Prinášame Vám piate pokračovanie Slovenskej Ortodoxno-katolíckej cirkvi od biskupa Augustína Bačinského.
Po rozdelení Cirkvi sa v Západnej, čiže Rímskokatolíckej cirkvi, striedali pekné, požehnané chvíle s chvíľami ťažkými i smutnými. Boli tu pápeži veľkého mena, naozaj svätého života, ktorí pomáhali cirkvi na jej ceste do Božieho kráľovstva, ale boli i nehodní, tvrdí, panovační, nemravní, ktorí si nárokovali moc a vládu, ktorá im nepatrila. K takejto dobe patrí žiaľ, upaľovanie a prenasledovanie ináč zmýšľajúcich ľudí (inkvizícia), prehnané predávanie odpustkov, zasahovanie do oblastí, ktorým cirkevní predstavitelia nerozumeli (bránenie pokroku vo vede), atď.
Proti takýmto neduhom a nespravodlivostiam sa stavali odvážni ľudia, biskupi i kňazi, ale i profesori a zbožní veriaci – laici. Mnohí sa dovolávali, aby boli zvolané koncily, ktoré by tieto problémy riešili. Vznikali vnútrokatolícke hnutia, hlavne konciliarizmus, galikanizmus, febronianizmus, janzenizmus, jozefinizmus, ktoré sa približovali k pôvodnej katolíckej viere a cirkvi. Musíme si ale uvedomiť, že za dlhé storočia od vzniku Cirkvi a po rôznych búrlivých časoch, aké doba prinášala, nebolo možné len tak ľahko nanovo sa dostať k pôvodným prameňom, ktoré dnes sú už k dispozícii. A tak v 12. a 13. storočí v Západnej cirkvi, čiže v dnešnej Katolíckej, bolo ešte otvorenou otázkou, kto je najvyšším predstaviteľom tejto cirkvi, či pápež alebo koncil.
III.I Konciliarizmus
V 14. storočí hlavne vďaka vynikajúcim profesorom, učencom Marsiliusovi z Padovy (+1343), Wiliamovi Ockhamovi (+1347) a Jánovi Parížskemu (+1306) sa ujalo nové, revolučne pôsobiace učenie o prirodzenosti a suverenite ľudu. To tvrdilo, že štát spočíva na slobodnej vôli ľudí a je budovaný zdola nahor, a že svoju zákonodarnú a výkonnú moc vykonáva z poverenia ľudu, ktorého je reprezentantom. Práve takýto pohľad na štát sa stal aj východiskom pre cirkevnú konciliárnu teóriu. Tá analogicky konštatovala, že i v cirkvi vlastným nositeľom všetkej cirkevnej moci je „zhromaždenie veriacich". Toto zhromaždenie má potom svoju osobnú reprezentáciu vo všeobecnom koncile, ktorý je bezprostredne podriadený Kristovi a preto je nadriadený všetkým údom hierarchie, vrátane pápeža. Autorita pápeža sa tu odvodzuje jednak z božieho ustanovenia, ale súčasne z ľudského spolupôsobenia, ktorú získava voľbou prostredníctvom cirkevných orgánov. Na tomto podklade sa chápe cirkev ako právne uzavretá korporácia, ktorá sa skladá z hlavy a údov vykonávajúc svoje funkcie spoločne. Túto teóriu ďalej rozvíja Pierre d'Ailly (+1420), Henrich von Langenstein (+1397) a Johannes Gerson (+1429) a mala predovšetkým veľký praktický vplyv na veľkých reformných konciloch v 15. storočí a to v Kostnici (1414 - 1418) a v Bazileji (1431 - 1449).
Kostnický koncil toto konciliárne učenie vyhlásil i dekrétom „Haec sancta", a vo svojom druhom dokumente „Frequens" rozhodol, že sa takýto najvyšší cirkevný orgán, ktorým je všeobecný koncil, bude konať každých desať rokov. Bazilejský koncil kostnické uznesenia potvrdil. Z uznesení koncilov je zrejmé, že slová o bezprostrednej podriadenosti koncilu Kristovi a o nadradenosti koncilu nad pápežom platia, ako vieroučné výroky, a že periodicky schádzajúce sa koncily majú vlastne vykonávať i nad pápežom funkciu najvyššieho kontrolného orgánu. Čiže v princípe, ako sa vyjadril rímskokatolícky bádateľ F. Vigener: vylučovali ideu absolútnej vládnej moci pápeža alebo jeho vieroučnej neomylnosti.
