Možno majú pravdu tí, ktorí hovoria, že cestu kresťanstva do sveta zabrzdili ľudia, čo si mysleli, že im stačia len ich zbožné modlitby a nestarali se o biedu ľudí okolo seba. Chcieť byť zbožný a pri tom ľahostajný k ľuďom, to nejde. To nie je kresťanstvo. A predsa celé stáročia sú poznačené tímto bludom bohatstva, keď Bohu staviame honosné chrámy a vôkol nás je pritom bieda materiálna, ale najmä duchovná. My dnes už vieme, že kresťan si nemôže povedať: „Čo je mi po ľuďoch - ja milujem svojho Boha.“
Dnešný svet niekedy zase tiahne k opačnému extrému. Mnoho ľudí hovorí len o rovnosti, chcú nám priniesť spravodlivú spoločnosť, kde by nikto nemal trpieť nedostatkom alebo nedostupnosťou čohokoľvek. Všetko však na princípe právnej rovnosti a lásky, ktorej sa častejšie hovorí humánnosť. Ale Ježiš povedal už pred dvoma tisíckami rokov a platí to doslova aj dnes, že jedno bez druhého nie je možné: Miluj Boha a miluj i blížneho. A Pán Ježiš má pravdu. Kde kto sa pohoršuje nad ľuďmi, ktorí chodia zbožne do kostola, ale doma sú zlí a neznášanliví. Ono sa vlastne nedá inak dokázať skutočná láska k Bohu, než ochotnou službou ľuďom, kedykoľvek nás potrebujú. Bez toho je zbožnosť len sentimentálnym pocitom. Preto je nám, dnešným kresťanom, sympatické, keď sa zdôrazňuje druhá časť Ježíšovho prikázánia. Pravda, nepoužíva sa dnes bežne biblického výrazu láska k blížnemu, hovoríme skôr ľudskosť, solidarita, zostavujeme charty ľudských práv a bojujeme za sociálnu spravodlivosť. To sú dnešné pomenovania pre lásku k blížnemu. Niektorí sa tak zaujali pre tieto krásné ľudské ideály, pre druhú časť Ježišovho Prikázania, že odmietajú ako zbytočnosť časť prvú. Počúvame často, že je zbytočné hovoriť o láske k Bohu, že stačí vybudovať svet dobrých ľudí. Ale aj tu stále platí: ako nie je možná nábožnosť bez láskavosti k ľuďom, tak nie je možné dokázať, aby sa ľudia mali radi bez Boha. Človek sám - bez Boha - ten má dosť starostí, ako vyjsť sám so sebou, ako uniesť svoje vlastné chyby a nedostatky. Človek sám neunesie ani seba, ako mu nemajú ísť na nervy starosti ľudí okolo neho. Niektorí ľudia koncentrujú všetku tú nevôľu vždy na jednoho človeka zo svojho okolia. Iní prepadajú podráždenosti a nevrlosti voči všetkým a to nie je o nič lepšie. Človek sám nič lepšieho nedokáže. Až v Božej láske získame iné merítko, iný pohľad na seba a na druhých: Keď Boh ma má rád takého, aký som, i pri mojich slabostiach; - keď Boh to vydrží s ľudstvom, svetom - potom aj ja to môžem vydržať so sebou, s ľuďmi okolo seba, s mojím svetom. Láska k človeku je skúšobným kameňom, či je láska k Bohu pravá alebo je iba prázdnym citom. Nestačí len „zbožné obrátenie mysle“ k Bohu. Nestačí ani snaha o vylepšenie ľudstva, ako sa to často robí dnes. Tomuto však dnes už málokto rozumie. Nechcem povedať, že tomu málokto verí, pretože vo svojej podstate človek nie je zlý, preto kresťania dokážu úprimne vyznať slová, že milujú svojho Boha a milujú svojich blížnych. Skúsme sa na to pozrieť znegovanou logikou. Vlastnosti, ktoré nás niekedy charakterizujú sú vlastne absenciou lásky v tom, čo robíme. Takto si to zosumarizoval jeden z našich kresťanských bratov: Povinnosti bez lásky – nás činia mrzutými. Zodpovednosť bez lásky - nás činí bezohľadnými. Spravodlivosť bez lásky - nás činí tvrdými. Múdrosť bez lásky - nás činí hroznými. Priateľstvo bez lásky - nás činí falošnými. Poriadok bez lásky - nás činí malichernými. Česť bez lásky - nás činí domýšľavými. Majetnosť bez lásky - nás činí lakomými. Viera bez lásky - nás činí fanatickými. Život bez lásky - je nezmysel. Ano, láska k Bohu a blížnemu patrí dohromady ako pár krídiel jedného vtáka. Kiež by sme vždy dokázali byť kresťanmi, ktorí dokážu slziť dojatím nad Ježišovým utrpením a jeho obeťou za našu spásu, ale mali aj starosť a silu pomôcť našim blížnym. Keď vidíme ako svoje životy zasvätili pozemským modlám, alebo ako ničia svoje rodiny ľahkovážnym prístupom k vzťahu muža a ženy, k hodnote manželstva. Iba nábožnosť robí lásku k Bohu lžou. Iba humánnosť zostává často len v rečiach, pretože nemá pevný základ na pravdivej existencii a ponúka nespočet možností falošnej slobody jednotlivca. Vraj keď zomieral Fiodor Michailovič Dostojevskij, povedal svojej manželke: „Vždy som ťa veľmi ľúbil a neoklamal som ťa nikdy, ani v myšlienkach.” Tak je to milí priatelia aj s našim vzťahom k Bohu. Tak ako sa vzťah manželov zničí klamstvom a neverou, tak aj náš vzťah k Bohu má svoje zákonitosti ak má byť pre nás skutočným. Našou neverou voči Bohu sú naše hriechy voči jeho prikázaniam. Kristov nasledovník to robí ako to robil Ježiš: Slúži nebeskému Otcovi tým, že sa s láskou venuje svojim bližnym. Preto je láska k blížnemu druhým najväčším prikázaním. Tam vonku nás čaká človek. Tak je to správne a tak si to aj zapamätajme: „Bez lásky k blížnemu by byla naša zbožnosť lžou.“

Autor:

Pasáže v mojom príhovore sa môžu v rôzne veľlkej miere zhodovať s prácami iných autorov. Začal som vpisovať zdroje až od istého času, pretože materiál pôvodne slúžili len na homiletické účely mojej farnosti. Ďakujem za porozumenie.