Štvrté pokračovanie Slovenskej Ortodoxno-katolíckej cirkvi od Augustína Bačinského
II.VII Hodnovernosť prameňov a literárne diela
II.VII.I Označenie Slovenov
V úvode tejto podkapitoly sa zaoberáme označením predkov Slovákov a s tým súvisiacich synonymov, či iných názvov.
Pôvodné meno Slovákov bolo Slovän. To potvrdzuje i český filológ Josef Kurz, keď hovorí, že v hlaholike i cyrilike písmeno „jat“ sa pravdepodobne pôvodne čítalo ako „ä“ Neskôr tzv. pražská škola na prelome 19. a 20. stor. toto písmeno nazvala „ie“, no a napokon, ako aj v iných prípadoch, sa začalo čítať „Sloven“, v dôsledku toho Slovenka a Slovensko, alebo inde, hlavne v českom prostredí. „Slovan“, Slovania.
Zdá sa, že nemecké obyvateľstvo kvôli rozlišovaniu vznikajúcich dvoch národov po príchode Maďarov, ktorí urobili medzi Slovenmi v strednej Európe klin, začali Slovenov na Slovensku a Morave nazývať Slováci a Slovenom v Slovinsku - v tomto prípade zasa slovenskí linguisti našli odlišný výraz od pôvodného pre nich - ponechali pôvodné meno Sloveni. To umožnilo potom i Čechom oddeliť Slovenov na dnešnom území Moravy a volať ich Slovák, Slovačka, Slovacko, a Slovenov na dnešnom území Slovenska paradoxne Slovák, Slovenka a krajinu Slovensko. Po určitú dobu po príchode husitov na územie Slovenska v 15. stor. pretrvával ešte dvojitý názov pre mužské označenie a to Sloven a Slovák. V ruskom prostredí písmeno „jat“ sa číta „ja“, a keďže písmeno „o“ je neprízvučné, číta sa ako slabé „a“, čo v konečnom dôsledku pôvodné slovo „Slovän“, sa po rusky povie „Slavjan“ a od neho je zaužívané „Slaviani“.
O Slovenoch v našom ponímaní sa hovorí i v tzv. „Nestorovej kronike“ z 12. storočia. Spomína sa tu existencia iba jedného slovenského etnika, do ktorého patrili Sloveni na Dunaji, ďalej Moravania, Česi, Ľachovia a Poľania. „Sloveni na Dunaji“, čiže tí, ktorí žili území na dnešného Slovenska sa tu odlišujú od moravských, pretože v tom čase boli už podrobení nadvláde Uhrov – Maďarov.
Ako vieme, Uhri a Bulhari si vo svojich dejinách podmanili časť obyvateľstva i územia Slovenov. Zakiaľ Sloveni v Uhorsku si svoje pôvodne meno zachovali i počas existencie tohto štátneho útvaru, bulharským Slovenom sa to nepodarilo. Podobný vývoj nastáva i v prípade terajšieho územia Moravy, ktorá spadá do Českej republiky.
Keďže v určitom úseku slovenských dejín došlo na jeho území k integrácii moravského a nitrianskeho kniežatstva, dominujúce moravské kniežatstvo spôsobilo, že v reči i písme Slovenov sa často toto meno národa označuje i synonymom Moravania. Preto v tejto našej práci užívame oba zaužívané výrazy. Podobne i ríšu Slovenov z 9. – 10. storočia nazývame na základe linguistického úzusu „Veľká Morava“, hoci toto označenie, podľa niektorých odborníkov môže znamenať aj Vzdialená Morava, nakoľko tento termín sa ujal od čias byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogennéta, ktorý vo svojom diele „O spravovaní ríše“, kap. 38, v tejto súvislosti uvádza: „...A za týmito miestami (na sever) je Veľká Morava..., v ktorej vládol predtým Svätopluk“.
