Keby sme položili ľuďom jednoduchú otázku, aký je podľa nich svet, v ktorom žijú – prevažne dobrý alebo zlý, pričom je zrejmé, že pod slovom svet rozumieme nie súhrn všetkého existujúceho, ale súhrn všetkých ľudí v ich vzájomných vzťahoch, v drvivej väčšine by sa respondenti prihlásili k tej druhej možnosti. Rakúsky biológ a etológ Konrád Lorenz v knihe „Takzvané zlo“, sa to snaží priblížiť tak, že čitateľom predkladá  predstavu, že by sme boli pozorovaní nejakou mimozemskou civilizáciou.

Pozorovaní by sme boli z istej úctyhodnej vzdialenosti, pretože by nemali istotu, či by kontakt s nami nepredstavoval pre nich veľké nebezpečenstvo a to pomocou zväčšovacích prístrojov, ktorých rozlíšenie by však nebolo dostačujúce pre zachytenie života jednotlivých osôb, ale bolo by postačujúce pre pozorovanie správania sa celých más, národov a štátov. K akej informácii by asi dospeli? Našli by tam čo len stopu po nejakých krásnych hodnotách, ktoré nás všetkých nadchýnajú? Asi ťažko – videli by len desivé krviprelievanie, úsilie tých silnejších za každú cenu podrobiť si tých slabších a bezbrehé vykorisťovanie tých, čo nemajú možnosť sa brániť. Teda myslím si, že táto otázka je zrejmá každému – s ľudstvom to „ružovo“ nevyzerá a o krivdách a neprávostiach páchaných denno-denne je škoda písať.

Avšak úplne ináč  by to dopadlo, keby sme otázku položili úplne konkrétne – čo si myslím o sebe, som prevažne dobrý alebo zlý človek? Tu by už zrejme prevažná väčšina prinajlepšom zaváhala, ale v každom prípade by sme sa intuitívne prikláňali k prvej možnosti. A máme tu teda jasný rozpor. Veď predsa platí, že charakteristika celku by sa mala proporcionálne odrážať aj v charakteristikách jej jednotlivých častí. V našom hodnotení to však neplatí. Tu sa držíme stanoviska – celok je zlý, ale ja za to nemôžem.

Je to obrovský a osudový omyl, ktorého sa držíme a ktorý je príčinou toho, že hoci takmer nikto z nás zlo nechce, svet naďalej ostáva ponorený v ustavične sa opakujúcich problémoch. Biblia pozná riešenie. Nazýva ho jedným slovom – pokánie. Je to veľmi špecifický pojem, o ktorom môžeme povedať, že sa mimo náboženskej oblasti v ľudskej komunikácii ani nevyskytuje a možno preto býva mnohými ľuďmi braný s rezervou. Skúsme si ho však trochu priblížiť.  Zjednodušene povedané pokáním nazývame to, ak sa človek konečne prestane tváriť ako najmúdrejší, najschopnejší a najcharakternejší , je schopný uvedomiť si a priznať svoje omyly i zlyhania a dokáže  prijať za ne zodpovednosť.  Je jasné, že pokánie sa medzi ľuďmi moc „nenosí“. Osvojili sme si to machiavellovské – priznať si slabosť znamená prijať svoju porážku. Len si zapnime v televízii diskusiu medzi politikmi a nájdeme v nej samých „neomylných a bezchybných“ ľudí, ktorí zasypávajú i svojich protivníkov tými najprísnejšími výrazmi, avšak voči samému sebe sú až okato zhovievaví. Je každému zrejmé, že spoločnosť nefunguje tak ako má, problémy a dosť hlboké, sú v tých najdôležitejších oblastiach – v zdravotníctve, školstve a poľnohospodárstve – sme svedkami mnohých závažných zlyhaní, avšak nenašiel sa medzi vedúcimi predstaviteľmi takmer nik, kto by prestal obviňovať tých, čo boli pred ním, ale chlapsky by vedel jasne vyjadriť – moje zlyhanie a moja zodpovednosť.

Nie je však potrebné zachádzať do politickej oblasti. Myslím si, že tam nám je to všetkým jasné. Oveľa vážnejšie je to, že postoj neomylnosti  je vlastný väčšine z nás a veľmi neradi sa ho zriekame. Jedna z najkratších ale zato najkrajších modlitieb, akých je človek schopný je vyznanie márnotratného syna z Lukášovho evanjelia: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už viac nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Skúsme si ju naozaj osvojiť, prestaňme obviňovať iných a siahať po vykonštruovaných výhovorkách, ktorým aj tak nikto neverí, ale začnime pracovať tam, kde je možné niečo zmeniť – na sebe samom.