Drahí bratia a sestry, neviem ako vám, ale mne je mladík z evanjelia, ktorý prišiel za Ježišom z naliehavou otázkou po večnom živote, veľmi sympatický. Povedzme si, kto z dnešných ľudí hľadá odpoveď na otázku po pravde a večnom živote a to až tak nástojčivo, že by ho to znepokojovalo? Veď čo už len tak zvyčajne znepokojuje ľudí? Väčšinou len otázky týkajúce sa ich pohodlia, ich vlastného prospechu, to, ako vyzerajú v očiach iných ľudí.

Čo sa týka iných ľudí, tak nanajvýš ich ešte tak vie vyviesť z rovnováhy blaho ich vlastnej rodiny, ale v podstate ich nevyrušuje nič, čo presahuje hranice ich osobného mikrosveta. Keď si pozrieme samotné evanjelia, takýto prípad máme len jeden jediný. Otázka zákonníka, ktorý sa pýtal Ježiša, ktoré z prikázaní je najväčšie, zrejme nevychádzala z úprimnej túžby po poznaní pravdy, ale skôr zo snahy podchytiť Ježiša v reči.

O to väčšmi nás môže prekvapiť ten fakt, že je to práve tento mladík, kto nakoniec od Ježiša smutne odchádza po tom, čo dostal veľmi prísnu odpoveď: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi.“ Teda, sú tu dve otázky, ktoré by sme mali vyriešiť – prečo mladík Ježiša nakoniec odmieta a prečo dostáva od Ježiša takú tvrdú požiadavku.

Keď si všimneme Ježišove stretnutia s ľuďmi, zbadáme, že buď bola iniciatíva na Ježišovej strane, on sám ich vyhľadal a vytrhol z behu ich každodennej činnosti, ako to bolo napríklad u apoštolov Petra, Ondreja, Jakuba, Jána či Matúša, alebo ich k Ježišovi dohnala neznesiteľnosť ich vlastnej situácie – posadnutie zlým duchom alebo ťažké choroby. Ale nikto k nemu neprišiel iniciatívne s tým, že je odhodlaný konfrontovať svoj vlastný život s pravdou. Jedine mladík s týmto prichádza za Ježišom a práve on od neho odchádza nezmenený, bez toho, aby sa jeho srdca dotkla uzdravujúca Ježišova milosť. Môže nám z toho vyjsť len jediný záver a v tom nájdeme odpoveď na prvú otázku – vôbec nie je dôležité, či je iniciatíva na našej alebo na Božej strane, dôležité je, či som práve teraz vnútorne pripravený prijať jeho lásku a milosť a nechať sa ním premeniť. Ježiša nezaujíma čím sme boli v minulosti, ale aký je náš postoj k životu práve teraz s v tomto momente. Výstižne to Ježiš vyjadril v podobenstve o dvoch synov: „Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: »Syn môj, choď dnes pracovať do vinice.!« Ale on odpovedal:»Nechce sa mi.« No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: »Idem, pane!« Ale nešiel. Kto z tých dvoch splnil otcovu vôľu? Odpovedali: »Ten prvý.« Ježiš im povedal: »Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.«“ Mt 21, 28-31

Všimnime si napríklad mýtnika Zacheja, ktorý je doslova mladíkovým protipólom. Vôbec nemal záujem o konfrontáciu s pravdou a na Ježiša sa prišiel pozrieť len zo zvedavosti. No Ježiš prichádza práve k nemu a hovorí mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Lk 19, 5 A tu dochádza k Zachejovej premene. Ježiš ho už k ničomu nemusí vyzývať, ako mladíka, aby rozdal svoj majetok chudobným. Iniciatívny je už Zachej sám: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Lk 19, 8 To je reč pravého obrátenia v živote, ktoré sa nazýva pokánie a ktoré chýbalo mladíkovi.

Tu je teda odpoveď na druhú otázku. Ježiš nebol voči mladíkovi tvrdý, len mu ukázal, že jeho hľadanie pravdy je povrchné. Zrejme nehľadal skutočnú objektívnu pravdu, ale chcel si len potvrdiť správnosť svojej pravdy. Ježiš mu však dáva najavo, že môže byť aj tisíc krát  viac čistým a pobožným, ak je však ľahostajný voči ľuďom vôkol neho, k ničomu podstatnému to nevedie.

To si musíme uvedomiť aj my všetci. Viera nás musí otvárať voči iným ľuďom. Naše každodenné správanie sa a jednanie voči iným ľuďom je jediným kritériom úprimnosti nášho vzťahu k Bohu. Márne sú naše štúdia biblie i zákona ak nevieme alebo čo je vľúdnosť, slušnosť, odpustenie, tolerancia alebo veľkodušnosť a nepomôžu nám ani tisícky hodín modlitby, ak sa vôbec nezaujímam o ľudí v mojom okolí, ak mi je jedno, že niekto trpí a ja aj napriek svojim možnostiam odmietam pomôcť. Vzťah lásky musíme mať voči každému človeku a Boh nás varuje, aby sme vopred neoznačovali nejakých ľudí za nepriateľov, darebákov alebo hlupákov. Na to nemáme právo, pretože v každom jednom je Boží obraz a preto v každom má Boh svoje zaľúbenie. Preto nám Ježiš hovorí prísne: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie »Hlupák,« pôjde pred veľradu. A kto mu povie »Ty bohapustý blázon,« pôjde do pekelného ohňa.“ Mt 5, 22 My, čo pravidelne navštevujeme bohoslužby, ešte pred vstupom do chrámu sa nám musia vynoriť v mysli Ježišove slová: „Keď teda prinášaš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ Mt 5, 23-24

Od mladíka si teda môžeme vziať príklad v jeho túžbe po večnom živote a ochote postaviť svoj život do ostrého svetla pravdy, ale nakoniec si musíme uvedomiť, že to, čo nám otvára brány do večného života je môj postoj ku človeku a ochota slúžiť a pomáhať iným.