II.VII.II Vznik slovenského písma
K podstate cyrilometodskej misii patrí aj zostavenie písma pre slovenský jazyk. O jeho vzniku hovorí mních Chrabr, známy ako Naum: „Ak sa spýtaš (staro)slovenských vzdelancov a povieš: „Kto vám zostavil písmená alebo preložil knihy?“, tu všetci vedia a odpovedia: „Svätý Konštantín Filozof, zvaný Cyril. On nám vytvoril písmená a preložil knihy, on a jeho brat Metod. A ak sa ešte spýtaš, kedy to bolo, vedia a povedia, že za čias gréckeho cisára Michala, bulharského kniežaťa Borisa, moravského Rastislava i blatenského kniežaťa Koceľa...“
O význame písma hovorí aj cisár Michal v liste Rastislavovi: „Boh, ktorý chce, aby každý dospel k poznaniu pravdy a usiloval sa o vyššiu hodnosť, uvidel Tvoju vieru a snahu, učinil to i teraz za našich čias a zjavil pre Váš jazyk písmená“.
Mať vlastné písmo, ktorým možno písať knihy vo svojom jazyku, cisár považuje za väčší a hodnotnejší dar než je všetko zlato, či iné pominuteľné bohatstvo, pretože práve takto sa môže národ priradiť k veľkým národom sveta.
V oblasti filológie sa skutočne prejavila genialita Konštantína. Jeho mimoriadny talent mu umožnil rýchlo sa naučiť cudzie reči. Dokázal preniknúť do ich ducha. Perfektne ovládal gréčtinu, (staro)slovenčinu a latinčinu. Na diplomatických rokovaniach byzantského dvora si osvojil arabčinu, staroturečtinu, hebrejčinu i sýrčinu. „Keď došiel do Chersonu, naučil sa tu židovskú reč i písomnosť, preložil osem častí gramatiky, čím nadobudol (väčšie) vedomosti. Žil tu akýsi Samaritán... I priniesol samaritánske knihy... Filozof si ich od neho vypýtal, zavrel sa do izby... a začal čítať knihy bez chyby“.
Zostavenie písma Slovenov je vlastne pre všetky národy tohto etnika závažnou udalosťou, pretože na jeho základe mohli svojím písmom jasne vyjadrovať svoju reč, a tým aj realizovať svoje písomníctvo v literárnych dielach.
V 9. storočí sa v Európe používal spisovný jazyk latinčina a gréčtina. A práve k nim pristupuje slovenský jazyk (staroslovenský). Vďaka tomu sú už i najstaršie literárne pamiatky Slovenov zaznamenané staroslovensky.
Pod staroslovenským jazykom rozumieme prvý spisovný jazyk Slovenov. V latinských listoch pápeža Jána VIII. sa používa pre tento jazyk označenie „Lingua sclavinica“ . Zásluhou sv. Cyrila a Metoda, ako aj ich ďalších spolupracovníkov sa slovenský (staroslovenský) jazyk zaradil medzi najvyspelejšie vtedajšie spomenuté spisovné jazyky, ktorými boli gréčtina a latinčina.
Sloveni pred prijatím kresťanstva používali, podobne ako aj iné národy v Európe, pre záznam svojich udalosti a skúsenosti, či potrebnú evidenciu, rôzne znaky, napr. uzly, zvláštne znaky a zárezy. Okrem archeologických nálezov to dokazuje i správa mnícha Chrabra, v ktorej hovorí, že pokiaľ Sloveni boli ešte pohanmi, nemali svoje písmo, ale čítali a dorozumievali sa pomocou rôznych znakov. Až keď boli pokrstení, usilovali sa svoju reč písať rímskymi alebo gréckymi písmenami, avšak neusporiadane.
Ako vynálezcu prvého slovenského písma uvádzajú staroslovenské životopisy „Život Konštantínov“ a „Život Metodov“ sv. Konštantína. To potvrdzuje i významný bulharský spisovateľ z 10. storočia Ján Exarch (+927) v Prológu k prekladu sv. Jána Damaského „Nebesia“.
Kyjevský mních Nestor sa taktiež zaoberá vo svojich Letopisoch otázkou pôvodu písma Slovenov, ako aj prekladu Svätého Písma a liturgických kníh. Jeho správa je však už závislá od životopisov Konštantína a Metoda, ako aj už od spomínaného Chrabrovho diela „O písmenách“ a preto za pôvodcov písma i spomínaných literárnych prekladov pokladá oboch solúnskych vierozvestcov.
