Vždy v každej dobe existovali nejakí hrdinovia alebo idoly, ktorých ostatní ľudia obdivovali, nechali sa nimi inšpirovať, snažili sa ich napodobňovať v ich konaní, myslení, vyjadrovaní alebo aspoň v obliekaní. Je úplne jedno, či išlo o reálne osoby, ako boli Alexander, Caesar, stredoveký El Cid alebo súčasné popove hviezdy a celebrity, alebo šlo o osoby legendárne a vymyslené ako napr. Herakles, Aeneas, kráľ Artuš alebo súčasní akční hrdinovia, všetci mali jedno spoločné – aj keď istým spôsobom určovali trend v myslení či móde, vždy šlo o vzory ktoré boli od bežného života odtrhnuté a takmer nijako s ním nesúviseli.

Teda v podstate ich nikdy nebolo možné nasledovať. Príčina spočíva v tom, že ľudia na svojich idoloch obdivujú vždy konkrétne hodnoty a skutočnosti, ako sú napríklad sila, moc, neohrozenosť, bohatstvo, telesná krása, sláva, popularita avšak málokedy je im zjavná aj ich odvrátená stránka, ktorá ich nutne sprevádza. Žiadna cesta za mocou, vplyvom a bohatstvom sa nikdy nezaobíde bez falše, pretvárky, zapredaním seba a odhodením vlastnej dôstojnosti a takisto žiadna cesta za slávou a popularitou sa nikdy nezaobíde bez odcudzenia sa sebe samému, pokrivenia ba až straty reálnych vzťahov a takisto straty vlastného priestoru súkromia a bezpečia. Idoly teda ukazujú len jednu stránku veci – tú, ktorú je možné obdivovať, tú druhú zakrývajú, preto sú vždy nereálne, iluzívne a škodlivé.

            Evanjelium nám podáva správu o spore, aký medzi sebou viedli Ježišovi učeníci a predmetom tohto sporu bola typicky ľudská téma – ktorý z nich je prvý. Niečo podobné môžeme nájsť takmer v každej ľudskej hádke – kto z nás sa najviac približuje k idolu dokonalosti, múdrosti, zodpovednosti, sily alebo vplyvu. Ježiš im do tohto sporu zasahuje, ale nediskutuje s nimi o správnosti či nesprávnosti ich postoja, jednoducho stavia do ich stredu obyčajné dieťa a objatím i slovami o jeho prijatí im jednoducho búra všetky ich falošné idoly a nahrádza ich niečím reálnym a životaschopným.

            Ježišove slová „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom Mene, mňa prijíma.“ môžeme  chápať tak, že kto prijíma jedného z tých, ktorý je v očiach iných pokladaný za nepatrného, nič neznamenajúceho, opovrhovaného, prijíma tým samotného Krista, pretože On nikdy nemal potrebu zapadnúť medzi nejakú elitu, či už v aristokratickom, majetkovom, politickom alebo i náboženskom zmysle, ale svojim životom a zvlášť potupnou smrťou na kríži dal najavo, že stojí na strane pohŕdaných, vykorisťovaných, utláčaných a prenasledovaných.

             Ak však budeme vychádzať z paralelného textu v Matúšovom evanjeliu, bude úplne legitímne, ak budeme tieto slová vykladať tak, že je potrebné sa s dieťaťom stotožniť, doslova prijať ho za svoj vzor.

            Čo to však znamená prijať dieťa za svoj vzor? Určite to neznamená stať sa infantilným alebo naivným. To, čo charakterizuje dieťa je spontánna radosť, niečo, čo v živote dospelého človeka niekedy nemá ani miesto. Ale je sa z čoho radovať? Budúcnosť je v každom ohľade neistá, povinnosti pribúdajú a tiaž zodpovednosti čoraz väčšia. Stačí málo, aby sa k nám šťastena obrátila chrbtom a všetko to, čo máme, naše sny a túžby sa začnú meniť na ruiny. Aj dieťa vie, čo je strach, bolesť, pocit nebezpečenstva, sklamanie, ale na veci vôkol seba sa vždy pozerá cez prizmu rodičovskej lásky. A aj keď sa ocitne v nejakej zlej situácii, vie, že vždy je tu pri ňom rodič, na ktorého sa môže vždy obrátiť a on urobí všetko pre to, by zlú situáciu vyriešil.

            Ježiš chce, aby sme sa naučili práve to. Pretože ak sa na veci vôkol seba budeme vždy pozerať z hľadiska svojich schopností a možností, niet naozaj miesta pre optimizmus. S pribúdaním veku, nás postupne opúšťajú sily, zdravie a úspechy sa stávajú čoraz zriedkavejšie a postupne sa blíži deň našej absolútnej prehry – smrti. No Ježiš nás uči pozerať sa na svet cez Božiu lásku, ktorá nie je ilúziou a výmyslom, ale realitou, o ktorú sa dá vždy oprieť. My nie sme na tento svet hodení, ako orechové škrupinky do rozbúreného mora náhod, neistôt a problémov, pretože po našom boku vždy niekto kráča a prežíva každú bolesť a trápenie a hlavne povzbudzuje nás k viere.  Nenechajme sa mýliť tými, ktorý popierajú aj svoj nos medzi očami. Vesmír nevznikol náhodou, má svoj dôvod, dejiny ľudstva sa neuberajú niekam naslepo, ale mojú svoj presne vytýčený cieľ a ani náš život nie je vrhnutý do prázdna, pretože má zmysel. Sme doslova obklopený a zaplavený Božou láskou, ale od nás sa vyžaduje len jedno jediné – vierou čiahnuť po ruke, ktorá nás chce z beznádeje vytiahnuť do večnosti. Do každého nového dňa, do riešenia akéhokoľvek problému tak môžem vstúpiť vždy vo vedomí, že aj keď sa všetko obráti proti mne, Boh pri mne zostane a s ním aj jeho víťazstvo.

            Z toho dôvodu zoberme si k srdcu slová 131. žalmu, ktorý vlastne zhrňuje všetko to, čo tu bolo povedané.

Pane, moje srdce sa nevystatuje,

moje oči nehľadia povýšene

neženiem sa za veľkými vecami

ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.

Ale ja som svoju dušu

upokojil a utíšil.

Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí,

ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.

Dúfaj Izrael v Pána

odteraz až naveky.