Ročník 2008

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 02. jún 2009 Napísal: Mgr.Martin Spišiak
Dátum uverejnenia Prečítané: 2947x
Vytlačiť
Ak sa úprimne zamyslíme nad vypočutosťou našich modlitieb, určite prídeme k pozoruhodným výsledkom. Niekedy sa nám zdá, že Boh mlčí, že naťahuje čas, pri spätnom pohľade to zas vyzerá tak, že Boh našu modlitbu vypočul originálnym spôsobom. Aká je skutočnosť? Zrejme by sme mali začať vyjasnením pojmov. Najdôležitejším pojmom je modlitba. Ako nám ukazuje história, posun v jej chápaní je neprehliadnuteľný. Hoci Pelagiovo učenie bolo dávno odsúdené, jeho stopy môžme okolo seba ešte stále pozorovať. (Pelágius bol teológ, ktorý preceňoval schopnosť človeka stretnúť sa v modlitbe s Bohom. Kládol dôraz na ľudské úsilie, zabúdajúc na absolútnu nadradenosť Boha.) Plody pelagianizmu, či semipelagianizmu vidieť na definícii modlitby, ktorá je označovaná ako pozdvihnutie srdca a mysle k Bohu. Táto definícia znamenala na svoju dobu veľký prínos, ale všimnime si dôsledky, ktoré z nej automaticky vyplývajú:
1. Boh je vysoko nad našou obyčajnou ľudskou skúsenosťou.
2. Modlitba si vyžaduje úsilie človeka.
3. Modlitba sa týka srdca i mysle, jeho rozumu, citov a vôle.
Tieto konsekvencie spájajú definíciu s chápaním teológov, ktorí boli pod vplyvom gréckej filozofie. Pre týchto bola modlitba vždy záležitosťou pochopenia, poznania. Odsúdenie nebolo preto, že modlitba nie je záležitosťou rozumu, ale je aj záležitosťou srdca. Skutočná osudná chyba týchto raných definícií bola v tom, že zdôrazňovali úsilie človeka. Zabudli na fakt, že modlitba je odpoveďou na pvý krok, ktorý urobil Boh. Samotným jadrom spirituality je podľa nich askéza, potláčanie vlastnej vôle a túžob, sebazaprenie.
Za základ takejto duchovnosti a prístupu k Bohu i sebe boli Kristove slová: „Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú.“ (Mt 11, 12)
Myšlienka pozdvihnutia svojho srdca a mysle nám presne toto naznačuje, ľudské úsilie je prvoradé.
Nedostatočnosť tejto duchovnosti spôsobila, že sa dôraz začal presúvať na konanie Boha. Po rôznych sofistikovanejších pokusoch nakoniec asi najviac vystihuje modlitbu definícia: Modlitba je otváranie mysle aj srdca k Bohu. Mne osobne je najsympatickejšia preto, lebo v maximálnej miere obmedzuje manipulatívne schopnosti človeka vnútiť svoju vlastnú vôľu Bohu. Korešponduje s prosbou, ktorú vyslovujeme v modlitbe „otčenáš“ buď vôľa Tvoja.
Okrem toho nás učí počúvať. Robí nás vnímavými na to, čo hovorí Boh v našom živote. Ten, kto sa modlí, je predovšetkým dobrým poslucháčom. Modlitba je dialóg, osobné stretnutie s Bohom v láske. Keď s niekým plnohodnotne komunikujeme, cítime záujem, hovoríme a počúvame. Aj naše rozprávanie je vnímavé. To, čo povieme, závisí aj od toho, čo nám povedala druhá osoba. V opačnom prípade sa nejedná o dialóg, ale dva paralelné monológy.
Preto som vždy cítil akýsi podvedomý odpor ku kanaánskej žene, ktorá bola hlavnou ľudskou postavou v dnešnom úryvku z evanjelia. Príliš mi pripomínala dnes tak populárne asertívne správanie a konanie. Okrem toho som nechápal spôsob, akým ju obhajovali mnohí kazatelia. Vraj nehľadala vlastné dobro, ale jej išlo o dcéru. Pre mňa to bol egoizmus tejto ženy, hoci nie individuálny. Veď dieťa je predĺžením vlastného tela rodiča, jeho „externalitou“ akoby povedal múdro M. Foucault.
