„Na počiatku je vzťah.“ To sú slová nemeckého filozofa Martina Bubera, ktoré napísal na začiatku jednej svojej state v knihe „Ja a Ty“. Keďže to bol veriaci žid, môžeme ich pokojne dať do súvzťažnosti k počiatku, o akom sa píše na začiatku celej Biblie – „Na začiatku Boh stvoril nebo i zem.“ Gen 1,1 A my kresťania ich môžeme chápať ako niečo, čo úzko súvisí s počiatkom Nového zákona, pretože Jánovo evanjelium začína slovami:

„Na počiatku bolo Slovo.“ Jn 1,1 Čo nám z toho vyjde? Celý vesmír, zo všetkým tým, čo nás obklopuje, v čom sa pohybujeme, čo pozorujeme i obdivujeme, čo pred nami otvára stále nové a nové tajomstvá, má svoj pôvod v Bohu. A Boh nie je nejakou vzdialenou a nič nehovoriacou abstrakciou, ale má svoju „tvár“ a svoje meno – je to Slovo „Ježiš Kristus“. A princípom Boha nie je nič iné ako vzťah – čiže láska – preto Boh tvorí, pretože láska sa túži odovzdávať a preto sme i my, sme výsledkom Božej lásky, sme jeho obrazom a teda aj naším princípom je vzťah. Vzťah je niečo, o čo nám v živote vždy ide, čo hľadáme a čo niekedy bolestne strácame. Od kvality a hĺbky našich vzťahov závisí aj naše životné šťastie.  Ježiš nám preto hovorí. „Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a to ostatné vám bude pridané navyše.“ a na inom mieste nám Sám približuje, čo pod Božím kráľovstvom máme chápať – „Božie kráľovstvo je medzi vami“. Čiže Božie kráľovstvo nie je nejakou vzdialenou zásvetnou, či záhrobnou skutočnosťou, ale nie je to ani realita, ktorá sa týka tej časti sveta, kde žijem ja sám a pre seba ako indivíduum. Božie kráľovstvo sa začína objavovať až tam, kde dokážem objaviť svet tej druhej osoby, kde ho dokážem plne akceptovať a v pokore sa skloniť pred jeho jedinečnosťou.

            Francúzsky filozof Jean Paul Sartre vyriekol: „Peklo, to sú tí druhí.“ Ježiš by mu asi odpovedal – Peklo. to som ja sám, ak žijem len svoj vlastný izolovaný život a len sám pre seba, pretože život bez hodnotného vzťahu je paradoxným životom v smrti. Moc smrti a pekla sa končí tam, kde som ochotný opustiť svoj vlastný svet, aby som mohol žiť pre niekoho iného.

            Tu sme už pri Ježišových slovách, ktoré nám dnes zazneli, a ktoré vlastne ani nie sú celkom jeho, pretože nám tu vlastne doslova cituje myšlienky, ktoré v knihe Genezis zazneli potom, čo Adam – prvý človek, prvý krát uzrel ženu.  Ježiš k nim len pridáva dôsledok, ktorý z nich nevyhnutne vzchádza: „A  tak, už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“

            Evanjeliá nám zvlášť podávajú myšlienky o manželskom vzťahu, pretože ten tvorí vrchol možností ľudského sebadarovania sa. Nie nadarmo sa o ňom hovorí už na začiatku celej Biblie, pretože súvisí s celkovým zmyslom nášho života. To nie je niečo čisto biologické a účelové, ale ide o na výsosť duchovné puto, ktoré apoštol Pavol pripodobňuje k putu spájajúce Ježiša Krista so svojou cirkvou. ktoré ho predsa vedie k vlastnej sebaobete na kríži. Takúto intenzitu sebadarovania nenájdeme v žiadnych vzťahoch – ani v priateľských, pretože tie sú často limitované rovnakými záujmami a potrebami - ani v rodičovských, pretože tie sú jednostranné, rodič sa v záujme vývinu svojho dieťaťa musí preň obetovať, ale dieťa tomu ešte nerozumie a nakoniec ako nám Ježiš a Starý zákon hovorí – muž opustí svojho otca i svoju matku – dieťa musí opustiť svojich rodičov, aby sa mohlo vydať vlastnou cestou sebadarovania v prospech svojho partnera v manželstve a tak našlo svoj životný zmysel i šťastie.

            Práve pre svoju dôležitosť a výnimočnosť charakterizuje manželský vzťah niečo, čo by bolo zrejme v iných vzťahoch prekážkou – nerozlučnosť a vernosť.

 Áno, musí tu byť nerozlučnosť, pretože tá vychádza z podstaty lásky ako obety. Veď, čo by to bola za láska, ktorá by si kládla podmienky – zostanem pri tebe, ak budeš pekný, zdravý, úspešný a budeš mi vyhovovať  – to predsa z láskou nemá nič spoločné. Reč lásky je jednoznačná – zostanem pri tebe a to práve vtedy, keď ma budeš najviac potrebovať, pretože vo mne budeš mať oporu naveky.

Musí tu byť vernosť. Ak predsa v láske objavím výnimočnosť a nenahraditeľnosť toho druhého, ako sa môžem oddávať ešte aj niekomu inému. Veď to je úplne zvrátenie všetkého toho, čo láska v sebe nesie. Musíme si byť vedomí toho, že smilstvo a cudzoložstvo sú prvou a najväčšou bránou, ktorou do ľudského sveta vchádza diabol s celou svojou mašinériou zla, násilia a krutosti, pretože to je útok na to, čo je v človeku najposvätnejšie a výsmech všetkému, čo má v našom živote cenu a hodnotu večnosti.

Z toho dôvodu vážme si svojich manželov a svoje manželky, pretože majú byť pre nás všetkým. Chráňme sa všetkého, čo by mohlo náš vzťah narušiť, dokonca zničiť. Pretože v našich partneroch nám dal Boh v tomto svete to najcennejšie. Môj manžel alebo moja manželka je pre mňa excelentnou a nenahraditeľnou cestou k Božej láske a jeho Kráľovstvu.