V spise bavorského anonyma „De conversione Bagoariorum et carantanorum“ z roku 871 sa za pôvodcu slovenského písma uvádza sv. Metod. Podobne sa mu pripisuje aj slovenská liturgia. Je zaujímavosťou, že sv. Metodovi sa tu priznáva titul Filozof, ktorý patril vtedy sv. Konštantínovi-Cyrilovi.
Pri zostavovaní slovenského písma slúžila za vzor sv. Konštantínovi spisovná gréčtina. Väčšina linguistov sa prikláňa k názoru, že Konštantín zostavil hlaholské písmo podľa malej gréckej abecedy, no čisto slovenské hlásky odvodil z niektorých orientálnych abecied. Konštantín bol totiž znalcom orientálnych jazykov.
Najstarší typ hlaholského písma sa zachoval v Kyjevských listoch. Tie sú najstaršou zachovanou staroslovenskou literárnou pamiatkou. Pochádzajú z druhej polovice 10. storočia. Až po smrti arcibiskupa sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov, ktorí sa potom usadili predovšetkým v bulharskej ríši, vzniká práve vďaka týmto žiakom na území bulharskej ríše na prelome 9. a 10. storočia nové slovenské písmo, ktoré z úcty k sv. Cyrilovi nazvali cyrilikou.
Cyrilika je vo svojom jadre takisto gréckym písmom, ale je jednoduchšia a za predlohu má veľké grécke písmená. Vznikla aj preto, lebo v bulharskom prostredí si Sloveni navykli už používať grécke písmo. Cyriliku oficiálne zaviedol vo svojej ríši bulharský cár Simeon, ktorý bol aj literárne činný a napríklad preložil z gréčtiny do staroslovenčiny časť homílií sv. Jána Zlatoústeho.
Cyrilika sa postupne udomácnila nielen u južných Slovenov, ale aj u východných, a stala sa tak základom používaného písma pre Bulharov, Macedóncov, Srbov, Rusov, Ukrajincov a Bielorusov.
II.VII.III Literárne diela
Hlavnou témou tejto podkapitoly je však literárne dielo a hodnovernosť prameňov týkajúcich sa cyrilometodskej misie.
Archeologické objavy z obdobia Veľkej Moravy sú jasným dôkazom vysokej úrovne materiálnej kultúry vtedajších Slovenov. Práve o ňu sa zaslúžili byzantskí vierozvestcovia sv. Cyril a Metod, ktorí pre Slovenov vytvorili úžasné literárne dielo a tým položili pevné základy slovenskej duchovnej kultúry.
Preto sa chceme aspoň trochu zmieniť o literárnom diele z tohto obdobia, ako aj o hodnovernosti prameňov, ktoré s cyrilometodskou misiou súvisia, vrátane vzniku slovenského písma.
Literárny odkaz sv. Cyrila a Metoda je veľmi bohatý. Predovšetkým ich prekladateľská práca je zvlášť dôležitá. Ešte pred ich príchodom na Veľkú Moravu preložil Konštantín evanjeliár. Predhovor však k evanjeliáru napísal v gréckom jazyku.
Na Veľkej Morave vyhotovili obaja bratia preklad všetkých štyroch evanjelií, Skutky apoštolské, apoštolské listy a Žaltár. Tiež formuláre liturgie východnej cirkvi, ako aj západnej – liturgiu sv. Petra, potom liturgické knihy: rituál, breviár, zbierku liturgických spevov a vyznanie viery – symbol.
V prekladateľskej činnosti svojho brata pokračoval sv. Metod i po jeho smrti. Preložil Nomokánon – pravidlo zákona. V ňom prispôsobil sv. Metod byzantskú svetsko-právnu príručku prostrediu vtedajších Slovenov. A napokon preložil sv. Metod knihy Otcov.