Avšak pápežovi sa už v 16. storočí podarilo výroky oboch koncilov zneplatniť. V opačnom vyhlásení, ktoré učinil Piaty lateránsky koncil (1512 - 1517), sa hovorí, že pápež má autoritu i nad koncilmi, ktoré jedine on môže zvolať, preložiť, odročiť alebo rozpustiť. Tým sa na Západe opäť porušil konciliárny princíp a umožnil sa vzostup kuriálnemu pápežskému systému. Rím nepochopil „znamenie doby“ a zničil posledný pokus o znovu nastolenie starocirkevnej ústavy. Kríza cirkvi, ktorá pretrvávala, vyústila potom do reformácie, ktorú Rím už vôbec nebol schopný pochopiť.
Pokus konciliarizmu, i keď nedostatočný, nadviazať na odkaz ústavy starej cirkvi, mal však dlhotrvajúci vplyv i na iné podobné hnutia, hlavne na galikanizmus.
III.II Galikanizmus
Pod galikanizmom sa všeobecne myslí na súhrn galikánskych slobôd. To znamená práv a privílegií, ktoré údajne patrili francúzskym kráľom od najstarších čias. Šlo hlavne o obsadzovanie cirkevných úradov a zdaňovanie cirkevného majetku, ako aj o privílegiá francúzskych duchovných, medzi ktoré patrilo i právo ovolať sa od cirkevného súdu k občianskemu. V období absolutizmu boli tieto výsady často príčinami sporov medzi francúzskou vládou a Rímom. Samotný jezuita Hertling v tomto prípade hovorí, že jezuiti, i keď boli verní pápežovi, zastávali sa galikanizmu, lebo si chceli udržať priazeň vlády.
Galikanizmus sa snažil brániť staré práva slobody francúzskej cirkvi voči Rímu. Toto hnutie dosiahlo vo Francúzsku na určitú dobu i svoje víťazstvo. V 13. storočí za Ľudovíta IX. sa prejavilo v snahe kráľa brániť pri voľbách biskupov a opátov staré práva koruny a neskôr v 14. storočí pri sporoch kráľov Francúzska s pápežmi v priebehu avignonského - „babylonského zajatia", i po ňom. V 15. storočí galikanizmus bol však už pod duchovným myšlienkovým vplyvom konciliarizmu, ktorý vo Francúzsku, hlavne na parížskej univerzite, mal vplyvných prívržencov a dôsledkom toho v roku 1438 zhromaždení biskupi Francúzska prevzali v úplnej forme v tzv. „pragmatickej sankcii" koncilné uznesenie z Kostnice. V nasledujúcom storočí zasa učenci ako Pierre Pithou (+1596) a Edmont Richer (+1631) vo svojich spisoch obhajovali staré „galikánske slobody". Svoj vrchol však galikanizmus dosahuje za Ľudovíta XIV., ktorý v roku 1682 nechal prostredníctvom francúzskej národnej synody vyhlásiť ako zákon „štyri galikánske artikuly." Artikuly napísal na základe starých slobôd vtedy veľmi známy biskup J. B. Bossuet (+1704), v ktorých sa predovšetkým hovorí:
Kniežatá sú vo svetských záležitostiach nezávislé na cirkevnej moci.
Moc pápeža je obmedzená v duchovných veciach autoritou všeobecných koncilov.
Moc pápeža je obmedzená zákonmi a zvyklosťami kráľa a cirkvou Francúzska.
Rozhodnutie pápeža vo veciach viery nie je neomylné, pokiaľ nie je potvrdené cirkvou.
Aj keď pápež Alexander VIII. ich v roku 1690 vyhlásil za neplatné, predsa v nich obsiahnuté myšlienky pôsobili rôznym spôsobom ďalej.