A okrem toho je popretím toho, čo sme o modlitbe vyslovili vyššie. Bez toho, aby načúvala, čo Boh chce povedať jej, vynucuje si pozornosť, derie sa dopredu, presadzuje si svoje.
Až neskôr som prišiel na to, že kanaánska žena môže rozšíriť môj obzor, dať modlitbe aj ofenzívny ráz. Neuspokojiť sa s daným stavom, ale aktívne pracovať na podobe sveta. Áno, je pravda, že nikdy človek nie je bližšie k stavu šťastia a spokojnosti ako v tejto chvíli, môže pracovať na novej, lepšej podobe svojho života.
Ale prečo potom Ježiš koná tak netypicky práve v jej prípade? Veď predsa jeho správanie k pohanom bolo vždy ústretové. Takmer identické stretnutie sa odohralo pri stretnutí so stotníkom okupačného rímskeho vojska, ktorý prosí o zdravie svojho otroka. Výsledok bol úplne hladký, bez akéhokoľvek prvotného odmietnutia, ktorého sa dostalo kanaánskej žene.
V Markovom evanjeliu to bol kolega rímskeho stotníka, kto vôbec ako prvý presne identifikoval Ježiša ako Božieho Syna (Mk 15,39). V Lukášovom evanjeliu Ježiš uvádza ako ideálny príklad blížneho Samaritána, ktorého židia považovali za pohana (Lk 10, 30-37).
V Jánovom evanjeliu je to dokonca hriešna Samaritánka, ktorej Ježiš zjavuje, že je očakávaný Mesiáš (Jn 4). Prečo takú lekciu pokory musela dostať Kanaánčanka, ak chcela uzdravenie pre dcéru?
Najčastejšou odpoveďou býva, že išlo o skúšku jej viery. Možno sa Ježiš chcel presvedčiť, či ho berie ako Božieho posla, alebo len továreň na zázraky. Chcel sa prepracovať až k najhlbším zdrojom jej viery, chcel skúmať, čo všetko je ochotná pre uzdravenie svojej dcéry podstúpiť. Chcel odhaliť jej úmysly, pohnútky, najvnútornejšie túžby. Môžeme sa len domnievať.
Niektorí interpretujú Kristov neštandardný postup tým, že bol svojím spôsobom nepriateľom zázrakov. Odvolávajú sa na jeho slová: „Veru, veru, hovorím Vám, toto pokolenie znamenie nedostane.“ (Mk 8, 12) Napriek tomu však čítame v evanjeliu o mnohých...
Spomínam si na tvrdenie nášho profesora zo seminára: „Existujú dve veci, dve základné životné situácie, ktoré sú schopné privolať Kristovo zázračné konanie. Prvou je viera žiadateľa a druhou ľudská bieda.
A posledný mne známym odôvodnením Ježišovho správania je fakt, pre ktorý sa vlastne rozhovor medzi Ježišom a Kanaánčankou objavil v Matúšovom spise. Ako možno viete, Matúšovská obec, ktorá vznikla najmä v židovskom prostredí sa nevyhnutne potrebovala vyrovnať s otázkou, ako je to s postavením pohanov v pláne spásy. Vyvoleným národom je židovský národ a predovšetkým jemu sa mala zvestovať spása, ktorú priniesol Žid Ježiš. Ako sa v tomto pláne objavili pohania? Najlepšie to objasňuje podobenstvo o svadbe kráľovho syna.(Mt 22, 1-14) Ide o známe podobenstvo, v ktorom pozvaní pod rôznymi zámienkami ospravedlňovali svoju neúčasť na hostine. Nakoniec sa sieň naplnila hodovníkmi, ktorí pôvodne pozvanie nedostali.
Bratia a sestry, prostredníctvom Krista bola ponuka spásy rozšírená na celý svet. To nijako neznižuje hodnotu vyvoleného národa, ale rozširuje obzory aj pre nás. Ale nielen toto sa dozvedáme z dnešného úryvku evanjelia. Hoci nevieme posúdiť Kristov postup v rozhovore, vedzme, že sme objektom nepoľavujúceho Božieho záujmu. Ak dokážeme zo svojej monologickej modlitby prostredníctvom počúvania urobiť dialóg, budeme žasnúť, čo dokáže Boh v našom živote.
Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2008Monológ nie je modlitba