Ak by sme mali označiť miesta, ktoré si väčšina ľudí spája so zlom, násilím a všetkým, čo odsudzujú, nenávidia a čoho sa zároveň obávajú, tak by sme asi bez väčšieho zaváhania poukázali na väznice, čiže ústavy na výkon väzby a výkon odňatia slobody. Je to aj možno trochu nespravodlivé. Veď predsa tieto ústavy nie sú príčinou toho zla, ktoré je vlastne prítomné všade vôkol nás. Práve naopak, sú jeho dôsledkom, snahou o vyrovnanie sa s týmto fenoménom v spoločnosti. Dokonca, ak by sme chceli byť dôslední, mali by sme začať v prvom rade sami od seba, pretože korene zla sa ukrývajú v každom jednom z nás a v každom zločine, ktorý nás svojou krutosťou a cynizmom vie až vydesiť, môžeme vybadať odraz svojich vlastných negatívnych emócii a túžob.
Preto nájdeme v evanjeliu aj nekompromisné Ježišove slová, ktoré radikálne odsudzujú zlo už v jeho vnútornej čiže zárodočnej fáze, pretože myšlienkový svet od toho aktualizovaného, reálneho sveta nie je až tak vzdialený, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad: „Počuli ste, že otcom bolo povedané »Nezabiješ!« Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.“ (Mt 5,21-22) Stačí vychádzať aj z tých najjemnejších záchvevov pocitov, ktoré nás možno sprevádzajú každý deň – pocit frustrácie, ublíženia, závisti, hnevu či pudovej lásky a skúsme na základe zmenených životných, sociálnych, rodinných či psychologických i situačných podmienok od nich viesť ich línie ďalej a priam poľahky môžeme dospieť k činom, ktoré sa môžu absolútne priečiť všetkému ľudskému a zdravému.
Avšak vráťme sa k faktom. Spoločnosť si vytvorila zákony, ktorých úlohou je chrániť hranicu medzi tým, čo ako zlé existuje v našom vnútri a vonkajšou spoločnosťou. Nie je ich účelom trestať zlo, ktoré je v nás zakorenené, to by sme boli trestaní denno-denne, ale musí chrániť to najcennejšie, na čom je postavená celá spoločnosť – život, zdravie, majetok, ale i dobrú povesť jednotlivca. Nemôžeme mávnuť rukou ani nad tou najnepatrnejšou negatívnou myšlienkou či emóciou, ktorá sa môže vynoriť v našom vnútornom svete, ale ísť ďalej a prekročiť hranicu nášho vnútra a realizovať to všetko v podobe zločinov je predsa len niečo iné. Je pochopiteľné, že takýto čin je nutné morálne odsúdiť a potrestaním prehrešivšieho sa jedinca dať najavo, že všetko, čo narúša zdravé spolužitie ľudí v spoločnosti, sa tolerovať nebude. No je potrebné vidieť každý zločin aj z inej stránky. Základom je tu otázka, čo vedie človeka k tomu aby vážnym spôsobom ublížil inému? Môžeme hovoriť o sociálnych alebo psychopatologických parciálnych príčinách, ale všetko nás to nakoniec vedie k tej najzákladnejšej prapríčine všetkého negatívneho, čo je v nás a spoločnosti – nedostatok lásky, pochopenia a prijatia od iných. Zločinci teda v samom základe nie sú zlí ľudia, ale ľudia nešťastní, ktorí bolí v rozličnej miere ukrátení o to najdrahocennejšie – živú a skutočnú lásku. A tu je práve miesto pre duchovnú službu, ktorá vo väzniciach má svoje nezastupiteľné miesto. Iste, zločinec potrebuje trest za svoj skutok, potrebuje na sebe pocítiť aj hrot morálneho odsúdenia, no na druhej strane potrebuje aj dotyk s živou láskou, ktorá jediná sa môže stať základom jeho zmeny a nápravy. Je však zrejmé, že samotná ľudská láska má hranice, pretože jej subjekt je sám poznačený bolesťou a trápením, ktoré majú svoj pôvod v nie vždy ideálnych vzťahov s inými ľuďmi. Tou najpodstatnejšou úlohou je teda sprostredkovať kontakt s absolútnou láskou, čiže Božou láskou, ktorej objektom je každý človek žijúcim pod Slnkom, pretože ňou boli všetci stvorení, v nej existujú a ňou sú neustále zaplavovaní, aj keď si to mnohí nechcú pripustiť.
Aj keď duchovná služba v týchto ústavoch nie je niečím novým, novotou je, že od decembra respektíve od októbra minulého roku, začala realizovať svoju činnosť vo väzenských ústavoch Ekumenická pastoračná služba. O čo vlastne ide. Táto služba v sebe zahŕňa aktivitu desiatich cirkví, združených v Ekumenickej rade cirkví na Slovensku a registrovaných v SR (Rímskokatolícka a gréckokatolícka cirkev pracujú ako jeden subjekt v rámci Ordinariátu OS a OZ SR) pod názvom Ekumenická pastoračná služba OS a OZ SR. Ja, ako kňaz Starokatolíckej cirkvi na Slovensku som začal pracovať v rámci EPS OS a OZ od 1. 12. 2007 v ÚVTOS Želiezovce a od 1. 1. 2008 v ÚVV a ÚVTOS Košice. Pre mňa to znamená, že nemôžem svoju službu zameriavať úzko konfesijne, ale mojou úlohou je prinášať svetlo evanjelia všetkým bez ohľadu na ich cirkevnú príslušnosť. Cieľom je pomôcť človeku povzniesť sa ponad jeho slabosť a zlobu do Kristovej blízkosti, ktorý sa ma stať centrom je znovuzrodenia. Netreba zdôrazňovať, že tu predovšetkým ide o misijnú prácu, pretože zločin sa rodí z nedostatku poznania Krista a jeho slobody, preto je v prvom rade potrebné priviesť ho k tej najpodstatnejšej pravde. Otázka cirkevnej príslušnosti tu nie je dôležitá, pretože to hlavné je v tejto chvíli byť lekárom, ktorý liečiť tú najakútnejšiu vnútornú bolesť duše. Je to obdobné, ako keby sme trpeli obrovskou fyzickou bolesťou a odmietli by sme pomoc lekára len preto, že je inej národnosti alebo rasy, Je tu veľmi dôležité získať si dôveru odsúdených i obvinených, neodsudzovať ich a vnímať ich nie ako zlých ľudí, ale ako duševne zranených a dezorientovaných, ktorým je potrebné ukázať smer cesty vedúcej k ich uzdraveniu. Vždy som preto rád, ak z ich strany pocítim pozitívnu spätnú väzbu, že nie som vnímaný ako niekto, kto stojí na strane trestajúcich a dozorujúcich, ale ako niekto, na koho sa môžu z dôverou obrátiť.
Aj keď práca, ktorú vykonávam, je z istého hľadiska nepopulárna, pretože veľká časť verejnosti je toho názoru, že odsúdení, ba aj obvinení si zaslúžia tvrdí a nekompromisní prístup, predsa verím, že nájdem zvlášť duchovnú podporu u tých, ktorým záleží na tom, aby Ježiš našiel svoje miesto v srdci každého jedného človeka žijúceho s nami na tomto svete.
