Vzťah človeka k človeku. Aká jednoduchá veta. Avšak akú zložitú realitu ňou chceme popísať. Je tu láska a je tu aj nenávisť, je tu pokora a je tu aj pýcha, ľudia si môžu dôverovať ale aj spochybňovať motívy či presvedčenie iného človeka. Je nesporné že na tej zlej strane vzťahov, tých ktorých sa chceme s pomocou Božou zbaviť, je aj spochybňovanie.

Skutočnosť, že človek môže mať pochybnosti nie je ničím nezdravým, je to výraz môjho individuálne hľadania a neistoty, ktorú možno vnútorne vnímam. Slovo spochybňovať však už odráža našu tendenciu útočiť nie na naše vlastné svedomie, ale na svet vôkol nás. Keď mladá žena otehotnie, môže mať pochybnosti o tom či dokáže dieťa vychovávať, či ju jej priateľ neopustí. Potom ju však matka uistí, že jej s dieťaťom pomôže keď to bude potrebovať. A jej chlapec ju s láskou požiada o ruku. Konajú s láskou k nej aj k dieťatku a tak sa všetky pochybnosti rozplynú. Keby sa však zdvôverila svojej rozpustilej kolegyni, tá by jej odporúčala v tichosti prerušiť tehotenstvo. Pre istotu by dopredu spochybnila city jej partnera, možno aj jeho právo sa k tomu vyjadriť, spochybnila by aj to, že to čo sa v nej zrodilo, je už človek. Spochybniť sa dá totiž každý a všetko.Tento stav však nemusí trvať naveky. Zlo spochybňovania nemusí byť súčasťou našich životov. Spochybňovanie totiž, má svoju moc len do vtedy, kým nám nie je jasné čo je skutočne správne, čo nás skutočne čaká ak budeme konať tak či onak. Jednoducho, kým nepoznáme pravdu.

Vtedy iní ľudia strácajú moc ma ovplyvniť svojimi názormi. Končí ich falošná nádej utvrdzovať sa v správnosti svojich názorov, tým, že ich príjma aj niekto iný.  Ale kedže tými inými ľuďmi sme vo vzťahu k inému človeku aj my sami. Môžeme hovoriť aj o tom, že naše horšie ja stráca možnosť manipulovať blížnym človekom. Už máme len zdravú potrebu podeliť sa o poznanie pravdy, ktorého sa nám dostalo. To sa však nemusí každému páčiť, pretože pravda je len jedna a tá nám nemusí vždy vyhovovať. Mnohí preto neradi počúvajú, keď sa hovorí o absolútnej či jedinej pravde. Zvlášť, keď sa táto exkluzivita a jedinečnosť pripisuje Ježišovi Kristovi.

A tu, hľa, evanjelista Ján nám nesie zvesť: „milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“

Prológ Evanjelia podľa Jána jednoznačne hovorí o jedinečnosti večného Božieho Slova, ktoré prijalo ľudské telo a žilo na našej zemi. Jánovo evanjelium vzniklo v Malej Ázii v časoch, ktoré boli podobné našim. Tiež sa tam ponúkalo mnoho kultov a ciest spásy. Pohania zastávali názor, že k veľkému tajomstvu Božieho sveta sa nedá prísť len jednou cestou. Jánov prológ bol preto niečím neslýchaným. Hovoril, že neexistuje veľa ciest, ktoré vedú k Bohu. Je len jediná, ktorou je Kristus, a všetky cesty sa musia v ňom spojiť.

Jánov prológ neskôr vysvetľoval aj svätý Augustín. Napísal, že pravdu naozaj nemožno dosiahnuť a spoznať len jednou cestou. Možné to je len vtedy, keď sa samotná pravda stane cestou. Potom stačí už len jedna cesta a nemožno tvrdiť, že všetky cesty sú rovnako dobré. Stalo sa to skutočnosťou, keď sa „Slovo stalo telom“. Na dogme viery, že Kristus je jedinou „božskou cestou,“ ktorá vedie k spáse, že nie je iné meno, v ktorom by ľudia dosiahli spásu (porov. Sk 4, 12), je postavená kresťanská viera a celý jej obsah.

Táto pravda viery je dnes ohrozovaná a spochybňovaná. To všetko preto, že sa nechceme vzdať života, v ktorom si všetko môžeme vysvetľovať podľa vlastných pravidiel. Kedy máme jednu pravdu na posudzovanie seba a druhú na posudzovanie svojho brata. Medzi nami, kresťanmi, je najviac tých, ktorý spochybňujú cestu Ježiša Krista. Pretože Jeho meno spochybňujeme vždy keď donekonečna páchame tie isté hriechy. Bez úprimnej snahy zmeniť sa. Pritom pravda, ktorú priniesol pre nás Ježiš  je tak jednoduchá. Všetko stojí a padá na našej schopnosti milovať. Keď sa vás, priatelia, niekto spýta: „Čo je teda tá pravda, ktorú ti Ježiš priniesol?“. Stačí, keď si spomeniete na to najdôležitejšie prikázania, ktoré nás Ježiš učil: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ a „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“

Všetko ostatné, čo nám evanjeliá opisujú o jeho živote, jeho slová a skutky, sú naplnením týchto prikázaní v jeho živote. Keď však podľa týchto slov nežijeme, spochybňujeme ich pravdivosť. Pohoršujeme ľudí, ktorí nás pozorujú, lebo ani nevieme v ktorej chvíli posudzujú naše konanie. „Ten sa hlási k tomu svojmu Bohu, hovoria si, čo robí inak ako ja? No tom som zvedavý ako inak sa sa bude rozprávať so svojou manželkou, keď je ten Ježišov učeník.“ A veru ani nemusíme chodiť niekde von. Takto nejako nás pozorujú aj naše deti.

 Slová apoštola Pavla v liste Efezanom: „Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých“

Autor:

Pasáže v mojom príhovore sa môžu v rôzne veľlkej miere zhodovať s prácami iných autorov. Začal som vpisovať zdroje až od istého času, pretože materiál pôvodne slúžili len na homiletické účely mojej farnosti. Ďakujem za porozumenie.