Kráľ a parlament síce užívali „galikánsku slobodu" hlavne ako politický nástroj v boji proti pápežstvu, v povedomí cirkvi sa však udržovala spomienka na episkopálno-konciliárne ústavné práva. Cirkevný galikanizmus, ako ho zastupoval Bossuet, sa síce hlásil k božskému pôvodu pápežského právneho primátu, avšak popieral, že by pápežská neomylnosť bola všeobecne záväzným učením. Podobne je to i v otázkach viery a mravov, kde sa vyžaduje, aby pápežské rozhodnutia v týchto záležitostiach boli potvrdené celou cirkvou a jej biskupmi. Aj keď bol galikanizmus Rímom zamietnutý pod jeho vplyvom sa ešte dlhú dobu rozvíjala na parížskej univerzite nezávislá od Ríma teologická veda. Podobne tomu bolo i na belgických univerzitách.
III.III Janzenizmus
Ďalším vnútrokatolíckym hnutím na francúzskej pôde bol janzenizmus. Bol najvýznamnejším a teologicky najhlbším zo všetkých vnútrokatolíckych hnutí odporu, ktorý sa snažil predovšetkým o obnovu cirkvi zbožným životom. Názov hnutia je po jeho duchovnom pôvodcovi Corneliusovi Jansenovi, biskupovi z Ypern (+1638). Vznikol vlastne z akademického sporu jezuitov a stúpencami augustínovského ponímania vo veci pomeru božej milosti k ľudskej slobode v diele spásy. Jezuitskí teológovia prikladali slobodnej vôli a schopnosti ľudí pre prijatie milosti najväčší význam, ich „augustianskí“ odporcovia zasa rozhodujúcu váhu kládli na slobodne pôsobiacu milosť božiu, ktorá jediná môže ľudskú vôľu pre spásu a konanie dobra oslobodiť. Ale keďže v tom čase vplyvní jezuiti praktikovali laxnú morálku, i to, okrem iných ďalších proti sebe stojacím názorom, vyostrilo napätie medzi týmito dvoma skupinami. Kritiku na hlavu jezuitov vzniesol i veľký Blaise Pascal (+1662), ktorý vo svojich povestných „Lettres inédites á un provincial" bezohľadne karhal z pozície hlbokého pojmu milosti túto laxnú a často frivolnú morálku jezuitov. Naopak, vážnosťou a prísnosťou svojho učenia, ako i vzorným životom, dosiahli janzenisti na konci 17. storočia pomerne veľký vplyv a uznanie nielen medzi vzdelanými laikmi, ale aj medzi mnohými biskupmi.
Hlavným sporom bolo však dielo biskupa Jansenia „Augustínus“, ktoré v roku 1641 pápež zakázal, no i napriek tomu jeho učenie získavalo prívržencov, a preto na základe vyňatých piatich viet z tohto diela, bolo vyhlásené za heretické. Janzenistov všetkými možnými prostriedkami nútili, aby sa tohto učenia zriekli, tí však všade dôrazne prehlasovali, že tieto vety v „Augustínovi" pôvodne neboli. Odmietali podpísať požadované odsúdenie týchto viet, ktoré vlastne Jansenius nenapísal, resp. ktoré takto Rímom interpretované nechápal. Keďže sa nepodriadili, boli títo odporcovia pomocou štátnej moci prenasledovaní, vyháňaní z krajiny alebo väznení. Na kláštor Port-Royal, ktorý bol centrom janzenistov, bol uvalený interdikt. V roku 1709 bol kláštor zrušený a rehoľníčky boli z neho vojenskou mocou vysťahované. Napokon ho kráľ so súhlasom pápeža ako „hniezdo najhorších omylov" v roku 1710 zrovnal so zemou. Mnohí z prenasledovaných hľadali útočište v Utrechtskej cirkvi, kde sa ešte zachovali staré slobody holandskej cirkvi a ktorá sa tiež bránila proti útokom jezuitov. L. Hertling ako jezuitský historik nazýva janzenistov extremistami. Oproti nim stavia Vincenta de Paul, ktorý vraj predvídal škodlivé následky janzenistickej náuky a preto sa obrátil na 88 francúzskych biskupov, aby podali sťažnosť pápežovi Inocentovi X. Ten odsúdil spomínaných päť viet, ktoré však Jansenius podľa svojich stúpencov neučil. Za Klementa IX prišlo síce k dočasnému mieru, no za Klementa XI., ktorý vydal bulu Unigenitus v roku 1713, opäť došlo k výbušnej situácii. V bule totiž pápež odsúdil učnie francúzskeho janzenistu Quesnela a prijatie alebo odmietntie buly sa stalo rozpoznavajúcim znakom medzi katolíkmi a janzenistami.