Univerzitný profesor dr. Miloš Weingart, významný znalec staroslovenčiny o týchto prekladoch hovorí, že čím jemnejšími metódami sa skúmajú, tým viac tieto cyrilometodské preklady biblických kníh vynikajú ako geniálne diela, ktoré ešte po tisícročí prekvapujú svojou dokonalosťou. Weingart popiera, že by tento prvý preklad Písma Slovenov bol primitívnym pokusom. Naopak, vyniká tu veľké úsilie prekonávať barbarizmy ktoré museli prví prekladatelia podstúpiť a vysporiadať sa s textom miestami veľmi ťažkým a s jazykom, ktorý navyše nebol ich materinským jazykom.
Skutočne po stránke teologickej, textovokritickej, jazykovej a štylistickej sa cyrilometodský preklad javí v tomto smere aj dnešným odborníkom ako dielo geniálne. Podľa Kyjevských listov sa usudzuje, že rukopisy z cyrilometodskej doby boli menšieho formátu. To preto, lebo sv. Cyril a Metod, ako aj ich spolupracovníci mali na zreteli hlavne ich praktické použitie.
Z Kyjevských listov sa tiež dozvedáme, že tieto najstaršie cyrilometodské rukopisy boli podľa vzoru vtedajšej doby napísané veľmi krasopisne, čo by zodpovedalo úrovni tajomníka a zároveň knihovníka a archivára carihradského patriarchu, ktorým kedysi bol sv. Konštantín-Cyril. Určite tieto skúsenosti odovzdali svätí vierozvestcovia aj svojim žiakom na misijnom území Slovenov. Navyše hlaholika bola celkove ozdobným písmom.
Najstaršie literárne pamiatky z cyrilometodskej doby sú zo zachovaných kópií z konca 10. alebo zo začiatku 11. storočia. Je to hlavne Assemaniho evanjeliár, hlaholský rukopis, ktorý obsahuje 158 pergamenových listov. Vlastne je to už prepis zo staršieho rukopisu. Volá sa po kanonikovi Vatikánskej knižnice, ktorý ho našiel u pravoslávneho mnícha v Jeruzaleme v roku 1736 a je uložený vo Vatikáne.
Ďalšia literárna pamiatka je Savov evanjeliár, ktorý obsahuje 129 pergamenových listov. Vznikol v 11. storočí asi v Bulharsku. Je nazvaný podľa pisára a bol majetkom jedného kláštore pri Pakove. Dostal sa však čoskoro do Ruska. Je písaný v cyrilike.
Aj Ostromírov evanjeliár, ktorý má 294 pergamenových listov je písaný cyrilikou. Bol napísaný v Novgorode v rokoch 1056-1057.
K najstarším zachovaným tetraevanjeliám (štvorevanjeliám) patria:
1. Mariánsky kódex, ktorý bol prepísaný koncom 10. storočia v starom Srbsku a je napísaný hlaholským písmom. Pôvodne bol na hore Athos, teraz je v Moskovskej knižnici. Dva listy sú v Národnej knižnici vo Viedni.
2. Zografský kódex pomenovaný podľa Zografského kláštora na hore Athos, kde sa pôvodne nachádzal. Bol napísaný pravdepodobne hlaholikou v 10. storočí v Bulharsku. Teraz je v knižnici v Petrohrade.
Staroslovenský text štvorevanjelií sa vyznačuje starobylosťou a kritické vydanie tohto diela dokazuje, že preklad solúnskych bratov mal vysokú prekladateľskú techniku.
Sv. Konštantín-Cyril oslávil doplnenie štvorevanjelia, ktoré dokončil spolu so sv. Metodom na veľkej Morave, naozaj básnickým skvostom zvaným Proglas. R. Jakobson o ňom hovorí: „Márne by sme hľadali v iných krajinách stredovekej Európy obdobu tejto priebojnej básne, literárnu pamiatku pokrvného obsahu“.
