Írsky dramatik George Bernard Shaw napísal: „Najväčšie zlo, aké môžeme blížnemu urobiť nie je to, že ho nenávidíme, ale že sme voči nemu ľahostajní. To je absolútna neľudskosť.“ Bez uznania, povšimnutia či pochvaly môže človek aj zahynúť. Často stačí iba priateľské slovo, záujem, úsmev, ochota k rozhovoru, gesto dobrej vôle a podobne... O tom, aké sú nevyhnutné vzťahy v ľudskom živote, aké je dôležité povšimnutie si druhého, svedčí aj dnešný sviatok Svätej rodiny.

Nie je potrebné mať žiadne špeciálne vzdelanie, aby sme videli vôkol seba dve základné názorové línie, ktorými sa ľudia riadia. Jedna línia sa snaží zachovať tradičné vzťahy a hodnoty v rodinnom živote. Na čele tejto línie stojí náš nebeský Otec so svojím modelom rodiny a vzťahov. Druhú líniu reprezentujú napríklad názory, že rodina ako inštitúcia je zbytočná, nepotrebná, pre dnešnú dobu jej model nie je udržateľný a podobne. Žiaľ, nemusíme chodiť veľmi ďaleko, častokrát u svojich vlastných príbuzných máme zástancov tejto druhej línie. Alebo, snáď je to iba tak, čakajú na novú argumentáciu, ktorú im my, zasvätení do manželstva, začneme nanovo rozprávať o tomto dare. Slovami a skutkami v našich rodinách. Lebo to možno nie vzdor, alebo ich presvedčenie im radí, čo je správne, ale strach. Strach z toho, že neuspejú, ako sa to dnes stáva mnohým vôkol nás. Túžia po tom z najdokonalejších vzťahov akého je človek schopný, vidia ho naživo v mnohých požehnaných manželstvách, ktorých je našťastie stále dostatok. Ale chceli by len dobré koláče, bez práce a bez dodržania receptu. Ako som však povedal častokrát nie z vlastnej vinny..

Aj keby sme nenašli už žiadne pozitívum pre rodinu, tento jediný dôvod je postačujúci. Jeden malý chlapec odpovedal na otázku „Čo je rodina?“, takto: „Rodina je tam, kde nás nevyhodia ani vtedy, keď sme niečo zlé vykonali.“ V odpovedi chlapca je hlboká pravda. Rodina je miestom, kde sa človek učí láske, kde sa učí milovať a byť milovaným. Veď každý človek potrebuje z času na čas počuť od druhého: „...ľúbim ťa, si to najdrahšie čo mám...“. A práve rodina je tým priestorom, kde by sme to mali počuť... Rodinu netvoria rodinné domy, záhrady, nábytok, porcelán. To, čo robí rodinu rodinou, sú predovšetkým živé osoby. Si to ty, otec, si to ty, matka, si to ty, dcéra či syn, dedko či starká... Vy máte prijímať a odovzdávať to najpodstatnejšie v ľudskom živote, čo sa nazýva „Láska“. Otec nemá byť osobou, pred ktorou sa celá rodina trasie a obáva, keď prichádza neskoro unavený a nahnevaný z ťažkej práce. Otec nie je ten, ktorému sa musia prispôsobiť všetci členovia rodiny, jeho povahe a jeho náladám. Otec nie je ani policajt, ktorý dáva len príkazy a povely. Otec nie je ani ten, kto si myslí a aj koná tak, akoby jeho manželka bola iba na varenie, pranie, žehlenie, aby sa postarala o deti, poprípade vždy bola poruke, keď muž má chuť naplniť si svoju žiadostivosť. Otcovia, mnohí z nás si teraz pomyslia: „Ja nie som takýto, o mne tieto slová neplatia.“ Ak si to niekto z vás myslí, môžem sa opýtať aj inak: „Kedy naposledy si ty, otec, našiel niečo pekné na svojej manželke? Kedy si ju pochválil za dobrú večeru, ale tak, že sa od radosti červenala? Kedy naposledy si jej kúpil kvet možno len preto, že si jej chcel spraviť radosť? Kedy naposledy si jej aj povedal, že ju miluješ? Ak si na to, milí otcovia nevieme spomenúť skôr ako dokončím túto vetu, tak radšej zostanme ticho. Lebo nie je na svete dosť hlboká jama do ktorej by sme sa mohli od hanby schovať.  

