Viem, že je medzi Vami pár milovníkov filmov. Tí určite vedia, že práve skončil medzinárodný filmový festival vo francúzskom Cannes. Víťaznú trofej si odniesol film nemeckého režiséra Michaela Hanekeho Biela stuha. Autor v úvode k svojmu filmu hovorí, že ,,každá myšlienka môže vyústiť do terorizmu, ak sa berie doslovne a uplatňuje absolútne. Toto je film o mnohých podobách terorizmu.

Ak v ňom niekto chce vidieť len nemecký problém, bude to znamenať, že problému vôbec nerozumie.” Samotný film je o hierarchicky usporiadanom a nábožnom živote istej dediny, v ktorej postupne bujnie maličký zárodok zla, pretvárky, krutosti a pokrytectva, nenápadne prerastajúci do  tragédie svetových rozmerov. Nechcem viac prezrádzať, pretože ako súvis s dnešným evanjeliom to stačí. Počuli sme totiž Kristove slová o tom, ako je to s Božím kráľovstvom. Systematicky zmýšľajúci človek dnešnej doby by poskytol presnú definíciu, ale z Kristových úst počujeme ,,len” akýsi hmlistý obrazný opis. A tu sme vlatne pri koreni veci. Zosystematizovali sme niečo, čo sa akejkoľvej systematizácii vyhýba a potom sa čudujeme vlastnej bezduchosti, vyprázdnenosti kresťanstva. Nevieme duchovne prežívať svoj život, nevidíme vyšší zmysel vecí akolo nás. Čoraz zriedkavejšie sú svedectvá autentického kresťanského života, aký poskytla istá sestra:

 Každý človek má svoje povolanie a stať sa rodičom v mladom veku je jedna s najkrajších úloh, aké si vieme v živote predstaviť. Málokto však študuje psychológiu, pedagogiku, a tak ,,vhupne” rovnými nohami do úlohy rodiča a často sa učí až na vlastnych chybách. Aj my s manželom sme prešli týmto procesom a učili sme sa, ako sa často hovorí ,,za  pochodu” . Pri prvých troch dcérach výchova,  škola, život v rodine prebiehali radostne a pokojne. Keď prišiel do rodiny štvrtý člen, syn Peter, začali sme si uvedomovať,  ako málo toho vieme  a čo  všetko sa musíme naučiť. Problémy sa začali, keď sa prejavili, ako nedostatočné motorické schopnosti, slabé jedenie, nepochopiteľné správanie a reakcie.  Roztočil sa  kolotoč hľadania a skúšania možností, ako zvládať syna,  Hľadali sme pomoc u špecialistov, čitali sme odbornú literaturu a denne sa borili s neúspechmi. Peťko bol krásny svetlovlasý chlapec, jeho široko otvorené sivozelené oči prezrádzali hlbokú a čistú dušu. V ranom veku bolo preňho detské ihrisko iba miestom pátrania po zaujímavých nálezoch a ja som smutne hľadela na deti, ktoré sa hrali na piesku. Zaujímalo ho všetko navôkol, zbieral po ulici papieriky a rôzne nepotrebné predmety. Snažila som sa obchadzať kontajnery, pretože odtiaľ nosil domov najvzlaštnejšie úlovky, z ktorých vytvaral úžasné umelecké diela. Potreboval na to iba množstvo lepiacej pásky. Raz, keď mal zlomenú nohu, vytvoril z polámanej hokejky a z cievok z nití zasadrovnú hokejku, ktorá vypovedala o jeho momentálnom stave. Z kartónu dokázal vyrobiť maketu počítača, televízora a registračnej pokladnej pokladnice. Jeho činnosti a záujmy boli skutočne atypické. Vytváral tajomné mapy vymyslených kontinetntov a svetov, vyrábal a ručne zošíval malé knižky, do ktorých písal krátke príbehy a vlastoručne ilustroval tajomné faximile, študoval umelecké knihy a oblasť jeho záujmov sa denne rozširovala o množstvo tém, pri ktorých zotrvával iba počas trvania tej ktorej záľuby. Neskôr sa venoval aj vytváraniu krátkych videí a filmov, ktoré sám natáčal pomocou webkamery a spracoval pomocou počítačových programov. Boli to humorné, vážne i bláznivé krátke filmy, ktoré veľa vypovedali  o jeho svete záujmov. Školské lavice pre nás