V Proglase sv. Konštantín oslovuje Slovenov, aby si uvedomovali, čo je to vlastne evanjelium, ktoré im priniesli: „...Preto počúvajteže Slovieni všetci, bo dar tento je odo Boha daný, dar Boží pravej časti je, dar Boží dušiam nikdy nehynúci, dušiam tým, čo ho prijmú... Počujteže, Sloviensky národ všetok, počujteže, bo slovo od Boha prišlo, slovo, čo kŕmi ľudské duše, slovo, čo silí srdce i rozum, slovo, čo vedie k poznaniu Boha...“
Proglas je veľkou výzvou k Slovenom i pre dnešnú dobu, aby nezanedbávali knihy písané v svojom jazyku.
I väčšiu časť novozákonných kníh, okrem evanjelií, známu ako „Apoštol“ prekladali byzantskí vierozvestcovia na Morave. I to bolo dielo, podľa odborníka v tejto oblasti V. Jagiča, vynikajúcim prekladateľským dielom.
Medzi najstaršie cyrilometodské preklady patrí preklad Žaltára. Ten sa zachoval v hlaholskom rukopise z 11. storočia a je uložený v kláštornej knižnici sv. Kataríny na hore Sinaj, ako Sinajský žaltár.
O preklade Starého zákona sa hovorí v Živote Metoda: „Potom sa odtrhol od všetkého zhonu a zložil svoju starosť Bohu, najskôr však vybral zo svojich učeníkov dvoch kňazov, znamenitých rýchlopiscov, preložil v krátkom čase úplne všetky knihy (Písma), okrem kníh Makabejských z jazyka gréckeho na staroslovenský, za osem mesiacov“.
Sinajské Euchológium je obsiahly staroslovenský kódex, v ktorom sa zachovali tri pergamenové listy z prekladu byzantskej liturgie z konca 11. storočia, ktoré nám pomáhajú pri rekonštrukcii slovenskej liturgie z doby sv. Cyrila a Metoda.
Pražské hlaholské zlomky patria taktiež k staroslovenským pamiatkam. Nachádzajú sa v kapitulnom archíve pri chráme sv. Víta v Prahe. Obsahujú staroslovenské liturgické texty. Dôkladne sa nimi zapodieval Pavel Jozef Šafárík v diele „Glagolitische Fragmente, Praha 1857. Rozoberal písmo i text a určil, že ide o liturgické texty podľa východného obradu, ktoré boli preložené z gréčtiny.
Slovenskí vierozvestcovia sv. Cyril a Metod po svojom príchode k Rastislavovým Slovenom zistili, že kresťanstvo tu už dávnejšie zapustilo svoje korene, ako o tom hovorí i „Život Metoda“. I archeologické vykopávky dokazujú, že prvé známe kostoly tu postavili západní misionári na prelome 8. a 9. storočia. To znamená, že západná liturgia sa udomácnila v Nitrianskom i Moravskom kniežatstve, ako aj v Panónii. Spomínali sme už v podkapitole „Sloveni“, že slovenské knieža Pribina dal postaviť okolo roku 828 v Nitre kostol, a neskôr so svojím synom Koceľom vybudovali celý rad kostolov v Panónii.
Okrem prekladu východných liturgických kníh do slovenského jazyka Kyjevské a Viedenské listy dosvedčujú, že staroslovenský jazyk sv. Cyril a Metod zaviedli aj do západnej liturgie. Svedectvo salcburského anonyma v spise „De conversione“ z roku 871 hovorí, že slovenský liturgický jazyk zaviedol Metod.
Liturgia v slovenskom jazyku, ako predpokladá profesor V. Chaloupecký, určite poznačila myslenie i cit Slovenov a zanechala stopu v ich duši, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie. Aj keď bola čoskoro zakázaná, predsa kultúrne hodnoty, ktoré vytvorila, sú odkazom, ktorý vtlačil charakter a povahu i západnému kresťanstvu.
Kyjevské listy – sú najstaršou súvislou zachovanou staroslovenskou pamiatkou v hlaholike. Rukopis obsahuje 7 pergamenových listov. V Kyjevských listoch je zachytených 10 omšových formulárov. Zachovaný rukopis pochádza z druhej polovice 10. stor. a je prepisom staršej predlohy, pravdepodobne latinskej. Táto unikátna literárna staroslovenská pamiatka sa nachádza v Knižnici Duchovnej akadémie v Kyjeve.