A matka nemusí mať vždy posledné slovo v rodinných rozhovoroch. Matka nedáva pocítiť svojmu manželovi, aký je neschopný, nemotorný. Matka nie je matkou, ak nedá priestor v rodine nikomu inému okrem seba. Keby sme sa na chvíľku stíšili, počuli by sme možno tieto slová: „...ale predsa ja takáto nie som...“ A ja sa opýtam už len jednou vetou: „Cíti tvoj manžel to, že je ten jediný a najlepší? Že nie je zbytočný?

Počas svojho parížskeho pobytu chodil básnik Rilke každý deň okolo poludnia v spoločnosti mladej Francúzky okolo jednej žobráčky. Francúzka tejto žene vždy hodila mincu. Básnik jej nikdy nič nedal. Keď sa ho na to mladá Francúzka opatrne opýta, Rilke odpovedá: „Je potrebné obdariť srdce ženy, a nie ruku.“ Na ďalší deň sa Rilke objavil s nádhernou ružou. „Ach, kvetina pre mňa...“ - pomyslela si dievčina. Rilke však vložil ružu do rúk žobráčky. Tu sa stalo čosi podivuhodné. Žobráčka vstala a aj s ružou odišla. Celý týždeň sa na ulici neukázala. Potom opäť sedela na svojom mieste. „Z čoho tá žena celý týždeň žila?“ Básnik odpovedá: „No predsa z ruže!“

Bratia a sestry, je potrebné zarábať, či variť pre rodinu. Ale najpotrebnejšia pre žobráčku bola ruža - vedomie, že som tu pre niekoho, že si ma niekto všimol. Krátky životný príbeh parížskej žobráčky nám prezrádza, že každý vo svojom živote potrebuje lásku. Tak, ako ju potrebovala ona, potrebujeme ju aj my: naše deti, náš manžel, manželka, priatelia, blížni... Veď nič nerobí človeka šťastnejším ako vedomie, že je milovaný. Beznádej, opustenosť nesmie byť tam, kde žijú ľudia s ľuďmi. My sme tu na to, aby sme z našich vlastných rodín vyháňali beznádej, opustenosť. Čím? Tým, že nám ten druhý nebude ľahostajný, že bude pre mňa niečím najcennejším, veď je človekom. Seneca povedal: „Ak chceš byť milovaný, tak miluj!“ Ak chceme byť milovaní, milujme v prvom rade my sami. Naučiť sa milovať vyžaduje vystúpiť na cestu odovzdania sa druhému. Dnes, na sviatok Svätej rodiny každého z nás Ježiš povoláva, aby sme pretrhli čiernu niť nelásky.

Rodina dnes a včera. Naša rodina. Rodina dýcha, žije. Plače a teší sa. O rodinu sa treba starať. Rodina je ako citlivý kvet. V rodine musí byť čas na jaro, leto, jeseň i zimu. Všetci potrebujú každého. Rodina je v pohybe a tým viac musí byť každý opatrný, ľudský, ohľaduplný, verný. Rodina môže byť aj chorá. Vtedy potrebuje silu viac ako predtým. Budovať rodinu znamená odložiť zaujatosť, vypočítavosť. V rodine je čas tešiť sa i smútiť. O rodinu sa musí bojovať spoločne i jednotlivo. Všetkých z rodiny čaká jeden prístav.

Ako je dôležité uvedomiť si prípravu na rodičovstvo. Kedy mať dieťa? Kedy prestať s povinnosťami a venovať sa rodine? Čo je dôležitejšie ako rodina?

Čo nás poháňa uzavrieť rodinu? Raketoplán pri štarte poháňajú motory na tuhé palivo o výkone niekoľko miliónov kilowattov. Autá formule 1 sú poháňané benzínovými motormi, ktoré dosahujú výkon okolo tisíc kilowattov. Aká je to sila čo má odštartovať život v rodine? Čo povieme tým z druhej línie, o ktorých som hovoril na začiatku, možno kľudne môžem povedať, čo poviem bratovi, čo poviem dcére.

Obávam sa, že dnes ešte nič. Ešte sme len spoznali nepriateľa, ešte sme len prišli na časť chýb, ktoré robíme.

Naši starí rodičia majú doma ozdobné závesy, na ktorých majú vyšité takéto heslo: „Kde je viera, tam je Boh. Kde je Boh, tam je láska. Kde je láska, tam je šťatie.“ A toto je potrebné na záchranu našich rodín.

Autor:

Pasáže v mojom príhovore sa môžu v rôzne veľlkej miere zhodovať s prácami iných autorov. Začal som vpisovať zdroje až od istého času, pretože materiál pôvodne slúžili len na homiletické účely mojej farnosti. Ďakujem za porozumenie.