III.IV Febronianizmus
Zakladateľ tohto hnutia je svätiaci biskup z Trevíru, Johannes Niklaus von Hontheim (+1790), ktorý napísal dielo pod krycím menom „Febronius“ za účelom priviesť katolícku cirkev späť k pôvodnej cirkevnej praxi a ústave, aby na tejto základni bolo možné znovuzjednotenie s protestantskou cirkvou, a aby sa v Nemecku vytvorila jednotná národná cirkev. Podľa jeho učenia právom existuje pápežský primát, avšak pápež ho nedostal priamo od Krista, ale iba od cirkvi. Pápež je totiž medzi biskupmi „prvý medzi rovnými“. Pápežské nariadenia majú mať zaväzujúcu silu iba vtedy, ak sú prijaté biskupmi a národnými cirkvami. Požadoval spolu s ďalšími nemeckými biskupmi, aby boli odstránené zvláštne práva, ktoré vznikli v dôsledku falzifikátov, a ktoré pápež stále uplatňoval. Čiže boli to, už v tejto práci spomínané, tzv. pseudoizidorské dekréty na upevnenie pápežskej moci. Pri rozhodovaní vo veciach viery Johannes Niklaus von Hontheim v duchu konciliárnej teórie zastáva názor, že pápež je podriadený celej cirkvi, ktorá má svoju reprezentáciu v koncile, a je viazaný výrokmi koncilov. Nad inými biskupmi nemá žiadnu jurisdikčnú moc. Naopak, každý biskup mocou svojho bezprostredného božieho dosadenia má vo svojej diecéze tie isté práva ako pápež vo svojej rímskej diecéze. Pápežský primát taktiež považuje za čestný, ktorý je spojený s istými právami potrebnými pre dohľad na zachovanie jednoty cirkvi.
Márne bolo Febroniovo dielo zaradené do zoznamu zakázaných kníh a autor nútený, aby ho odvolal, pretože dielo bolo už preložené do rôznych jazykov a ovplyvňovalo dlhú dobu štátne cirkevné zákonodarstvo v Španielsku, Portugalsku, Belgicku, Benátkach, Neapoli a inde.
Febronianske hnutie za obnovu, resp. za znovuzískanie slobodných práv pre nemeckú krajinskú cirkev stroskotalo v dôsledku odporu cisárskeho dvora a tých biskupov, ktorí sa obávali rastu moci arcibiskupov. Napokon v dobách zmätkov francúzskej revolúcie úplne zaniklo.
III.V Jozefinizmus
Obrodné hnutie v rámci Rakúsko-Uhorska, ktoré presadzoval panovník Jozef II. sa nazýva po ňom ako jozefinizmus. Ako katolík sa snažil o dobré vzťahy s Rímom, ale nechcel trpieť rôzne cirkevné neduhy. Pápežské výnosy potrebovali schválenie štátom (právo „placet") a bula Unigenitus bola zakázaná. Tým bola obmedzená pápežská moc, ako aj iných zahraničných cirkevných hodnostárov, avšak na druhej strane sa obnovovali práva domácich biskupov. V roku 1782 zrušil kláštory, ktoré „nijako viditeľne neprispievali k blahu občianskej spoločnosti“, to znamená, ktoré neprevádzkovali ani školy, ani sa nestarali o chudobných a chorých. Z tohto kláštorného majetku bol potom založený štátny fond a z jeho výnosov boli dotované novozriadené farnosti a biskupstva, ako aj nemocnice a chudobince. Jozef II. zastával názor, aby riešenie všetkých cirkevných záležitostí, pokiaľ sa netýkajú svedomia a viery, spadali do kompetencie štátu a aby štát pre zabezpečenie verejného blaha zasahoval proti cirkevným neporiadkom.