Viedenské listy – obsahujú taktiež liturgické texty. Päť modlitieb z nich sa takmer zhoduje s modlitbami Kyjevských listov. Viedenské listy pochádzajú asi z 12. storočia a sú iba fragmentom pôvodnej liturgickej predlohy. Tento odpis vznikol na chorvátskom území a je dôkazom, že na tomto území sa v 11. a 12. storočí používala staroslovenská liturgia sv. Petra.
Rituál (trebník) – sv. Cyril a Metod sú autormi aj staroslovenskej obradnej knihy rituálu. Jeho časť sa zachovala v Sinajskom Euchológiu v kláštore na hore Sinaj.
Na Sinaji sa totiž v minulosti konali bohoslužby v rôznych jazykoch, a to aj v (staro)slovenskom. Je známe, že v 12. – 14. storočí sa tu vytvorila početná mníšska kolónia Slovenov. Pre svoje bohoslužby potrebovala vo svojom jazyku aj liturgické knihy. A tie sa k nim dostali hlavne z Bulharska a Macedónska v podobe staroslovenských rukopisov.
Pri zisťovaní podľa akých predlôh zostavili sv. Cyril a Metod slovenský rituál, badať, že to boli predlohy byzantské i latinské. Je zaujímavosťou v tomto smere, že v časti o spovednom poriadku je paralela, ktorá sa našla v hornej nemčine, ktorou je modlitba sv. Emerama. A práve táto spovedná formula zo Sinajského Euchológia súvisí i s Frízinskou pamiatkou.
Frizínske pamiatky – sú to tri krátke staroslovenské texty, ktoré sú vpísané na prázdne stránky starého latinského kódexu. Kódex je pomenovaný podľa pôvodu tejto pamiatky mesta Frisingen v Bavorsku, kde bol uložený v tamojšom kláštore. Teraz je uložený v Štátnej knižnici v Mníchove.
Prvý a tretí text pamiatky sú spovedné formuly a boli preložené podľa staronemeckej predlohy. Je tu tiež už spomínaná modlitba sv. Emerama, podobne ako v Sinajskom Euchológiu. Avšak tieto pamiatky vznikli nezávisle na sebe.
Druhý text frizínskej pamiatky je homíliou, ktorá vyzýva penitenta k pokániu. Tá je podľa skúmateľov staroslovenských textov F. Griveca a A. Isačenska, ktorí nezávislé od seba dospeli k tomu, že je to originálna cyrilometodská pamiatka, prepísaná v 10. storočí v slovinskom prostredí.
Rastislavova žiadosť o vytvorenie autonómnej slovenskej cirkvi obsahovala aj ambície politicko-spoločenské. Pre tento cieľ bolo potrebné položiť aj právne základy. Práve i to požadujú poslovia Rastislava a Svätopluka od byzantského cisára Michala III., ako o tom čítame v „Živote Metoda“: „...takého muža, ktorý by nás upravil k všetkej spravodlivosti“.
Pre tento účel sv. Cyril a Metod zostavili krátku právnu zbierku „Zákon sudnyj ljudem“. Ich autorstvo by mohlo potvrdiť i skúmanie profesora Vašicu, ktorý konštatoval, že sa v spomínanom zákonníku vyskytujú jazykové analógie s anonymnou homíliou, ktorej autorom bol arcibiskup Metod a s Kyjevskými listami, ktorých predloha bola dielom sv. Cyrila. Zákon sudnyj ljudem bol súdny zákonník, preložený z trestného zákonníka byzantských cisárov.
Nomokánon – v 9. stor., v čase cyrilometodskej misie, boli v byzantskej ríši dve platné právne zbierky: Synagóga a Syntagma.
Zbierka Synagóga bolo dielo antiochijského právnika Jána Scholastika, ktorý sa neskôr stal carihradským patriarchom.
Právna zbierka Syntagma pochádzala od neznámeho autora a je obsahovo bohatšia ako Synagóga.
