Skončila sa pôstna doba i týždeň spomienky na koniec pozemského života nášho Pána Ježiša Krista; dnes, resp. v týchto dňoch, už slávime jeho víťazstvo, na ktorom môžeme participovať i my, jeho stúpenci. Ale rozumieme tomu, čo sa to stalo pred dvetisíc rokmi a aký to má dopad na náš život, čo nám to prináša?

Najskôr si však vypočujme veľkonočnú kerygmu – radostné zvolanie anjelov adresované nielen ženám, ktoré prišli v nedeľu nad ránom k Ježišovmu hrobu, a tiež jeho učeníkom,  ale i nám veriacim všetkých dôb: Ježiš vstal z mŕtvych (Mt 28,7). Táto správa by nás mala viesť k rozhodnutiu zmeniť náš život tak, ako zmenila i život apoštolov a celého okruhu svedkov Ježišovho vzkriesenia.

Skúsme si preto zrekapitulovať už spomenuté obdobie pôstneho času i toho významného Veľkého týždňa.

Veľký pôst začal pripomenutím si Ježišovho pôstu na púšti. Tu Ježiš tvorí, buduje základ pre svoje misijné účinkovanie a hlavne pre prípravu Novej zmluvy medzi Bohom a jeho novým ľudom. Podobne ako to bolo v prípade Mojžiša na Hore Sinaj v súvislosti s uskutočnením Starej zmluvy medzi Bohom a vyvoleným izraelským národom. Že to nebolo ľahké, mohol by nám dosvedčiť napríklad niekto kto sa postil vo svojom živote aspoň sedem alebo i viac dní. Navyše tu šlo o existenčnú otázku dobra a zla, a preto útoky zo strany Zlého boli enormne silné a rafinované.  

Ježiš v skúškach obstal a vytvoril základ pre svoje účinkovanie. Že je Mesiášom, potvrdili to i významní svedkovia Starého zákona: Mojžiš a Eliáš na Hore premenenia trom Ježišovým apoštolom: Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Avšak tu sa Ježiš dozvedá aj alternatívu realizácie vykúpenia prostredníctvom utrpenia a smrti a to v dôsledku zlyhania prípravy na jeho príchod.

Satan, ktorý „načas odišiel od Ježiša“ po jeho absolvovaní pôstu na púšti, sa zameral na jeho poslucháčov a hlavne na jeho základný tím učeníkov. Tesne pred Ježišovým zajatím v Getsemanskej záhrade, kde Ježiš ešte bolestne hľadá prípadné iné riešenie, opúšťajú ho zneistení a dezorientovaní učeníci. A tak prichádza k naplneniu alternatívy cez utrpenie, potupenie a smrtonosné ukrižovanie. Ježiš úspešne zavŕšil túto alternatívu so slovami: „Dokonané je“.

Ľudia dnešnej doby málo rozumejú duchovným zákonitostiam v zmysle prinášania obetí. No Ježišova smrť v tomto zmysle priniesla svoje ovocie: vykúpenie ľudstva z moci Zlého a prenesenia nás do Božieho kráľovstva. Táto skutočnosť však vyvoláva súčasnému človeku tiež viacero otáznikov? Ale teraz sa zamerajme iba na aspekt vzkriesenia. Ale čo je to vlastne vzkriesenie? Že niekto žije aj po fyzickej smrti, to nebolo nič nové pre Židov, resp. aj vtedajších iných kultúr vo svete.

Vzkriesenie treba chápať na pozadí smrti. Na pozadí smrti, ktorú spôsobili naši prarodičia v biblickom raji.  „V ten deň zomriete“ – povedal Boh Adamovi a Eve s poukazom na zakázaný symbolický strom v raji v prípade požitia jeho ovocia. Žiaľ, túto výstrahu naši prarodičia nebrali vážne a neuposlúchli zákaz, čo im, ale i nám privodilo smrť. Ale akú smrť? Veď predsa po tomto prestúpení príkazu žili ešte dlhé roky. Ide tu o duchovnú smrť, ktorá spôsobila nepredstaviteľné škody i vo vonkajšej materiálnej sfére; ide tú o prerušenie duchovného vývoja života ľudí. Preto vzkriesenie je predovšetkým obnovením života na úroveň raja. To potvrdzujú i Ježišove slová jednému z lotrov na kríži: budeš so mnou v raji, ako aj starobylá homília, ktorá hovorí, že Ježiš po smrti vstúpil do šeolu, kde hlásal evanjelium zomrelým, a tí, ktorí v neho uverili, boli vzatí s ním do raja.

Pre apoštolov a svedkov Ježišovho vzkriesenia bol zmŕtvychvstalý Ježiš impulzom pre oživenie ich nádejí, ktoré do neho vkladali; bolo to vzkriesenie ich viery v Ježiša ako Mesiáša a novým angažovaním sa pre jeho vec, pre vec Božieho kráľovstva.

Ježiš naozaj upevňuje im vieru pre Božie kráľovstvo, nanovo to činí počas 40-ich dní, keď sa im zjavuje a otvára im nový zmysel v dôsledku jeho ukrižovania. Ježiš tvorí nový základ viery, podobne ako Mojžiš, ktorý musel po druhýkrát absolvovať svoj pôst kvôli zlyhaniu Izraelitov a rozbitiu kamenných dosiek Desatora.

Tento vzkriesený, živý Ježiš je dôveryhodnou zárukou, že i v prípade Ježišových učeníkov a stúpencov, z ktorých mnohí postúpia takisto mučenícku smrť a prenasledovanie pre Božiu vec, získajú vzkriesenie – život v spoločenstve s Ježišom na druhom brehu života. Takéto upevňovanie viery bolo naozaj nutné, pretože Ježiš vedel, že pre dosiahnutie Druhého príchodu Mesiáša bude treba prinášať obete...

Vzkriesený Kristus úspešne vytvoril i veľkonočný základ viery, vďaka ktorému sa vytvorila Cirkev, tajomné telo Ježiša Krista, ktorá pokračuje v jeho poslaní až do konca sveta, to znamená do Druhého príchodu Mesiáša, ktorý dovŕši Božie kráľovstvo „ako v nebi tak i na zemi“.

A preto by sme mali pracovať na tomto diele aj my. Myslím si, že dobre to vystihuje teológ 20. storočia D. Bonhoeffer, ktorý takisto vedel, čo je to bolesť, ba i trpká smrť, keď zahynul v koncentračnom tábore v druhej svetovej vojne:

„Ježiš nás volá k životu a k účasti na Božej bolesti uprostred svetskej reality, na Božej bolesti v histórii. Cirkev musí vyjsť zo svojej stagnácie. Musíme sa obrátiť k voľnému priestoru duchovnej konfrontácie  so svetom. Musíme riskovať, že povieme aj sporné veci, ak toto umožní vzniesť otázky životnej dôležitosti. Kresťanstvo má žiť v zodpovednosti, v participácii a v solidarite, ktoré v procese odzápadnenia ako univerzálne kresťanstvo prechádza k iným národom a nadobúda schopnosť nových slov a nových činov (list z väzenia, 3.8.1944