Toto jozefinistické hnutie má svoje počiatky už v dobe matky cisára Jozefa II. cisárovnej Márie Terézie (+1780). Tá totiž bola ovplyvňovaná, okrem iného, reformnými ideami svojím osobným lekárom Gerhardom van Switienom, ktorý ako člen Utrechtskej cirkvi bol vo svojej mladosti svedkom janzenistického hnutia a po svojom presťahovaní sa do Viedne i naďalej zostával v písomnom spojení so svojou materskou utrechtskou cirkvou.
V jozefinizme sa vlastne uskutočňovali v rakúskych korunných krajinách janzenistické a febronianistické myšlienky a tomuto účelu slúžil i vtedajší štátny absolutizmus. V tom čase totiž Rakúsko malo už duchovné predpoklady previesť duchovnú reformu, ktoré tu pripravilo katolícke osvietenstvo.
Podobný reformný pokus sa uskutočňoval i v severnom Taliansku za vlády toskánskeho veľkovojvodu, Leopolda II. (+1792), ktorý bol bratom cisára Jozefa II. Na synode v meste Pistoia (1786) sa vďaka biskupovi Scipionovi Riccimu pristúpilo k posilneniu autority biskupov, zavedeniu lepšieho vzdelávania duchovenstva a v otázke pápežstva sa priznala pápežovi iba prednosť v službe - „caput ministeriale".
Pápež v roku 1794 bulou „Auctorem fidei" odsúdil takéto uznesenia pistojskej synody a po smrti rakúskeho cisára sa tento reformný proces spomalil, ba postupne vrátil späť. Ale predsa mnohé tieto reformy zostali v povedomí ľudu i duchovenstva, resp. pretrvávajú dodnes. Predovšetkým poslúžili neskôr vo Švajčiarsku, ktorého určitá časť do roku 1801 patrila Rakúsko-Uhorsku, kde sa po I. vatikánskom koncile vytvorili viaceré cirkevné obce Kresťanskokatolíckej cirkvi.
III.VI Wessenberg a ďalšie hnutia
Podobné reformy, ako v Rakúsku, avšak cirkevnými prostriedkami sa pokúša presadiť vo svojej diecéze na počiatku 19. storočia generálny vikár a neskorší správca biskupstva v Kostnici, Ignác Heinrich von Wessenberg (+1860). Bol to muž vzorného života, hlboko vzdelaný a sociálne veľmi otvorený, osvietenec najušľachtilejšieho rázu. Na rozdiel od radikálnych osvietencov, ktorí odmietali nielen neomylnosť pápeža, ale i vôbec akékoľvek učiteľské autority, Sväté Písmo a koncily, a ktorí sa pokúšali o zmenu kresťanskej viery na abstraktnú morálku rozumu, sa Wessenberg drží základného učenia katolíckej viery, a nepúšťa sa do dogmatických sporov. Snaží sa podľa vzoru febronianizmu o znovunastolenie biskupsko-cirkevného poriadku na báze krajinských cirkví a v rámci toho i o celkovú reformu duchovného a liturgického života. Svoje idey presadzoval aj na Viedenskom kongrese v roku 1815, kde zastával, okrem štátoprávneho zrovnoprávnenia konfesií, vytvorenie nemeckej katolíckej národnej cirkvi, ktorá by mala mať svojho vlastného prímasa a v takejto štrukúre prepojená na Rím. Avšak tento plán stroskotal, pretože ho odmietol nielen Rím, ale aj nemecké kniežatá.
