V roku 1876 v jednom americkom štáte v severnej Karolíne, v mestečku Swan Quarter sa udiala nasledujúca udalosť: Zbor miestnej episkopálne metodistickej cirkvi sa rozhodol, že si postavia chrám, miesto, kde sa budú spolu stretávať a modliť sa. Lenže bolo potrebné niekde získať pozemok. Do úvahy prichádzal jeden pozemok v centre mesta. Majiteľ tohto pozemku však veriacich s ich požiadavkou odmietol. A tak, keď im niekto daroval parcelu, hoci nie na veľmi výhodnom mieste, prijali ju.

Postavili malý kostol a položili ho na tehlové piliere. Niekoľko dní na to sa prihnala silná búrka a budova kostola sa bez porušenia vznášala na hladine. Snažili sa kostol priviazať lanami , ale sa im to nepodarilo. V centre mesta, pred očami desiatok bezbranných ľudí sa zastavil. Keď vody opadli, zistili, že stojí na pozemku, ktorý si predtým vybrali pre svoj chrám. Ráno po povodni prišiel majiteľ pozemku aj so zmluvou za pastorom cirkvi. V skutočnosti je to už 130 rokov, čo sa kostol, dnes nazývaný Providence Methodist Church, odplavil na najlepší pozemok v meste.

Ľudia, ktorí sa doposiaľ schádzajú v tomto kostole v tom majú jasno, bol to Boží zásah. Tak ako je napísané v knihe Ezechiel:“Ja Pán som povedal a to čo poviem sa aj splní, viac sa neodiali.“(Ez 12, 25) Ľudia v tom vidia Boží zásah, alebo je aj iné vysvetlenie- je to náhoda. Môže toto spôsobiť náhoda? Alebo , čo je to vlastne náhoda? Kedy my používame toto slovo vo svojom jazyku? Ja na náhody neverím. Človek používa slovo náhoda práve vtedy, keď jeho vlastným rozumom nedokáže z tých príčin, ktoré má k dispozícii dovtedy, vysvetliť efekt, ktorý práve vidí. Keď výsledok nie je z tých príčin, ktoré sú mu dané nijakým spôsobom vysvetlený. Nechce nad tým ďalej uvažovať a tak to vysvetlí jedným  jediným slovom- náhoda. A slovo náhoda používajú dnes radi aj vedci. Áno, náhodou niekde tam v prapočiatku, z toho praoceánu nediferencovanej energie sa z ničoho nič vynoril vesmír. Náhodou okolo hviezdy s vyhovujúcimi parametrami sa v presne v dotyčnej vzdialenosti vytvorila terestrická planéta. Náhodou má presne jeden mesiac, náhodou má kovové a tekuté jadro , vďaka ktorému má magnetické pole, ktoré jediné dokáže chrániť život pred radiáciou. Náhodou tu máme poblízku telesá masívnych rozmerov, ktoré nás chránia pred asteroidmi. A tých náhod je ďalej viac a viac. Náhodou sme tu, náhodou máme to , čo máme. Náhodou sme takí, akí sme, náhodou sme stretli tohto človeka...Tých náhod je už akosi priveľa. Stačí si uvedomiť jednu vec: Niekde v srdci tohto vesmíru , v srdci všetkých týchto zákonitostí, existuje sila, ktorá síce nášmu chápaniu uniká, ale , ktorá  napriek tomu  nie je nepochopiteľná. Pretože súvisí s človekom, súvisí s nami. Je to sila, o ktorej nám hovorí evanjelium, o ktorej nám svedčí Ježiš Kristus. Je to Boh, je to Láska. Je to Boh, ktorý koná, ktorý je vždy v blízkosti človeka. Je s jeho problémami , vždy je človeku na dosah. Je to ako povedal apoštol Pavol: „ V Ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ A ako to krásne vyjadril žalmista v 139 žalme:“ Kam môžem ujsť pred tvojím duchom  a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam, ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripel krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“

Áno, boh koná. Božia láska je vždy s človekom. A o tom je aj príbeh z dnešného evanjelia. Príbeh , ktorý nám hovorí o skúsenosti s bohom, akú máme často krát  aj my sami. Aj nám sa vždy nedarí, nie je všetko tak, ako by sme si predstavovali. Sú chvíle v našom živote, ktoré by sme radšej vyškrtli. Sú situácie, ktoré sú také náročné a ťažké, keď sa nám zdá, že bremeno života už neunesieme. Sú chvíle, keď sa  cítime, absolútne sami, nepochopení a vzdialení od všetkého. Sú to chvíle, ktoré zažil aj sám Ježiš Kristus, keď na kríži volal:“ Bože môj, prečo si ma opustil?“ Túto skúsenosť má každý človek. A ak aj nemá, určite ju zažije. Sú situácie, kedy sa zdá, že Boh človeka nie len opustil, ale že Boha niet. Niet po jeho láske ani stopy.

No Ježiš nám o tomto obraze jasne hovorí- mýlite sa, takáto situácia v živote človeka nie je. Ak človek niekedy ostáva sám, tak nie  preto, že by ho Boh opustil, ale preto, že Boh od nás v tej chvíli vyžaduje tú najdôležitejšiu vec-  a tou je viera. Bez nej sa v živote nikam nepohneme. Keď sa učeníkom na mori zdalo, že Ježiš spí a  o nich nedbá, hoci hynú v strašnej búrke, vtedy sa na nich osopil s výčitkou:“ Vy maloverní, kde je vaša viera?“ A to je svedectvo aj nám všetkým. Boh koná, Boh je prítomný v našom živote. Boh pozná naše životy, vie kam smerujú. Má všetko pevne vo svojich rukách, nič, čo sa týka človeka mu nie je cudzie. Boh žije s našimi osudmi, trpí spolu s nami, krčí sa od bolesti spolu s človekom. Boh žije, ale aj víťazí spolu s nami. To, že musíme prejsť bolestivými pádmi je dôsledok hriechu. Ale Boh nás neopúšťa. Je na našej loďke života, je s nami.  Nie náhoda, ale Boh koná v našich životoch. A Boh históriu aj osud človeka vedie tým správnym smerom. Od nás sa vyžaduje veriť mu a dôverovať. Ďakujme Bohu za to, čo sme, že Ježiš človeka nikdy neopustí. Jeho smrť na kríži má svoju cenu a kríž sa stáva symbolom Boha, ktorý je blízky človeku aj v tej najťažšej chvíli.

Nie, Boh nespí. Vyžaduje však od nás vieru. A viera , to je cesta človeka, ako dostať od Boha to, čo potrebujeme, to čo hľadáme. My nie sme sami! Boh nás nikdy neopustí!