Obe tieto právne zbierky: Synagóga a Syntagma obsahovali štátne i cirkevné zákony. Podobne je to i v prípade Metodovho prekladu z gréčtiny do staroslovenčiny známeho Nomokánonu, ako to už vyplýva z tohto samotného slova: „nomos“, ktorým sa označovalo civilné právo, a „kánon“ zasa cirkevný zákon.
Preklad staroslovenského Nomokánonu sa zachoval v dvoch rukopisoch: tzv. Ustjužský, ktorý pochádza z 13. stor. a patril Ustjužskému Archanjelskému kláštoru a Jozafátsky zo 16. stor., ktorý je uschovaný v bibliotéke metropolitu Jozafáta.
Metodov Nomokánon bol pôvodne napísaný hlaholikou, neskôr pravdepodobne v Bulharsku ho prepísali do cyriliky. Nomokánon nie je jednoduchým prekladom gréckej predlohy, ale zostavením nového samostatného diela, ktorý bol zameraný na život Slovenov, ku ktorým boli vierozvestcovia poslaní. Vznikol až na sklonku arcibiskupovho života. Najskôr sa totiž sv. Cyril a Metod venovali liturgickej oblasti, a až po lepšom spoznaní pomerov v prostredí Slovenov, mohlo vzniknúť i Metodovo cirkevno-občianske dielo Nomokánon.
Po vyhnaní Metodových žiakov sa Nomokánon pravdepodobne dostal do Chorvátska, kde sa uchovala v Dukljanskom letopise z roku 1200 zaujímavá správa. Podľa tejto správy kráľ Svätopluk vydal mnohé zákony a usporiadal dobré mravy. Kto by ich chcel poznať, odporúča táto správa, nech číta knihu Slovenov zvanú Methodius. Myslí sa tým, že autor tejto správy určite myslel práve na Metodov Nomokánon.
S Metodovým prekladom Nomokánonu súvisia aj Glosy sväto-emeramské a Staroslovenské glosy. Staroslovenské glosy sú najstarším zachovaným zápisom slovenských slov v latinke, ba vlastne najstarším slovenským zápisom vôbec.
Glagolita Clozianua – Closov zlomok dostal pomenovanie podľa grófa Clozeho (+1856), ktorý prvú časť zdedil od grófa Frangepaniho z ostrova Krku. Dnes je uložený v Mestskom múzeu v Tridente.
Táto literárna pamiatka vnikla v 9. storočí a jej odpis je z 11. storočia. Je písaný hlaholikou. Nachádza sa v nej samostatná práca zvaná Anonymná homília, ktorá je podľa všetkého dielom sv. Metoda. V nej arcibiskup vystupuje proti laxnosti kniežat a veľmožov v manželskej otázke, ktorí boli sudcami, a žiada od nich, aby u podaných dbali na ich svedomité zachovávanie cirkevných manželských zákonov. Osobnosť kazateľa prezrádza, že je horlivým pastierom, teologicky vzdelaným so širokým právnym rozhľadom, čo poukazuje práve na sv. Metoda, ako ho opisuje aj spis Život Metoda.
Medzi vynikajúce diela staroslovenského písomníctva patrí Život Konštantína a Život Metoda.
Život Konštantínov sa zachoval v 59 rukopisoch, z ktorých najstaršie sú z 15. storočia. Ide o rukopisy ruskej a srbskej redakcie.
Život Metoda sa zachoval iba v 16 rukopisoch. Najstarší z nich tzv. Uspenský pochádza z 12. alebo zo začiatku 13. storočia. Texty sú ruského pôvodu.
II.VII.IV O prameňoch
Dnes poznáme veľa písomných prameňov, ktoré hovoria o dejinách Slovenov na území zvanej Veľká Morava, ako aj o dobe, ktorú ju predchádzala. Venujme sa aspoň niektorým, na ktoré sa v tejto práci odvolávame.
Dôležitými prameňmi, ktoré referujú o udalostiach na sever od Dunaja alebo vôbec v strednom Podunajsku sú Kroniky a letopisy.
