Existuje množstvo pojmov, ktoré síce používame denno-denne a bežne, ale ktorých dosah a hĺbku si nie vždy uvedomujeme.  Vyplýva to z toho, že mnohé z týchto slov sme prebrali od iných mechanicky a to aj s tým kontextom, ktorý nemusí byť vždy správny.

Platí to aj o takých slovách, akými sú viera alebo veriť. V ľudovom užívaní sa veľmi často spájajú s racionálnym pozadím a sú vnímané ako protiklad s vedomosťami a poznaním. Čiže, ak o niečom mám vedomosť, poznám to a viem to vyargumentovať, potom žijem v racionálnej istote, ak však o niečom takom vedomosti nemám , žijem vo vzťahu k tomu v racionálnej neistote a ostáva mi už iba v to veriť. Viera sa preto často chápe ako niečo iracionálne, čo by mal každý uvedomelý a emancipovaný človek vo svojom živote minimalizovať a to jej nahrádzaním vedomosťami a s nimi spojenou racionálnou istotou, alebo, o čom nie je možné žiadnu relevantnú vedomosť získať, tak to jednoducho odmietnuť.

Možno som to až príliš zjednodušil, ale pojmy viera a veriť sú naozaj veľkým množstvom ľudí chápané práve takto a aj ja sám som až donedávna tieto, vo vzťahu k Bohu ťažiskové slová, vnímal rovnako. V každom prípade však takéto chápanie viery je veľmi zúžene a skreslené. V tom základnom a pôvodnom význame sa totiž veriť v prvom rade nespája s niečím neosobným. Taká veta – verím v niečo, napr. v Božiu existenciu, sa síce bežne používa a nám je zrozumiteľná, ale z hľadiska jej významu je nesprávna. Je to podobné, ako keď niekto povie: „Milujem zmrzlinu.“ Opäť, bežne sa to používa a my tejto vete aj rozumieme, ale slovo milovať je vo vzťahu k zmrzline použité  absurdne. Milovať alebo vzťah lásky môžeme mať len k osobe, čiže k rovnocennej bytosti k nám samým, ale zmrzlinu môžeme nanajvýš obľubovať preto, lebo nám chutí. To isté platí aj o pojmoch veriť alebo viera.  Tieto slová je možné správne použiť jedine a výlučne vo vzťahu k nejakej osobe – môžem niekomu veriť a to preto, že ma k nemu viaže vzťah lásky alebo preto, že uznávam niektoré jeho kompetencie, na základe ktorých je možné mu veriť. Až sprostredkovane na základe vzťahu k nemu môžem potom veriť aj v niečo neosobné -  v jeho slová, názory a postoje, ale nie pre ne samotné, ani nie pre nejaké nejasné tušenie, ale len a práve preto, že ich pôvodcom je konkrétna osoba, ktorej dôverujem.

A práve k takejto viere nás vyzýva Biblia a zvlášť Ježiš Kristus. Nikde tu nenájdeme mŕtvy súbor pravidiel či dogiem, ktoré sme nútený prijať, bez toho, aby sme sa s tým stotožňovali. Písmo chce od nás len jediné - uveriť Bohu a jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Tak nám hovorí svätopisec Ján: „A toto je Božie prikázanie: aby sme uverili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal.“  (1Jn 3, 23) a tak nám aj dosvedčuje samotný Ježiš. Na základe viery a dôvery v Neho sa konali zázraky, ľudia vstávali zo smrti, zo svojich chorôb a osobných zlyhaní. Boh nás nemôže vyzývať  k tomu, aby sme niečomu len tak pre nič za nič uverili a tobôž nás k tomu nemôže vyzývať žiadna ľudská autorita, aj keby to bola autorita cirkevná.

