Drahé sestry a bratia!

Iste sa vám už veľakrát stalo, že ste kohosi napomínali alebo mu radili v dajakej vážnej veci a on vôbec nereagoval. Mnohí rodičia majú tieto problémy s deťmi. Ich rady nie a nie vypočuť, nie a nie si dať povedať. Keď sa však dostanú do problémov, potom nevedia, ako ich riešiť. Keby si dali povedať, mnohým zlým veciam by sa vyvarovali.

Ani niektorí Ježišovi apoštoli a poslucháči si nedali od neho poradiť. Ich pýcha bola silnejšia ako Ježišova láska a jeho túžba zvestovať im pravdu. Preto hodili rukou nad jeho slovami a povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!

Prestali s ním chodiť, čo bolo ich veľkou chybou.

Čo ich tak veľmi pobúrilo? Vráťme sa o päť týždňov dozadu. Vtedy im Ježiš ponúkol hmotný chlieb. Z piatich chlebov a dvoch rýb sa všetci nasýtili. Pre tento zázračný skutok ho chceli urobiť kráľom, aby sa mohli vždy zadarmo živiť. No potom im ponúkol chlieb svojho Slova a napokon aj chlieb svojho Tela. Tieto ponuky však už neprijali, ba pohoršovali sa nad tým, čo hovorí, veď poznali jeho otca a príbuzných. Ako sa im teda tento môže ponúknuť za pokrm a nápoj? Niektorí začali tvrdiť, že je pomätený, preto aj niektorí z jeho príbuzných prišli, aby ho odviedli domov.

Ježiš sa čudoval tvrdosti ich srdca a pýtal sa: A čo poviete potom, keď ma budete vidieť celého s telom a s dušou vystupovať tam, odkiaľ som prišiel? Tu rozhoduje Duch! Ježiš vedel, že Duch oživí jeho telo a dovolí mu, aby s ním prešiel aj cez zatvorené dvere. Prečo potom by Duch nemohol dostať jeho telo ako pokrm aj do tiel učeníkov? Vedel však, že to bude ťažké, lebo oni neprijali jeho náuku ani o slove, akoby potom prijali náuku o jeho tele? Vtedy naozaj mnohí prestali s ním chodiť a išli svojou cestou.

Ježišova ponuka je aktuálna aj dnes. Ponúka nám dvojaký chlieb:

-Chlieb, ktorý oživuje naše telo. S tým asi nik nemá problémy, lebo každý ho prijíma akosi automaticky ako samozrejmú vec. Požívame ho niekedy i bez vďaky, ako čosi, čo nám Boh je skoro povinný dať. Už tu sa stávame veľkými nevďačníkmi.

- A Chlieb, ktorý oživuje našu dušu a to cez svoje slovo a telo. Pri tejto ponuke sa jeho učeníci rozdeľujú. Jedni si s láskou a úctou vypočujú jeho slovo a pokorne sa skláňajú pred jeho telom v Eucharistii. Iní, ktorí mu neveria, ale predsa pri ňom zostávajú, no iba do určitej chvíle, potom odchádzajú a ďalší, ktorí šomrú proti jeho slovu aj telu. Im sa vidí, že Ježiš od nich veľa požaduje, preto hádžu rukou a radšej nadávajú na Boha, Cirkev a všetkých ktorý sa jej zúčastňujú.

A odchádzajú… Všimli ste si reakciu Ježiša, keď od neho poslucháči odchádzali? On ich nepristavoval, nevyjednával s nimi, lebo dobre vedel, že tí, ktorým chýba viera, nevydržia pri ňom. Tu nepomôže ani mnohoročná náboženská výchova, ani dobrá rodinná tradícia, ani hmotné výhody, ani vplyv silných osobností alebo ľudských ohľadov.

Do ktorej skupiny by som sa zaradil ja? Snažím sa žiť podľa Ježišovho slova a skláňam sa pred jeho telom v Eucharistii, alebo patrím k tým, ktorých viera pod návalom ... postupne chladne a vzďaľujem sa mu? Alebo nebodaj patrím medzi tých, ktorí už dávno hodili rukou a povedali Pánovi: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?! A vlastne ani neviem, prečo som tu?

Vrcholom celej časti Jánovho evanjelia, ktorej sme venovali pozornosť počas piatich nedieľ, sú slová Petra apoštola, ktoré hovorí v mene apoštolov: "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý." (Jn 6,68-69) Petrove slová hovoria o túžbe spolupracovať s Božou milosťou. Duch Svätý hovorí ústami Petra, ktorý miluje Krista a túži s ním žiť. Nevie, že bude Ježiša brániť s mečom v rukách, ale že ho aj zradí. Peter v konkrétnej chvíli správne rozlišuje, zvažuje a dáva sa viesť Duchu Svätému. Verí Ježišovi. Verí, že Ježišove slová sú pravdivé, aj keď ich ešte celkom nechápe.

Základnou vecou, ktorá sa stále a stále opakuje vo sv. Písme a, na ktorej stojí celá dôstojnosť ľudskej osoby, je to, že Boh stvoril človeka ako slobodnú bytosť. Človek je slobodný. A kde sa hovorí o slobode, tam musia byť aj možnosti, najmenej dve, z ktorých si je možné vybrať. Boh človeku túto slobodu nikdy neodníme, nikdy... To je základ, ktorý robí človeka človekom. To je definícia človeka. A tak každý jeden z nás sme naozaj v stave, kedy musíme rozmýšľať, čo robiť a čo nerobiť. Od toho, ako sa rozhodneme závisí naša zodpovednosť.

V podstate ide o dve možné základné rozhodnutia: Buď sa rozhodnem pre Boha alebo bez neho. V našom živote musí byť okamih, kedy povieme: Boh je a tak ja chcem celý svoj život nasmerovať na neho. Všetky svoje rozhodnutia, ktoré neskoršie urobím, urobím s týmto vedomím a s týmto zreteľom. Alebo Boh nie je pre mňa a tak môj život bude životom bez neho. Alebo dokonca proti nemu.

Prosme dnes o dar viery, aby sme dokázali prijať chlieb Ježišovho slova a tela. Tak ako to dokázal jeden z najväčších bádateľov jadrovej a atómovej fyziky Luis Ringut v Ženeve na medzinárodnom stretnutí vedcov. Vyhlásil tam: Chcem si vyprosiť, aby o mne niekto tvrdil, že som vedec zaťažený vierou. Moja viera nie je zaťaženie, nespútava môjho ducha, ale naopak, povznáša ma, svieti mi ako slnko na cestu života a podporuje moje vedecké bádanie.

Aká je tvoja viera, brat, sestra? – asi túto otázku by nám v tejto chvíli položil Ježiš. Snažme sa o to, aby cez tento týždeň sme boli svedkami viery pre všetkých a povzbudení dnešným Ježišovým slovom a telom ukázali svetu, že je to pre nás ten najcennejší a najvzácnejší dar.

Autor:

Pasáže v mojom príhovore sa môžu v rôzne veľlkej miere zhodovať s prácami iných autorov. Začal som vpisovať zdroje až od istého času, pretože materiál pôvodne slúžili len na homiletické účely mojej farnosti. Ďakujem za porozumenie.