Bohoslužba, aj keď je vlastne centrom života kresťanov, patrí medzi menej chápané skutočnosti a to práve medzi kresťanmi. Dôvodov, prečo je tomu tak, je určite dosť. Sú to akiste aj objektívne dôvody, ako je napríklad slabá výpovednosť jej symboliky, alebo aj jej „opotrebovanosť“, pretože v priebehu mnohých storočí mnohé symboly v spoločnosti stratili svoj pôvodný význam a tak už nie sú schopné osloviť moderného človeka. No myslím si, že tie najpodstatnejšie dôvody, prečo sa pre mnohých kresťanov stala bohoslužba niečím mŕtvym a nezáživným, treba hľadať na subjektívnej úrovni. Totiž samotní kresťania prejavujú nízky záujem o liturgiu, pristupujú k nej s predsudkom nezáživnosti a stereotypu a málo sa v nej vzdelávajú. Nemyslím si, žeby bohoslužba bola nudná a nezáživná, ale „plášťom“ nudy a nezáživnosti sme ju pokryli my sami svojim vlastným postojom. G. K. Chesterton v jednej zo svojich esejí opisuje príbeh ako v jednom anglickom prístave nastúpil na loď, ktorá smerovala k brehom Francúzska, avšak všetkým cestujúcim na ich údiv rozprával, že sa vlastne vydal na výlet do jednej prekrásnej a čarovnej krajiny, ktorá oplýva množstvom udivujúcich prírodných tajomstiev a neuveriteľných kultúrnych pamiatok, ktoré v sebe skrývajú príbeh o záhadných ľudských osudoch dávnej minulosti. Tá krajina sa nazýva Anglicko. Rozhodol sa totiž, že vycestuje do Francúzska, aby tam nastúpil na najbližšiu loď smerujúcu späť do Anglicka, aby sa na krajinu, ktorá je jeho domovom, dokázal pozrieť úplne novými očami – očami zvedavého turistu, ktorý tu prichádza spoznávať nové tajomstvá. Bola to snaha zbaviť svet, v ktorom trávi väčšinu svojho života, všednosti, aby všetko vôkol nás zažiarilo novým svetlom. To je teda zrejme spôsob, ako porozumieť bohoslužbe. Zabudnúť na všetko to, čo sme o nej vedeli v detstve a ako sme ju doposiaľ vnímali, čiže všetko to, čo sa stalo základom nášho predsudku nezáživnosti a pozrieť sa na ňu očami človeka prahnúceho po objavení jej tajomstiev. Našim cieľom bude priblížiť sa a aspoň sčasti nazrieť do jej mystérií a to ani nie tak z jej vonkajšej stránky – z historického či dogmatického aspektu, ale z jej vnútornej, čiže duchovnej stránky.
Štruktúra bohoslužby
Bohoslužba sa delí na dve časti – na bohoslužbu slova a bohoslužbu obete. Obe časti sú rovnocenné a sú vo vzájomnom súvise. Nemôže existovať jedna bez druhej. Boh je prítomný vo svojom slove ako aj vo vlastnej obete a jedna stránka bez druhej by stratila svoj zmysel. Obe časti skladajú ešte z ďalších parcií, ktoré si aspoň v krátkosti priblížime.
A: Bohoslužba slova
1.Pozdrav
Pozdrav patrí medzi veľmi dôležité časti ľudskej komunikácie. Pozdravom sa začína každé, čo i len letmé stretnutie so známym, pričom nemusí byť len slovne formulované, stačí len gesto, kývnutie rukou alebo hlavou. Ním dávame najavo, že druhého človeka akceptujeme, niečo pre nás znamená a jeho prítomnosť v našom živote nemôže zostať nepovšimnutá. Z toho dôvodu sa pozdravom začína aj každá bohoslužba, pretože ide o stretnutie sa ľudí v Božom mene, ktoré nás všetkých spája. Sem neprichádzame ako anonymný dav ľudí, ale ako tí, čo vedia a cítia, že sú spojení Božou láskou. Takéto stretnutie a zhromaždenie, je Bohom zvlášť požehnané, veď aj sám Ježiš hovorí: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi.“ Mt 18, 19
Samotné liturgické pozdravy sú prevzaté zo starokresťanskej tradície a aj vďaka nim môžeme cítiť spätosť práve nášho spoločenstva s prvými zhromaždeniami kresťanov tesne po zoslaní Ducha Svätého, ktorí sa stretávali pri „lámaní chleba“, vždy v prvý deň týždňa t. j. v nedeľu, ako nám o tom svedčia Skutky apoštolov 20, 7. S týmito pozdravmi sa môžeme stretnúť v listoch apoštola Pavla v ich úplných, ale i skrátených formách a to vždy na začiatku ako i na konci každej epištoly.
Okrem funkcie akceptácie zhromaždených v Božom mene, má pozdrav zároveň aj doxologickú funkciu, čiže vyjadrujeme ním vieru v Trojicu Božích Osôb, ako aj ich činnú prítomnosť medzi nami.
2.Úkon kajúcnosti
Túto časť môžeme považovať za nevyhnutnú podmienku, bez ktorej nie je možná účinná prítomnosť na bohoslužbe. V podstate to vyžaduje sám Ježiš Kristus: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom, až potom príď a obetuj svoj dar.“ Mt 5, 23-24. Tým poukazuje na to, že bohoslužba si vyžaduje úprimnosť a ducha pokánia, pričom pod pokáním rozumieme životný postoj, ktorým vyjadrujeme, že vždy stojíme na strane pravdy a to aj vtedy, ak ma priamo usvedčuje s nesprávneho konania a myslenia. Čiže pravdu si cením viac ako svoj vlastný život. Je nemysliteľné pristúpiť k bohoslužbe laxne, bez túžby zmeniť sa, ba dokonca s rozháranými medziľudskými vzťahmi. S Ježišových slov jasne vyplýva, že ak nemáme v úmysle napraviť zlo, ktoré sme vykonali, naša účasť na bohoslužbe nemá žiaden zmysel. Bohoslužba prinesie požehnanie len pokorným a úprimným dušiam. Z toho dôvodu, je v našej cirkvi aj možnosť pomocou spovedného zrkadla dôsledne sa zamyslieť nad sebou, aby som bol schopný otvoriť sa pravde a vo sviatostnom rozhrešení precítiť veľkosť odpúšťajúcej Božej lásky, ktorá ma pozýva k dokonalejšiemu životu.