente predovšetkím urovnať cestu do vlastného srdca. Ku svojmu vlastnému „Ja“ jednu cestu poznáme dobre, tá je dobre vyšlapaná. Je vyšlapaná za tým, čo je mi príjemné. Ján si myslí, že je načase, aby sme sa obrátili opačným smerom – aby sme hromadou lásky zahrnuli priepasti sebeckosti a silou pokory prerazili kopce hnevlivosti, pýchy či iných podlostí, ktoré nás niekedy ovládajú. Že namiesto libovania si v tom aký sme spokojný so svojím životom máme obrátiť pohľad na seba, aby sme sa uvideli aký sme, bez společenskej masky. Nie že by sme nosily naozaj nejakú masku aby sme niekoho oklamali. To nie. Ale sami dobre viete, že nikedy akoby sa nám dobrá nálada, láskavosť minula. A je rovnako zlé ak sa nám minie pre našich najbližších doma ale aj pre suseda na parkovisku. Preto si ďalej máme urovnať cestu k bližnemu.
Bežné a dobre vyšlapané sú cesty ku zneužitiu blížneho. Poznáme mnoho prostriedkov a zpôsobov, ako bližneho využiť ku svojmu prospechu. A vôbec nemyslým žiadne okaté a plánované oklamanie iného človeka. To dokáže odsúdiť aj svätská spravodlivosť, ktorá napĺňa naše väznice a udeľuje pokuty. Stačí ak si spomenieme na najmänšiu scénku kedy sme hoci zagánili na predavačku v obchode s myšlienku, :Keby som ja robil svoju robotu takýmto tempom tak by som si nič nezarobil.
Ján si ale myslí, že je načase, aby sme se obrátili opačným smerom - na cestu služby bližnemu, na cestu odpustenia blížnemu, na cestu pomoci blížnemu. Tiež máme urovnať svoju cestu k Bohu.
Akú poznáš cestu k Bohu? Mnohí poznajú len tú, po ktorej sa rozbehnú, keď niečo potrebujú: „Pane Bože, pomôž! Pane Bože, zariaď toto, urob tamto!“ - Aj cesta do kostola je niekomu akýmsi výmenným obchodom: „Ja ti dám, Bože, túhto pobožnosť, ty sa za to ukáž uznalý a daj mi za to toto!“
Ján si myslí, že je načase, aby sme sa aj na tejto ceste obrátili. Aby sme nehladeli na Boha ako na obchodného partnera, pojisťovacíeho agenta proti živelným a životným pohromám, ale aby sme se vydali na cestu k nemu s pokornou a dôvernou láskou ako deti k Otcovi.
Prečo sa nám ale stáva, že toto všetko robíme? Sme zlí? Nie, nie sme zlí. Možno ale máme málo lásky. Spomeňte si na pár dní dozadu a skúste nájsť chvíle, o ktorých môžete povedať: Tu som nerobil nič iné iba prijímal lásku. Ak sa hľadá ťažko, tak vezmite dnes svojho partnera, blízkeho človeka za ruku a čerpajte, čerpajte a dávajte tak dlho ako sa len dá. Čerpajte od seba a spoločne od Svätého ducha.
Pýtate sa kto Vám v tom pomôže?
Na cestách, na zájazdoch do neznámych nových krajin mávame so sebou skúseného sprievodcu. Ten cestu pozná, ten se všade vyzná, ten se stará, aby sme správne došli, aby sme z cesty mali čo nejlepší úžitok.
Na ceste do vlastného srdca, na ceste k bližnemu, na ceste k Bohu Otcovi máme tiež zdatného sprievodcu. Sám Otec nám ho posiela naproti - a to je radostné posolstvo adventu: že Otec nám posielá svojho Syna, aby nás viedol životom a priviedol k Nemu.
A ako k nám tento sprievodca prichádza? Nie v sile, nie v moci, ale v podobe dieťaťa. Cesta dieťaťa je i pre nás cestou k Otcovi.
Je napísané: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“.
Čo pod tým máme rozumieť, ako ísť životom cestou dieťaťa? Pozoruj dieťa, jeho úprimnosť, jeho lásku, jeho radostnosť a veselosť a budeš poznať odpoveď. Od Božieho Dieťaťa, v Betlehéme, sa môžeme učiť radosti na sviatky, radosti z dávania, radosti z obdarovania.
Advent je čas detí. Advent môžeme správne prežiť len po spôsobe detí. Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.
Prorokom na púšti sveta v tohtoročnom advente nech sme teda my - miesto Jána Krstiteľa. Nech naša radostnosť káže našemu okoliu radostnú správu, že náš Vykupiteľ už prichádza. Že je čas mu pripravovať cestu do nášho srdca.
Abba Ján z Kellie nám hovoril tento príbeh: V Egypte žila jedna veľmi pekná a bohatá kurtizána, ku ktorej prichádzali samí vznešení a mocní ľudia. Jedného dňa sa ocitla pri chráme a chcela vstúpiť dnu. Subdiakon stojaci pri vchode jej nechcel dovoliť vojsť a hovoril: “Nie si hodná vojsť do domu Boha, lebo si nečistá.” Biskup počul ich škriepku a vyšiel von. Kurtizána mu povedala: “Nechce ma pustiť do chrámu.” Biskup jej na to povedal: “Nie je ti dovolené vojsť, lebo nie si čistá.” Naplnila sa ľútosťou a povedala: “Odteraz už nebudem smilniť.” Biskup jej povedal: “Ak sem prinesieš všetko svoje bohatstvo, budem vedieť, že už sa viac nedopustíš smilstva.” Priniesla svoje bohatstvo a biskup všetko spálil v ohni. Ona potom vošla do chrámu, plakala a vravela: “Ak sa mi toto stalo tu dolu, čo všetko by som stratila tam hore?” Tak sa obrátila a stala sa vyvolenou nádobou.
Advent je časom, kedy nie zo svojich domov, ale najmä zo svojho srdca máme povynášať všetko čo nás hyzdí. Povynášať a spáliť. Netreba hádať ani sa nikoho pýtať. My to vieme, každý z nás veľmi dobre vie čím najviac ubližuje pánu Bohu, svojim blížnym a teda aj sebe.
Teraz sa modlime, prosme o to, aby bol teraz ten čas kedy dokážeme raz a navždy skoncovať so všetkým zlým, ktoré v nás ešte zostáva.

Autor:

Pasáže v mojom príhovore sa môžu v rôzne veľlkej miere zhodovať s prácami iných autorov. Začal som vpisovať zdroje až od istého času, pretože materiál pôvodne slúžili len na homiletické účely mojej farnosti. Ďakujem za porozumenie.