V napätej predvolebnej situácii som dostal pozvánku od troch najvyšších predstaviteľov štátu na slávnosť odhalenia sochy Svätopluka na Bratislavskom Hrade, ktorá sa konala v nedeľu 6. júna. Potešil som sa tejto akcii a nebral som v úvahu ani možné dôsledky v prípade víťazstva inej politickej garnitúry, či kritikov tohto podujatia. Totiž, myšlienka a realizácia podpory našich slovenských pradejín bola u mňa rozhodujúca.
Zo zúčastnených cirkevných predstaviteľov na tejto slávnosti sa mi povrdila predtucha cirkevno-politickej hry či taktických postojov rôznych cirkví. Okrem mňa, ako predstaviteľa Starokatolíckej cirkvi na Slovensku, bol tam prítomný iba biskup Cirkvi Československej husitskej, ďalej predstaviteľ Novoapoštolskej cirkvi, a síce tiež zástupcovia Rímskokatolíckej, Evanjelickej a.v. a Pravoslávnej cirkvi, avšak nie ich najvyšší predstavitelia.
Slávnosť odhalenia sochy Svätopluka, ktorú mali možnosť sledovať aj diváci Slovenskej televízie, bola podľa mňa dojemná a ako priamy divák som bol naozaj aj dojatý a hrdý na našu slovenskú históriu, či prahistóriu, ako tu bola prezentovaná.
Otázka našich slovenských koreňov je pre mňa ale zvlášť dôležitá po duchovnej stránke. Totiž verím - na spôsob interpretácie starej židovskej tradície, resp. vykladačov duchovných dejín vyvoleného izraelského národa, - že určité dejinné zlyhania je nutné odčiniť a nové obdobné dejinné konštelácie sú príležitosťou pre nápravu daného stavu.
A práve na príbehu veľkého Svätopluka – kráľa Slovenov - je možné tomu porozumieť a zobrať si ponaučenie i pre situáciu dnešného Slovenska.
Svätopluk, ambiciózny panovník Nitrianskeho kniežatstva, spolu so svojím strýkom Moravským kniežaťom Rastislavom pozýva na naše územie veľkých misionárov európskeho rozmeru – sv. Konštantína (Cyrila) a jeho brata sv. Metoda, ktorých vyslal k nám sám byzantský cisár Michal III. Je len logickou dedukciou, že títo duchovní velikáni pobývali aj v našej starobylej Nitre, sídle spomínaného Svätopluka.
Misia sa rozbiehala sľubne a úspešne. Dosiahli sme štatút autonómnej slovenskej cirkvi. Ale postupne prichádza i žiarlivosť až nevraživosť v politickej aj duchovnej sfére. Svätopluk vydáva svojho strýka Frankom. Tí ho zajali a uväznili v Regensburgu, kde ho oslepili, a kde i smutne, tragicky zomiera.
Zdá sa, že Svätopluk si neskôr uvedomuje svoju vinu a odvracia sa od Frankov – hoci má manželku, podobne ako tomu bolo aj v prípade Rastislava, či Pribinu, Nemku – a usiluje sa o samostatný silný štát Slovenov. Podarilo sa mu to a vytvára ríšu, ktorá v Európe bola tak silná, že si to uvedomuje i vtedajší vplyvný a mocný európsky činiteľ, pápež Ján VIII., ktorý Svätopluka nazval kráľom Slovenov.
Žiaľ, po smrti sv. Metoda, ktorý určil za svojho nástupcu svojho žiaka sv. Gorazda, nitriansky biskup Viching dosiahol u pápeža zrušenie misie solúnskych bratov i odstavenie sv. Gorazda z jeho úradu. Ale nielen to, ba i nástupníctvo po sv. Metodovi ako predstaviteľovi Cirkevnej provincie získava pre seba. A práve tu sa nám treba z dejinného hľadiska zamyslieť. Pretože i na slávnosti odhalenia sochy Svätopluka na Bratislavskom Hrade bola vyzdvihnutá rola kardinála Jána Chryzostoma Korca ako nástupcu v línií sv. Metoda. My nechceme znevažovať význam a rolu pána kardinála – veď už len to, že ako Slovák je kardinálom, je veľkým prínosom pre Slovensko dokonca až vo svetovom význame - ale z historického hľadiska je nástupcom sv. Metoda v línií vichingovskej, čo prakticky znamená protimetodovskej.
Byzantský cisár Konštantín Porfyregennétos sa po vyhnaní žiakov sv. Cyrila a Metoda vyslovil, že ten národ, ktorý to urobil, bude tisíc rokov prekliaty. Stalo sa. Teraz ale ide o to, aby sme urobili nápravu, pretože ak nie, na spôsob izraelského národa, ktorý odmietol vstúpiť do zasľúbenej krajiny Kanaán a blúdil potom štyridsať rokov púšťou, hrozí to i nám.
Dnešná, a to nielen politická situácia, nám to veľmi pripomína a vyzýva nás k rozhodnutiu. Chceme blúdiť púšťou národnej suchoty alebo sa zmieriť na spôsob Ezaua a Jakuba (po jeho návrate z Mezopotámie)? Ezau to zvládol – i keď to bolo z praktického hľadiska veľmi ťažké až nemožné. - Dokáže to i predstaviteľ Rímskokatolíckej cirkvi v Nitre, ktorý je nástupcom biskupa Vichinga? Totiž, nástupcom odstaveného a exkomunikovaného sv. Gorazda je dnes – podľa dejinných duchovných zákonitostí - predstaviteľ Starokatolíckej cirkvi na Slovensku (Slovenskej katolíckej cirkvi). Symbolické gesto zmierenia na spôsob Ezaua a Jakuba by však prinieslo obnovu a duchovnú prosperitu Slovenska. Z praktického hľadiska je táto realizácia absolútne taktiež veľmi ťažká, ale z duchovného je nutná.
Svätopluk podľa českého kronikára Kosmasa si uvedomil ako má dovŕšiť svoj pozemský život. Vstúpil na konci života nikým nepoznaný do nitrianskeho kláštora pod Zoborom a v duchu kajúcnosti tu aj zomiera – prechádza do duchovného sveta. A tu by som chcel poznamenať, že práve na tomto mieste jeho posledného pozemského pobytu mali by sme mu taktiež postaviť pamätník, a to ako veľkému kajúcemu kráľovi nás Slovenov, pretože to je tá pravá veľkosť nášho kráľa!
Ale najdôležitejšou výzvou je teraz pre nás spomínané symbolické cirkevné zmierenie na spôsob Ezaua a Jakuba. Jakub pre toto zmierenie urobil veľa. Obávame sa, že my, Slovenská katolícka cirkev (oficiálne Starokatolícka cirkev na Slovensku) nie sme až na takej úrovni, ale i napriek tomu vyzývame a prosíme Rímskokatolícku cirkev v Nitre, ktorá je v pozícií Ezaua, o zmierenie, aby z tohto gesta vzišlo požehnanie pre náš národ, pre naše Slovensko, a už vopred jej zato ďakujeme.
Nech nám v tom pomáha, na príhovor sv. Cyrila a Metoda a nášho slovenského velikána sv. Gorazda, všemohúci Boh. Amen.