Pre poznanie 6. storočia je nám v tomto smere dôležitým prameňom Historikon od Prokopia z Cezareje, ktorý hovorí o gótskych vojnách, v ktorých pomáhali langobardskému princovi Ildigisovi aj Sloveni. Dejiny Langobardov od Paula Diakona nás zasa oboznamujú s udalosťami z konca 6. storočia. Scholastik Fredegar, resp. viacero autorov diela „Chronicarum quae dicuntur Fredegarii Scholastici libri IV“. opisujú udalosti 7. storočia, kde sa píše o bojoch, ale aj o symbióze Slovenov s Avarmi v strednom Podunajsku, ako aj o Samovej ríši.
Medzi rané franské karolínske letopisy patria Annales Alamannici, Annales regni Francorum, ktoré sa tiež nazývajú Annales Laurisssenses maiores alebo Annales Einhardi. Tie opisujú boje Frankov v strednom Podunajsku a zmieňujú sa aj o ich stykoch s východnými susedmi, medzi ktorých patrili tiež Sloveni.
Niekoľko údajov, ktoré sa dotýkajú moravských dejín z 9. storočia, zaznamenávajú Annales Xantenses, ktoré vznikli v Porýnsku. Taktiež Annales Bertiniani z kláštora Sankt Bertin komentujú mnohé udalosti a problémy medzi Slovenmi a východnými Frankmi. Dozvedáme sa z nich o mnohých veciach, o ktorých z prestížnych dôvodov východfranská analistika nehovorila alebo ich tendenčne vysvetľovala v prospech Frankov.
Annales Fuldenses sa najviac zapodievajú vzťahmi medzi Frankmi a Slovenmi. Autori týchto letopisov boli v službách výchofranského panovníka a preto sa treba kritickými očami pozerať na ich líčenie udalosti, pretože v rozpore so štatútom ríše Slovenov v 9. storočí v rámci universa christiana podporovali nároky východofranských kráľov na toto územie.
Napokon sa ešte stručne zmienime o listinách a listoch, ktoré sa dotýkajú tzv. cyrilometodského obdobia na území starej slovenskej ríše.
Tieto listiny sú prevažne zahraničného pôvodu. Pozornosť si zaslúžia hlavne listiny týkajúce sa slovenského kniežatstva v Panónii, konkrétne udelenia pozemkov kniežaťu Pribinovi a ich prevedenia do jeho vlastníctva. Dôležité sú tu informácie o donacii pre cirkev od Pribinu a jeho syna Koceľa.
Z listov sú najdôležitejšie pre poznanie danej situácie, o ktorej v tejto kapitole pojednávame, tie, ktoré hovoria o vzťahoch medzi Slovenmi a Rímom, ako i Byzanciou. Medzi ne zvlášť patria: list pápeža Hadriána II. Gloria in excelsis Deo adresovaný Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Potom list Jána VIII. Scire vos volumus, ktorý poslal Svätoplukovi, no a pre Slovenov vtedajšej doby azda najdôležitejší list Industriae tuae, taktiež od pápeža Jána VIII. pre kráľa Svätopluka. List nitrianskeho biskupa Vichinga Pastoralis sollicitudinis tuae adresovaný pápežovi je však smutnou záležitosťou v histórii Slovenov. Podobne je to aj s listami pápeža Štefana V. Quia te zelo fidei a Commonitorium poslaný Svätoplukovi, pretože prispeli k likvidácii prvej samostatnej slovenskej cirkvi.
Rozptýlenosť prameňov, ktoré obsahujú pramene k dejinám Slovenov na Veľkej Morave sa podarilo sústrediť moravským historikom v edícii s názvom Magnae Moraviae fontes historici. Dielo vyšlo vďaka redaktorovi Lubomírovi E. Havlíkovi v spolupráci s Dagmar Bartoškovou (I. zväzok) a Radoslavom Večerkom (II. zväzok). Na vydaní prameňov sa podieľali Lubomír E. Havlík, Ivan Hrbek, Jaroslav Ludvíkovský, Zdeněk Masařík, Josef Vašica, Radoslav Večerka a ďalší.