znamenali nie ľahkú etapu. Rána plné zápasov s predsviedčaním, že do školy treba chodiť. Únava, plač, krik vstupovali temné oblaky do našich dní. Šudovala som literatúru, hľadala, rozprávala sa s odborníkmi. Diagnózy boli rôzne, ale nikto netušil, že ide o Aspergerov syndróm. Rozluzenie toho problému mu prišlo až v štrnástich rokoch, keď som našla v odbornej literatúre presne popísané symptómy. Okolie nám často dávalo najavo, aké máme nevychované dieťa. Vo chvíľach odsúdenia a neprijatia mi prechádzali v duši tajomstvá bolestného ruženstva...ktorý bol pre nás tŕním korunovaný, ktorý bol pre nás bičovaný....A ako zmŕtvychvstanie v duši mi prichádzala veta:  ,, bože, odpusť im, lebo nevedia čo robia” a nás často obchádzala hanba, že sme nezvládali naše dieťa. Skúšali sme všetko možné, zadovážili sme si terapeutického psa a na lesných chodníkoch v blízkych Karapatoch od nás odchádzali ťažkosti dňa. Počúvali sme hlasom srdca slová nášho syna a učili sme sa rozumieť jeho krásnej duši a objavovať v nej poklady. Pri jeho práci s drevom, papierom, i pri iných tvorivých aktivitách mu denne pomáhame a delíme čas na hru, zábavu, šport, prácu a povinosti. Vytvárame sieť, v ktorej sú upravené ,,kotvy vzájomnej lasky”, kde sa cítime všetci spolu s Peťom bezpečne. Odmenou sú naše spoločné pochôdzky po starožitníctvach, numizmatických predajniach a obchodíkoch so zaujímavými vecičkami, ktoré vášnivo zbieral. Naším problémom je čas. Naučiť sa poznať hodiny sa zatiaľ nedarí. Jedného dňa, keď sme prišli po syna do školy, nevedeli sme ho najsť. Po niekolkých minútach sme ho objavili v triede pod lavicou. Spokojne sa zaoberal svojím novým literárnym dielkom nič netušiaci, že čas si odobral peknú dávku zo svojho neúprosného kruhu. Keď sme sa pýtali, prečo už nečaká dávno s deťmi pred školou poznamenal: ,, Vieš mami ja som sa stratil v čase.” Vtedy som si uvedomila, že  syn ma niečo naučil. Stále žijeme akoby sme boli pretekári, ktorí musia byt prví v cieli. Nemáme čas, nevnimame krásu zamračenej oblohy a svitu mesiaca bežíme z miesta na miesto a rátame minúty a sekundy,  aby sme si stihli čo najviac ukrojiť z koláča a čas uniká ako voda pomedzi prsty a zanecháva v nás pocit dlhu, či sme žili naozaj a skutočne poctivo. Pri Peťovi strácam tento pocit a žijem naplno s ním v prítomnosti, teším sa, keď spolu obdivujeme scenériu krajiny po úspešnom hubárskom úlovku alebo skúmame starostlivo utkanú pavučinku na okne alebo tiene na stenách ktoré vytvárajú rôzne postavy a tvary. Moje srdce sa stáva odborníkom, ktorý rozumie potrebám a vnútornym pohnútkam svojho dieťaťa a preto si myslím, že život je skutočne krásny a treba zaň byť vďačný, aj ked nás často prepadá strach, či sme skutočne pripravení v realite všedných dní na to, čo nám prináša. Dieťa s  Aspergerovým syndrómom je ako pestrofarebné vlákno na tapisérii života, prináša množstvo nápadov a nových podnetov do každého dňa a denne nám pripomína, že súčasťou nášho tela je aj nesmierna, krásna duša, ktorá nemá vek. Jedinci s týmto syndrómom majú pozitívnu prognózu a ich sociálne schopnosti sa za pomoci nás normálnych môžu rozvinúť  takmer do normy. Záleží len na nás, či sa pridáme k tým, ktorí hádžu kameňom, alebo podáme pomocnú ruku, ktorú títo jedineční a zvláštni ľudia a ich okolie potrebujú.Bratia a sestry, evenjelisti a aj samotný Pán Ježiš nám zanechali ťažké interpretačné sústo, ktoré máme žiť. To, ako sme pochopili evanjelium, vidno na našich skutkoch, počuť v našich slovách. Prosme o Kristovho ducha, aby sme použili ten správny interpretačný kľúč.