Vo svojom kostnickom biskupstve však Wessenberg sa stretol s porozumením. Dosiahol pozdvihnutie úrovne vzdelávania duchovenstva v kňazských seminároch, ako aj vzdelávanie kléru prostredníctvom konferencií, čitateľských spolkov, osvetou a kurzami pre kazateľov. Predovšetkým sa však snažil obnoviť liturgický život a usiloval sa o aktívne zapojenie celej cirkevnej obce do liturgie. Zakazal počas omše modlitbu ruženca, vydal nemecký cirkevný spevník a rituál a zaviedol do určitých častí svätej omše, ako aj pri udeľovaní iných sviatostí materinskú reč. Zasadil sa pre redukciu prehnaných púti, prosebných procesií, a pod. Tiež kritizoval príliš častú spoveď a prehnanú mariánsku úctu. Odvážne hovoril svojmu duchovenstvu o perspektíve zrušenia celibátnej povinnosti a požadoval zvolávanie synod.
Po smrti svojho biskupa Rím nepotvrdil kapitulou uskutočnenú voľbu, aby sa stal správcom biskupstva. Taktiež Rím odmietol aj jeho zvolenie za freiburgského biskupa. Aby sa ním započaté reformy prekazili, boli v roku 1815 všetky švajčiarske územia vyňaté z kostnického biskupstva a v roku 1821 bolo dokonca kostnické biskupstvo po 1200 rokoch svojich dejín úplne zrušené. Wessenberg sa napokon v roku 1827 stiahol z verejného účinkovania a venoval sa až do konca svojho života iba vedeckému bádaniu a mnohostrannej dobročinnosti.
Čistému osvietenstvu, ktoré sa opieralo iba o ľudský rozum a morálku, samozrejme pre skutočnú reformu cirkvi chýbala sila, a preto bolo potrebné ho niečím silnejším prekonať. Pociťovalo sa to ako naliehavosť doby. V tomto smere prišla katolíckej teológii pomoc od vtedajšej filozofie, ktorá nadobudla na prelome 18. a 19. storočia významný rozvoj v nemeckom idealizme reprezentovaného Kantom, Fichtem, Heglom, Schellingenom, Jacobim a ďalšími. Na jednej strane ich prevratné poznatky a kritika rozumu otriasli nielen axiómami osvieteneckej filozofie, ale i najhlbšími základmi scholastickej teológie, a na druhej strane otvorili katolíckym teológom možnosť uplatňovať v duchu doby tradované vieroučné hodnoty prehĺbeným spôsobom.
Katolícka veda 19. storočia mala svoj vrchol v tzv. historickej škole, ktorá mala svoje centrá v Tubingene a Mníchove. Jej vodcovskými osobnosťami boli J.A. Möhler, J.S. Drey, J.B. Hirscher a v druhej generácii J. Kuhn a K.J. Hefele. Do tejto školy patríl i Ignaz von Döllinger, ktorý bol žiakom Möhlera a azda najväčší katolícky profesor cirkevných dejín 19. storočia. Práe on svojím odporom proti I. vatikánskemu koncilu sa stal jedným z duchovných otcov starokatolíckeho hnutia. Táto škola učencov mala svoj spoločný tlačový orgán „Tubinger Quartalschrift", ktorý založil v roku 1819 Hirscher. Bol najuznávanejší teologický časopis, ktorý zastával cirkevné stanoviská nemeckej katolíckej vedy. Všeobecný význam tejto historickej školy spočíval v tom, že po prvýkrát používala princípy samostatného dejinného bádania na tradované hodnoty viery v katolíckej cirkvi. Podľa jej zásad nemôže byť nič z toho, čo je dejinné falošné, alebo čo nie je možné dokázať, teologicky pravdivé a preto nemôže byť ani cirkevnou dogmou. Preto sa stúpenci tejto školy zvlášť obracajú proti praktikovanému a tvrdošijne udržovanému sankcionovaniu preukázateľne falošných dejinných udalostí zo strany Ríma a jezuitskej teológie. Ako historici, volajú po návrate k nesfalšovaným prameňom starej cirkvi. Nakoľko si boli vedomí, že takýto návrat ad fontes je možný iba za plného umožnenia slobody bádania a svedomia, nazývali sa „liberálnymi katolíkmi". Keďže bola pre nich rovnako dôležitá sloboda svedomia i držanie sa pôvodných katolíckych hodnôt viery, konflikt s Rímom sa stal nevyhnutným.