Jedna z najfrekventovanejších námietok neveriacich, ktorou odôvodňujú svoju neakceptáciu cirkvi, viery, evanjelia, je tá, že cirkevní predstavitelia tak skarikovali, sfalzifikovali Kristovu zvesť, že sa pre nich stala nedôveryhodnou.
Samozrejme, mnohí si takýmto vysvetlením ospravedlňujú svoju neschopnosť zmeniť materiálnu orientáciu svojho života, lenivosť, nerozhodnosť, nedôslednosť pri hľadaní pravdy, životného svetonázoru, lepšej hodnotovej orientácie. Vo svetle dnešného evanjelia však vidíme, že to nie je len problém kresťanstva. Kristove antiblahoslavenstvá popisujú situáciu, ktorá bola pred dvetisíc rokmi a nebola s tou našou neporovnateľná. Akoby sa náboženstvá nedokázali dodnes vyrovnať s farizejizmom, zákonníckymi tendenciami. Dopustili by sme sa zásadnej interpretačnej chyby, keby sme tendenciu k vyššie spomenutým špecifikám nelokalizovali aj v sebe. Profesor Bernhard Haring často píše, že danú situáciu môže zmeniť len vernosť láske, ktorú sme spoznali pri stretnutí s Kristom. Príklad zo života môže byť nasledovný: Človek starne... Dôkazom toho nie sú len šediny, vrásky, ale aj to, že častejšie spomína. Na mladosť, na všetko, čé bolo jeho srdcu blízke. Študenti gymnázia boli vždy veselou cháskou. Keď sa po úmorných rokoch dostali až do oktávy, svet sa stal gombičkou. Začali si uvedomovať svoju dôležitosť, nadradenosť, že sa všetko bude točiť okolo nich. Dievčatá z ročníka neboli také zaujímavé vzhľadom na prežité roky v jednej triede. Nina bola študentkou sexty. Upútala ho svojou postavou, milou tvárou, v ktorej sa črtala čistota duše. Niečím mu bola skrátka zaujímavá a jej zastretý hlas jej dával pečať tajomstva. Spustila v ňomlavínu čohosi neznámeho. Svet videl v iných farbách. Od tej chvíle akosi častejšie chodil do jej triedy pod zámienkou požičania, alebo vrátenia pomôcky. Ona to zbadala. Venoval jej viac pozornosti, v jej prítomnosti sa červenal. „Náhodne“ ju stretol po škole, odprevadil ju kus cesty. Dúfal, že aj on vzbudil u nej záujem. Pri ďalšom stretnutí sa jej pokúsil niečo dôležité povedať. Bola z toho veľká láska. Správali sa nežne, nechceli pokaziť to krásne, čo medzi nimi vzniklo. Cítili, že to je krehké a vyžaduje si to citlivé zaobchádzanie. V krásnom ošiali ubiehali týždne, mesiace. Onedlho sa čas naplnil. Nadišiel akademický týždeň a s ním možnosť dobehnúť zameškané učivo. Po ňom maturity a rozlúčka so školou. Posledné objatia, nežné dotyky a slzy po tom, ako nastúpil na vysokú do vzdialenej Bratislavy. Síce si povedali, že ich to nerozdelí, ale akosi tomu nestihli uveriť. V septembri sa obaja ocitli inde a puto prerušili. Po rokoch sa stretli opäť. Ona vychádzala z nákupného centra, keď on doň vchádzal. V prvom okamihu ju nespoznal. Zo štíhlej dievčiny sa stala zrelá žena. Po krásnych vrkočoch nebolo ani stopy. Ba aj očimboli nejaké smutné. Povedali si len Ahoj. Ona kývla hlavou a pobrala sa domov. Kdesi v duši sa ozvala spomienka a poriadne zabolela. Vydala sa krátko po maturite. V manželstve sa jej veľa šťastia nedostalo. Druhý manžel jej zomrel a ostala s deťmi sama. Aj jej študentská láska už bola inde. Spojil svoj život s dievčaťom, s ktorým si rozumel úplne vo všetkom. Spolu zasvätili svoje životy archeológii a precestovali kusisko sveta. Samozrejme, že spolu. Manželka mu bola všetkým. Priateľkou, kolegyňou, kamarátkou. Zahynula pri expedícii v ďalekej Bolívii. Ostal sám. S myšlienkou na to, či sa prvá láska nemôže stať aj poslednou... Drahí bratia a sestry, na začiatku nášho vzťahu k Bohu bola väčšinou osobná skúsenosť s Niekým, kto nás bezvýhradne akceptuje, miluje, položil za nás život. Bolo to emocionálne veľmi intenzívne. Postupne, bez toho, aby sme si to všimli, sa čosi z toho vzťahu začalo vytrácať. Náš vzťah začala charakterizovať vlažnosť. To sa premietlo aj do etických kompromisov, nespokojnosti so životom, farizejským a zákonníckym praktikám. Oživme náš vzťah k Bohu. On na tom už pracuje. Je v našich silách, aby sme spoločne vdýchli život osobnému vzťahu s Bohom!