Ako je to však s výrokom - „Verím v Božiu existenciu“ , ktorý je tak zakorenený v našom kresťanskom myslení? Už som to spomenul, že takto formulovaná veta je nesprávna a na tom i naďalej trvám. V Biblii nenájdeme jednu jedinú zmienku o tom, že by sme mali uveriť v to, že Boh existuje. Prečo? Pretože Biblia nás nikdy nebude nútiť, aby sme nasilu prijímali niečo iracionálne a neisté. Boh je jednoducho základným predpokladom, o ktorom pochybovať by bolo čírou absurditou.  Žalm 19 to hovorí jednoznačne „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ a podobne hovorí aj apoštol Pavol: „v ňom žijeme, hýbeme sa  a sme ...“ (Sk 17, 28). Ten pojem viery, ktorý vyjadruje akési trvanie na istej pravde aj napriek pochybnostiam, s biblickým pojmom viery nemá nič spoločné. Pre Bibliu je viera vyjadrením istoty smerom k tomu, koho ja môžem milovať a kto nekonečne miluje mňa  a ten niekto nie je nik iný ako Boh. Malo by zmysel ponúkať nám jeho existenciu ako niečo pochybné? A je vôbec možné mať pochybnosť o niekom, o kom môžem mať pri každom otvorení očí a pri každom dotyku priamo empirickú skúsenosť? Biblia pozná len jeden druh ľudí, ktorý je schopný poprieť nepopierateľné – šialenci.  Tak je to napísané aj v žalme: „Blázon si v srdci hovorí: «Boha niet.»“ (Ž 14,1) Viera nepozná pochybnosť, nie je to  skok do tmy, ale je to pocit istoty v niekom, koho milujem.

Sme to my kresťania, ktorí sme sa šialencami nechali presvedčiť, že Božia existencia je pochybná a nedokázateľná, preto nám zostáva  „len“ veriť. Sme to my, kto sme si nechali vziať život istoty a nahradiť ho ustráchaným živorením v neistote, s klamlivým vedomím, že všetky tromfy majú v rukách tí, kto o sebe tvrdia, že sú ateisti a agnostici. Ako sme sa mohli nechať tak poľahky podviesť? Pozrime sa vôkol seba triezvym pohľadom a použime len tú najelementárnejšiu logiku. Astronomická veda nám odkrýva závratné a temné priestory vesmíru, my tu však na zemi žijeme obklopení životom, o ktorom sa právom hovorí ako  o zázraku Božej lásky. Aj ten najnepatrnejší živý tvor je neuveriteľne komplexným systémom s vlastnou schopnosťou samoregulácie a reprodukcie a my sme uverili v to šialenstvo, že to všetko vzniklo len tak – samo od seba a to ešte náhodne. Výstižne to napísal spisovateľ L. Oening-Hahnhoff : „Predstavme si, že vesmírny cestovateľ by na Mesiaci narazil na zlaté teľa alebo potápač na nejakom prv neprístupnom mieste morského dna na sošku Venuše. Aj keby tieto predmety niesli nápis sculpsit evolutio (vytvorené evolúciou), považoval by som za pravdepodobnejšie, že ide o dielo inteligentných bytostí, než sa domnievať, že to vytvorili náhoda a nevyhnutnosť.“ Čo k tomu dodať? Len si všimnime ľudský mozog, ktorý je tým najzložitejším systémom v celom vesmíre, ku ktorému sa naša výpočtová technika a nanotechnológia nepribližuje ani tým najminimálnejším zlomkom percenta a predsa, my sme ochotní pochybovať o tom, že to musela stvoriť úžasná a nesmierne inteligentná bytosť?  Vari nevidíme, že ak takúto zrejmosť chceme poprieť, potom máme pred očami najneuveriteľnejšie perpetuum mobile 1. aj 2. stupňa aké si vôbec vieme predstaviť?  Vráťme sa do reality a začnime vnímať veci také aké sú. Nechajme šialencov  nech si naďalej „popierajú nos medzi očami“. Vráťme viere jej pravý a pôvodný zmysel. Úlohou viery nie je nám poskytovať neistý život uprostred spochybňujúcich argumentov. Naopak – viera nám poskytuje istotu postavenú na neotrasiteľnom základe. Teda zhrňme to. Čo to znamená pre kresťana veriť? Určite to neznamená vracať sa späť a presviedčať sa nanovo o niečom, čo je zrejmé. Biblia nepotrebuje nabádať nás k tomu, aby sme verili v Božiu existenciu, pretože je to nad slnko jasnejšie. Biblicky veriť znamená, byť si vedomý toho, že ten Boh, ktorý stvoril krásu vesmíru a zázrak života a nás postavil doprostred tohto tajomstva, tu stojí pri nás a záleží mu na nás a to tak, že je ochotný vytrpieť si za nás aj tú najhlbšiu bolesť. Preto máme žiť v istote a radosti - Boh je „Emanuel“ a o tomto nám svedčia aj tieto Ježišove slová: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.“ (Mt 10, 29-31)